Z kempu v Ponte sme vyrazili ráno o šiestej. O ôsmej sme dorazili k chate Vittoria Emanuela II.

Krátko sa osviežujeme vodou tečúcou pred chatou a cez kamenné polia pokračujeme do morénového suťoviska. Cesta je vyznačená kamennými mužíkmi, ale viem si predstaviť, že pri zhoršenej viditeľnosti by bolo dosť zložité orientovať sa v tomto teréne. Asi po hodine sme na úpätí ľadovca Gran Paradiso.

Nástup naň je pomerne strmý, takže si obúvame mačky, navliekame sedáky a viažeme sa na lano. Po prekonaní úvodných partií sa sklon terénu zmierni a odmenou za vynaloženú námahu sa nám stanú nádherné výhľady. Máme totiž ideálne jasné počasie, takmer bezvetrie. Každého okamžite upúta na severe sa nachádzajúci impozantný masív najvyššej európskej hory Mont Blanc.

Po chvíli však identifikujeme aj ďalšie, na východe sa nachádzajúce vrcholky Matterhornu, Monte Rosy, Castora a Poluxu.   

Foto z vrcholu Gran Paradiso - Matterhorn je v diaľke celkom vpravo

Pokračujeme po ľadovci a stretávame schádzajúce lanové družstvá, ktoré vyrážali z chaty nadránom. Nie je ich málo. Gran Paradiso je bohato navštevovaná hora...

Našťastie, o tomto čase navrch okrem nás už nestúpa nik. Zanedlho nás pohľad južným smerom presviedča, že sa už nachádzame vyššie ako neďaleký malebný vrchol Monte Ciarforon 3 642 m. n. m.

Na vrchol prichádzame okolo tretej popoludní.

Je to pomerne neskoro, ale má to svoju výhodu – sme poslední, kto sa v ten deň nachádzal na kopci. Takže žiadne čakanie pri zliezaní záverečných skalných partií, žiadne vyhýbanie sa a prípadne konflikty a nebezpečné situácie. Všetko je ideálne, počasie, nálada i popoludňajšia ľudoprázdnosť hory.

Na vrchole Gran Paradiso stojí soška Madony. Dostať sa až k nej však znamená disponovať trochu zručnosti a použiť trochu skalného lezenia.

Dokončenie zajtra...