Ako brnkať Diablovi po nose II.
Kedysi vlak spájal Riobambu – hlavné mesto provincie Chimborazo a zároveň najvýznamnejšie agrárne centrum ekvádorských Ánd s najväčším ekvádorským mestom Guayaquilom, ležiacim na pobreží Pacifiku a s hlavným mestom Quitom.
Dnes už je vlak skôr turistickou atrakciou ako významným dopravným spojením. Vlakovú dopravu úspešne nahradila autobusová.
Železnica si však stále drží svetový primát ako technická rarita vybudovaná v najzložitejších horských úsekoch, prekonávajúca najväčšie klesanie zo všetkých železničných tratí sveta.
Cestujúci v drvivej väčšine obsadzujú miesta na streche troch nákladných vagónov. Vezú sa tak, ako kedysi v preplnenom vlaku cestovali Indiáni z horských oblastí Sierry, ktorí do Guayaquilu (oblasť Costa) viezli na trhy svoj tovar.
Okrem troch nákladných vagónov vlaková súprava pozostáva ešte z poštového vagóna a z vagóna 1. a 2. triedy.
Prvé úvahy o vybudovaní transandskej železnice spájajúcej Guayaquil s hlavným mestom Quitom sa objavili v roku 1860.
Prvých 34 kilometrov z Guayaquilu do Milagra bolo však dokončených až v roku 1874.
A až v roku 1895, počas funkčného obdobia prezidenta Eloya Alfara, boli nadviazané kontakty s americkou firmou Archer Harman & Edward Morely, ktorá mala záujem podieľať sa na budovaní najťažšej železničnej trate na svete.
A tak v roku 1899 začala spoločnosť Guayaquil & Quito Railway company so stavbou.
Po 130 kilometroch sa koľaje od hladiny mora dostali až k príkrej skalnej stene nazývanej Naríz el Diablo (Diablov nos).
Stavba sa nezastavila.
Aj za cenu mnohých ľudských obetí spomedzi budovateľov železnice šplhala do potrebnej výšky, aby koľaje mohli doraziť až do mestečka Alausí ležiaceho vo výške 2 607 m. n. m.
vlak dorazil do Alausí
Železnica, ktorú aj dnes možno označiť ako majstrovské inžinierske dielo pomocou úvraťového systému prekonáva cik-cakovite skalný masív Diablovho nosa. To znamená, že lokomotíva dotiahne súpravu do jedného bodu v skalnom masíve, železničiari prehodia výhybku a lokomotíva pre zmenu tlačí súpravu na opačnú stranu skaliska, kde sa deje opäť to isté.
Takýmto spôsobom prekoná skalné prevýšenie cca 600 metrov. Prvý vlak prišiel slávnostne do Alausí v roku 1902 a do Riobamby v roku 1905.
Po prekonaní Diablovho nosa pokračovala stavba železnice už jednoduchšie. Koncom roka 1905 dosiahla najvyššie položené miesto zvané Urbina, ktoré leží v nadmorskej výške 3 640 metrov a 25. júna 1908 triumfálne dorazil vlak ovenčený palmovými listami a kvetmi do hlavného mesta Quita.
Celá trať z Guayaquilu do Quita meria teda 464,2 km, viac ako dve tretiny trate vedú v nadmorskej výške nad 2 000 metrov, najvyšší bod trate - Urbina sa nachádza vo výške 3 640 metrov.
Mimochodom, liberálneho prezidenta Eloya Alfara, ktorý sa zaslúžil o vybudovanie železnice, štyri roky po jej dohotovení, v revolučnom roku 1912 quitskí obyvatelia upálili zaživa. Túto udalosť spomína vo svojom Ekvádorskom denníku aj Milan Rastislav Štefánik, ktorý pôsobil v Ekvádore v rokoch 1913-1915.
Zdroj fotografií:
PF
a
Ivan Melichar
Martin Dlouhý
http://en.wikipedia.org/wiki/Image:Eloy_Alfaro.JPG
http://es.wikipedia.org/wiki/Imagen:Eloy_alfaro_portrait.gif
http://images.google.sk/images?q=Guayaquil&hl=sk&um=1&ie=UTF-8&sa=X&oi=images&ct=title
Komentáre
akou
Čo ja viem...
takze
to je paráda
veľmi zaujímavé
Parádne cestovanie vlakom
Mám čo čítať, bol som chvíľu mimo tak mám asi 10 častí neprečítaných:)