Pavol Fabian

Cesta z Bratislavy do Káthmándú nie je jednoduchá. Prestupovými stanicami sa v mojom prípade stali česká Praha, nemecký Frankfurt a bangladéšska Dháka. Pretože som nechcel riskovať, že kvôli meškaniu vlaku do Prahy nestihnem autobus do Frankfurtu, vybral som si vlak, ktorý mal príchod do Prahy okolo jedenástej v noci. Autobus do Frankfurtu mal byť pristavený až o šiestej. Jednoduchým matematickým výpočtom každý zistí, že ma čakalo sedem hodín v nočnej Prahe.

Niekoho by možno sedem hodín nočného života v Prahe potešilo, ale môj velikánsky lodný vak, ktorý som len s veľkou námahou vliekol po schodoch z nástupiska do staničnej haly vážil takmer tridsať kíl a nosil sa veľmi nepohodlne. Popruhy sa mi bolestivo zarezávali do pliec, pritom vak visel až na zem a šúchal sa po nej. Do úschovne som ho dať nechcel, pretože som v ňom mal celý svoj, roky kompletizovaný, výstroj v hodnote nemálo desiatok tisíc a bol by som veľmi nerád, keby mi z neho náhodou čosi zmizlo. Stačilo, aby zmizli hoci mačky a môj pobyt v Himalájach by stratil zmysel.

Na holešovickej železničnej stanici sa to hemžilo Cigánmi, Rumunmi a Ukrajincami. Domorodca tam vidieť nebolo, okrem predavačky v dôkladne zamrežovanom bufetovom okienku, ktorá Ukrajincom predávala pivo, rum a iné nápoje podporujúce znášanlivosť medzi spoluobčanmi a národmi. V tú noc jej obchod asi príliš dobre nešiel, pretože znášanlivosť nebola presne to, čo sa dalo vo vzťahoch medzi staničnými Rumunmi a Ukrajincami vypozorovať. A tak keď po stále hlasnejších slovných atakoch vytiahli proti sebe obe národnosti vykosťovacie nože a začali sa nimi navzájom bodať, usúdil som, že ďalší pobyt na tejto stanici by nemusel byť môjmu zdraviu prospešný.

Nasadol som do metra a zmenil som jednu železničnú stanicu za druhú s pevnou vierou, že na hlavnej stanici v hlavnom meste civilizovaného štátu azda bude slušná čakáreň pre slušného človeka za akého som sa sám neskromne pokladal.

S nádejou som sa postavil na eskalátor, ktorý ma vynášal aj s mojim ozrutným lodným vakom z hlbín metra priamo do staničnej haly.

Čím vyššie ma vynášalo, tým nižšie klesala moja viera v slušné čakanie. Už z pohyblivých schodov som videl, že po celej veľkej staničnej hale, na všetkých sedadlách, zábradliach, pultoch na batožinu, ba i na zemi sedia-ležia desiatky, ba možno stovky pokašliavajúcich, smrkajúcich, chrápajúcich bezdomovcov, Cigánov, Rumunov, Ukrajincov a rôznych potmavších cudzincov...

Na hlavnej stanici som si nemal kam sadnúť práve tak ako na holešovickej. Zrazu sa mi však podarilo získať miesto na sedenie na ozdobnej pochrómovanej tyči umiestnenej nad úrovňou podlahy asi vo výške dvadsiatich centimetrov. Samozrejme, tyč nebola len pre mňa. Hneď vedľa mňa sedela očividná notorická alkoholička a tuláčka, pre ktorú bola stanica trvalým bydliskom. Mala obuté lacné kozačky s pokazenými roztvorenými zipsmi, ufúľaný vypĺznutý kožuch a prúžkované legíny. Páchla močom a stále jej bolo zima. Raz darmo – moč chladne rýchlo.

Vedľa nej sedel mladý blondín asi z Armády spásy, či z inej neodbytnej charitatívnej organizácie a neprestajne jej hučal do hlavy, že by mala zmeniť život. Ten, ktorý vedie je vraj nedôstojný. Má sa obrátiť na Boha a Boh jej pomôže. Tuláčka mlčky prikyvovala a keď mladík nadobudol dojem, že ju obrátil na vieru od samej radosti uzimenej alkoholičke doniesol z bufetu horúci čaj.

Prijala ho s nefalšovaným nadšením.

Najprv si na pohári zahrievala ruky, potom vybalila z igelitky celodenné úlovky z kontajnerov a začala ich k čaju zajedať. Bol to zážitok len pre silné žalúdky, pretože čosi z tých úlovkov príšerne zapáchalo. Mal som podozrenie na zvyšok akejsi nátierky, ale vyzeralo to, že tuláčke chutí. Zápach pokazenej nátierky, po povrchu ktorej sa takmer viditeľne promenádovali milióny salmonel a pach moču bol otrasný, ale nebolo si kam presadnúť. Okrem toho som bol zvedavý ako sa bude dialóg medzi tými dvomi ďalej rozvíjať.

Rozuzlenie na seba nedalo dlho čakať. Tuláčka dopila čaj a zistila, že mladík jej už ďalší nekúpi. Razom zmenila prístup k nemu. Keď jej opäť začal rozprávať o Božej dobrote, začala na neho vrieskať hlasom rozliehajúcim sa po celej stanici:

„Běž do prdele s Bohem, seru ti na něj, tak jak on sere na mě.„

Mladíka to neodradilo. Pokračoval so svojou náboženskou agitáciou, ba dokonca sa pristavil aj ďalší, starší agitátor, ktorý vyhlásil, že tuláčku pozná ako staničnú nocľažníčku už najmenej desať rokov.

Bolo už poriadne po polnoci, keď staničný rozhlas oznámil, že o druhej nastane generálne upratovanie a všetci, čo nemajú platné cestovné lístky musia opustiť budovu. Hlásenie s nikým ani nepohlo, hoci deväťdesiat percent pospávajúcich očividne nikam necestovalo. Bezdomovci sa začali prebúdzať až keď na jednom konci rozľahlej haly policajti so vzpínajúcimi sa vlčiakmi vytvorili kordón, za pomoci ktorého začali vytláčať ľudí zo stanice. Uniformovaní strážcovia poriadku sa veľmi nerozpakovali - vytláčali bezdomovcov i domovcov.

S napätím som očakával ich príchod. Medzi policajtmi vynikala pekná blondínka. Z hľadiska vizuálneho ju bolo pre službu v polícii škoda. Nezadržateľne sa blížila ku mne. Myslel som si, že to s ňou ľahko uhrám, ale ukázalo sa, že z hľadiska intelektuálneho k polícii nespochybniteľne patrila. Nedala si vysvetliť, že som práve pricestoval z Bratislavy (ukázal som jej aj lístok) a potrebujem prečkať do piatej hodiny rannej. Nechcela pochopiť, že netúžim ísť s tridsaťkilovým lodným vakom na prechádzku do mesta.

Nekompromisne ma vyhodila – nič som neuhral.

Našťastie situáciu zbadal jeden železničiar, ktorý pomáhal policajtom pri vytláčaní bezdomovcov. Ako sa ukázalo, pôvodom bol Slovák, i keď po slovensky už veľmi nevedel. Poradil mi, aby som si kúpil v automate najlacnejší lístok na vlak do vzdialenosti 15 kilometrov a  budem môcť ostať na stanici.

Overil som si túto teóriu u policajnej blondínky. Veľmi sa jej to nepozdávalo, ale nakoniec súhlasila. Tak som si teda kúpil lístok do Horních Měcholup a mohol som zostať na stanici a pozorovať ako sa do piatich minút po ukončení policajnej akcie všetci bezdomovci zase pokojne, úplne samozrejme a navyknuto vracajú na svoje pôvodné miesta.

Jediná výhoda, ktorú som získal zakúpením osemkorunového cestovného lístka bola, že som si mohol pohodlne sadnúť do kresla uvoľneného po bezdomovcoch.

Keď sa však o päť minút začali vracať a prisadali si ku mne stále tesnejšie a tesnejšie, rôzne nie práve najpríjemnejšie pachy ma donútili zdvihnúť sa z pohodlného sedadla a vrátiť sa na svoj pôvodný pochrómovaný hambálok.

Cesta do Himalájí začínala zaujímavo...

Zdroj fotografií:

http://prahamhd.vhd.cz/

http://www.funny.cz/pic.php?id=3057

http://zabava.joj.sk/jojfoto/detail/bezdomovec1.html