Okolo poludnia sa trochu vyčasilo. Rýchlo sme vyrazili nahor a po štyroch hodinách sme dorazili k okraju ľadovca. Pritom najmenej hodinové zdržanie možno prirátať na vrub neprehľadnému terénu. Hoci je cesta značená sporadickými žltými zástavkami a na skalách namaľovanými preškrtnutými bielymi kruhmi i kamennými mužíkmi, morénový terén je orientačne náročný, resp. jestvuje viacero možných ciest, ktoré sa navzájom prelínajú.
K ľadovcu sme dorazili okolo tretej popoludní. Okolo Orizaby sa práve začínali kumulovať ťažké mraky k pravidelnej popoludňajšej búrke. Nechceli sme to znásilňovať. Rozhodli sme sa vrátiť na chatu.
Baskovia si dojednali svoj odvoz o dva dni, my o tri. Pre obe skupiny zajtra mali prísť džípy. Dnešná noc bola teda pre všetkých rozhodujúca.
Počasie to príliš nechcelo brať do úvahy. Prirodzené potreby ma počas noci vyhnali z chaty, a tak som mal možnosť viackrát pozorovať nočnú oblohu. Hviezdnatá obloha sa striedala so zamračenou a dažďom.
Nič povzbudzujúce.
Baskovia vyrazili už o jednej v noci. My až o tretej. Spočiatku bolo počasie pomerne uchádzajúce, ale čím sme boli vyššie, tým fúkal silnejší nárazový vietor a viditeľnosť sa skrátila na 10 – 15 metrov. Na okraji ľadovca sme sa ledva videli navzájom.
Ísť za takýchto podmienok na ľadovec, ktorý nepoznáme, nás nelákalo. Nerozhodne sme postávali a dúfali v zázrak. Majiteľ lana a šéf našej skupiny napokon zavelil na ústup. Neochotne sme sa dali na spiatočnú cestu.
Vtom nás dobehli zostupujúci Baskovia, ktorí využili hodinku relatívne dobrého počasia medzi treťou a štvrtou a dosiahli vrchol. Tvrdili, že firn na ľadovci dobre drží stopu, trhliny tam nie sú, lano nepoužívali a sklon je údajne len 35o. Svojim tvrdením nám opäť rozjatrili duše. Chvíľu sme nerozhodne stáli, potom sa traja z nás rozhodli predsa len zostúpiť a Honza a ja sme sa vydali po stopách Baskov na vrchol.
Sklon svahu bol spočiatku naozaj len 35o a sneh dobre držal stopu. Ba i počasie sa začalo lepšiť, ale rýchlo sme spoznali, že výstupová cesta Baskov rozhodne nie je normálka. Stále viac sa vzďaľovala od skalnej vyvýšeniny nazývanej Sarcofago (5 080 m. n. m.), nad ktorou sa normálka zdvíha k vrcholu. Napriek tomu sme pokračovali.
Svah sa stále viac strmil. Približne 100 metrov pod vrcholom sa mi začala motať hlava. A možno mi aj chýbal morál, keď som sa pozrel na hlbočinu strmého ľadovca pod sebou. Na predných hrotoch mačiek, s jednou rukou zakvačenou do slučky cepína, v druhej ruke foťák – som urobil šesť fotografií z najvyššieho dosiahnutého miesta. Potom som sa obrátil a pomaly som zostupoval. Až na chate som zistil, že z objektívu som nesňal kryt.
Skoro ma trafil šľak!
Honza vytrval a asi po hodine dosiahol, ako jediný z našej partie, vrchol.
Až v Tlacichuke pri prezeraní nákresov výstupových ciest v Rotterovom sprievodcovi sme zistili, že cesta ktorou sme stúpali na vrchol sa nazýva Filo de Chichimeco a hodnotí sa ako ťažký variant výstupu.
Zistenie dodalo Honzovmu výkonu väčšiu hodnotu a mne kúsok ospravedlnenia za to, že som vzdal 100 metrov od cieľa.
Zdroj fotografií:
PF
Komentáre
tak ďalší kopec za tebou
zdar
:-)
podobne Ti želám ako kolegovia tu hore :-) hlavne vrcholy ;-)
Všetkým vďaka
PF
PF