Pavol Fabian

"Parkovacia" plocha letiska v Lukle. 

V Lukle na letisku sa po celý deň ponevierajú desiatky Nepálcov, ale aj Nepáliek čakajúcich na trekárov s úmyslom ponúknuť sa im do služieb ako nosiči. Svalnaté a šľachovité hnedasté telá poobliekané do zmesi rôznorodých ufúľaných oblečení, ktoré tu ponechávali predchádzajúce výpravy, sú pripravené na svojich chrbtoch v typických prútených košoch povynášať trekárom do hôr kopu potrebných i nepotrebných vecí.

Ubytovali sme sa v Yeti Lodgi. Lodge je výraz z angličtiny a znamená čosi ako ubytovňa, či zrub. Kvalita týchto lodgí je veľmi rozdielna. Pohybuje sa od úrovne jednoduchých, skutočne len z dreva zbitých domcov až po pevné kamenné domy s vybavením blížiacim sa k slušnej hotelovej úrovni. S rozmáhajúcim sa turistickým ruchom sa stále viac rozširujú v dolinách práve tieto „honosné„ stavby.  Ale zatiaľ častejšie a mne sympatickejšie sú tie najjednoduchšie lodge. Šéfkou v Yeti lodge je žena. Hovorí sa jej Didi.

Timpa bol zo všetkých uchádzačov o nosenie ten najmenší. Ktosi tvrdil, že Didi nám ho dohodila len preto, že jej ho bolo ľúto, pretože takého malého nikto za nosiča nechcel. Ale pravda je možno taká, že ostatní väčší a silnejší boli aj drahší. Ktosi dokonca o Timpovi neúctivo tvrdil, že je mentálne zaostalý. To sa dalo dosť ťažko zistiť, pretože Timpa inak ako po svojom rozprávať nevedel.

Nemyslím si, že to bola pravda. Timpa sa síce stále usmieval od ucha k uchu, ale nebolo to slaboduché usmievanie sa. Bol to jeho prejav priateľstva a dobrosrdečnosti, jediný, aký vedel kvôli rečovej bariére prejaviť. Bol to úsmev človeka, ktorý vie...

Očividne nepatril k nosičskej smotánke, ale nezdalo sa, že by ho to trápilo. Na konci každej etapy, keď sme sa ubytovali v lodgi, sa chvíľu ponevieral po okolí. Vyčkával, či nebudeme ešte od neho niečo chcieť a možno tiež trochu z vypočítavosti, lebo tušil, že ho pozveme, keď už nie na nejaké nenáročné domorodé jedlo, tak aspoň na pohár čangu, čo je nepálske domorodé pivo, alebo na rakši, čo je zase domorodá pálenka z ryže.

Jeden z visutých mostov na ceste do Namche Bazaru.

Dobieha nás karavána jakov.

Sú rýchlejší....

Jedlo i pijatika bola v lodgiach pomerne lacná a tak sme Timpovi vždy objednali a on vďačne prijal, neopakovateľne sa usmievajúc od ucha k uchu. Keď sa zotmelo, nenápadne sa niekam vytratil a vlastne ani neviem kde spával. Ktosi tvrdil, že spolu s nosičmi iných skupín spával v stodolách, ktoré prináležali k lodgeam. Iní zase tvrdili, že keď sa zotmelo, poľahky vybehol cez kopec do priľahlého údolia a prespal u známych, či rodiny.

Timpa mal obuté roztrhané tenisky, z ktorých mu trčali palce. Nijako ho to však nehendikepovalo a statočne šliapal s nami. Nijako ho nehendikapovalo ani to, že s pribúdajúcimi metrami dosiahnutej nadmorskej výšky si členovia našej skupiny odkladali stále viac vecí do jeho vaku. Vak stále priberal na objeme a pomaly bol väčší ako Timpa. Sám som na začiatku našej cesty vložil do jeho vaku len liter vody, ktorú som kúpil v Lukle. Umelohmotná fľaša sa však prederavila už na začiatku prvej etapy pochodu a začala máčať obsah vaku i Timpu. Radšej som fľašu vybral a vypil a Timpovi som už do konca treku do Everest base campu nedal nič svoje niesť.

Na ceste do Everest base campu. Ak na tomto mieste prekročíte rieku Imja Khola nachádzajúcu sa pod spodným okrajom obrázka - to znamená, ak ju prekročíte v osade Pangboche - odtiaľto vedie cesta do sedla MingboLa. Cez sedlo MingboLa vedie jedna z výstupových ciest na Mera peak - vrchol, ktorý bol cieľom našej cesty. Cesta cez sedlo MingboLa je náročnejšia, niet tu viac nijakých osád, ale je krajinársky omnoho krajšia.  Zasnežený štít vľavo je Ama Dablam (6 856 m. n. m.)

Odpočívajúci budhistický mních v lodgi v Periche.

v osade Periche (2 dni pochodu od Everest Base campu)

Na druhý deň po výstupe na Kala Pattar a po návšteve Everest base campu začalo husto snežiť. Rýchlo sme opúšťali Gorak shep, lebo sme tam nechceli uviaznuť a premeškať čas vyhradený na výstup na „našu„ šesťtisícovku - Mera peak.

Opúšťame Gorak shep - Timpa so svojou nošou.

Jedna z najkrajších himalájskych hôr - Ama Dablam (6 856 m. n. m.)

Jedna z najkrajších himalájskych hôr - Ama Dablam (6 856 m. n. m.)

osada Deboche

Timpa si naložil na chrbát obrovský vak a s veselým úsmevom cupital dolu údolím, hoci mu v premočených plátenných teniskách s vytŕčajúcimi palcami musela byť poriadna zima. Vtedy som sa rozhodol, že keď sa vrátime do Lukly, usporiadam zbierku a kúpime Timpovi topánky. S myšlienkou som oboznámil aj slovenskú časť výpravy a všetci bez výhrad súhlasili. Česká časť tiež nebola proti, ale ich ochota s približujúcou sa Luklou postupne mizla do stratena.

Nakoniec sme mu nekúpili nič, čo ma dodnes mrzí. Je to jeden z dôvodov prečo by som sa ešte raz rád do Himaláji pozrel a Timpovi priniesol fotky a tenisky.

Neviem či to stihnem. Odhadnúť Timpov vek si nikto netrúfal. Smutnou skutočnosťou však je, že priemerná dĺžka života mužov v Nepále je 58 rokov. A on pokojne mohol mať päťdesiat. Ale aj tridsať.

Timpa.

Zdroj fotografií:

PF