Doğubayazit je špinavé provinčné mestečko vzdialené 35 km od turecko-iránskej hranice. Býva v ňom okolo 40 000 obyvateľov, v drvivej väčšine Kurdov. Ak tu žijú nejakí Turci, sú to príslušníci armády.
V Doğubayazite sídli totiž veľká vojenská posádka. Takmer polovicu mesta tvoria vojenské objekty. Vzhľadom na kurdský problém sa dbá na to, aby podiel Turkov a Kurdov v tunajšej posádke bol približne rovnomerný.
Stav v meste a na okolí pripomína stanné právo, vojnu či okupáciu. Na ceste z Erzurumu do Doğubayazitu vás zastaví vojenská kontrola najmenej trikrát. Okrem pasov chcú vidieť aj batožinu a pomocou zrkadla umiestneného na palici preskúmajú aj podvozok vášho auta.
V centre mesta policajnú stanicu chránia obrnené vozy a hliadka so samopalmi. Na každom kroku sú vybudované palposty obložené vrecami s pieskom.
Na juhovýchodnom okraji mesta Doğubayazit sa rozprestiera rozsiahly areál kasární, v ktorých vo vyrovnaných radoch parkuje množstvo tankov, obrnených transportérov a nákladných áut. Do zeme zakopané tanky v bojových pozíciách majú hlavne obrátené k iránskej hranici. Odtiaľ a z Iraku údajne prenikajú na turecké územie bojovníci PKK (Kurdská strana práce), ktorých cieľom je dosiahnuť samostatnosť Kurdistanu.
Nachádzame sa totiž na území, na ktorom žije časť dvadsaťpäť miliónového národa Kurdov, ktorý nemá vlastný štát. „Nejestvujúci„ Kurdistan je územie zasahujúce do niekoľkých štátov Blízkeho Východu. Jeho najväčšia časť sa nachádza v Turecku, rozprestiera sa však aj na území Iraku, Iránu, Sýrie a malým výbežkom aj v Arménsku. Turecká časť Kurdistanu sa nazýva aj Horná Mezopotámia alebo Východná Anatólia. Podľa tureckých údajov žije v krajine okolo 12 mil. Kurdov.
Podľa riaditeľa hotela Isfahan v Doğubayazite Fettaha Sedefa je Kurdov spolu s tými v diaspóre dokonca 50 miliónov. Fettah je vzdelaný a rozhľadený Kurd, ktorý ovláda okrem angličtiny veľmi dobre aj ruštinu. Rád cestuje – najmä do postsovietskych stredoázijských republík, na Ukrajinu a do Ruska. Tvrdí, že Kurdi nemajú s Turkami nič spoločné, naopak rovnakú pravlasť musia mať s Rusmi. Argumentuje príbuznosťou jazykov. Napríklad slovo ďakujem – po rusky spasiba, po kurdsky spas, ale po turecky teşekkürler. Z miery ho nevyvedie ani počerný vzhľad Kurdov – taký odlišný od Rusov. Fettah tvrdí, že väčšina Kurdov vrátane jeho, sa rodí svetlá, ba blond a stmavnú až počas dospievania. Nech už je pravda akákoľvek, Kurdi územie okolo Doğubeyazıtu obývajú len krátko.
Aramais Sedrakian, s ktorým som sa zoznámil v prvom výškovom tábore pri výstupe na bájny Ararat (5 137 m. n. m.) je pre zmenu hrdý Armén. So svojimi štyrmi druhmi prišiel vyliezť na arménsku národnú horu, na ktorú sa viaže množstvo arménskych príbehov a povestí. Aramais s nostalgiou spomína, na časy, keď územie okolo Doğubayazitu patrilo Arménom. Doğubayazit sa vtedy volal po arménsky Darenic. Aramais mi krátko, ale veľmi výstižne priblížil strastiplnú dejinnú púť svojho národa, ktorá vyvrcholila genocídou v rokoch 1915 - 1917.
Zdroj fotografií:
PF + internetové zdroje (mapy)
Komentáre
je to ako iný svet
.. no ale tam je to asi ako bežná súčasť života
Paolo mio - na Ararate pristál Noe s archou
Vraj :)
Kurdi sú geneticky naozaj iný, starší národ ako Turci.
Šesťsto rokov mali svoje vlastné kráľovstvo (asi od roku 200 pred n.l. do roku 400 n.l.).
To arménske je ešte staršie a trvalo o štyristo rokov dlhšie (asi od roku 600 pred. n.l do roku 400 n.l.)
Genocída ?
Kurdi majú na ňu rovnako strašné spomienky ako Arménci.
S tým, že tá ich ešte stále pred očami celého sveta beží.
Len túžba vstupu Turecka do Európskej únie ju trochu maskuje ...
Tak sme sa dočkali!
hmm
uf
tvrdé a ostré
Pali...