Zvládli sme to, a tak sme mohli na druhý deň vyraziť na Ararat. Dva dni pred odchodom na Ararat sa ubytoval v hoteli Isfahan, v ktorom sme bývali, 69-ročný Poliak Juzek.
Juzek
Mal rovnaký cieľ – Ararat. K šesťdesiatke si vraj venoval Mont Blanc, k sedemdesiatke Ararat. Mohol si dávať také ambiciózne plány, pretože už mal zlezené takmer všetky alpské štvortisícovky. Juzek si dojednal osobného horského vodcu a svoj výstup rozplánoval, vzhľadom na vek a aklimatizáciu na 5 dní. Keď však zistil, že táto verzia výstupu by ho vyšla na 500 USD, poprosil nás, či by nemohol ísť s nami – rýchlejšie a lacnejšie. Súhlasili sme.
Kúsok za dedinku Eli, do výšky 2 050 m. n. m. nás vyviezol mikrobus. Tam nás čakali mulice, na ktoré sme naložili veľké batohy a s malými, ktoré obsahovali len vodu, sme vyrazili do 1. tábora (3 200 m). Juzek naložil na mulice všetko, vrátane svojej vody. Nesprávne predpokladal, že mulice pôjdu popri nás.
Nešli.
Na Ararate nie je nijaký prírodný zdroj vody. Výstup do prvého tábora trvá 4 hodiny. Juzek bol už po prvej hodine vyprahnutý ako špongia na umývanie riadu v čase, keď ženská časť rodiny odcestuje na návštevu k svokre. Juzeka sme dotovali našou vodou, ale aj tak dorazil do tábora Yeşil camp, ktorému sa hovorí aj Green camp s hodinovým meškaním. Pritom sme nemali nijaké zbesilé tempo – naopak cestou sme sa zoznámili s piatimi sympatickými Arménmi, ktorý liezli na vrchol s gitarou a odpaľovali si jednu cigaretu od druhej.
Počas rozhovoru nám podali krátky, ale výstižný výklad arménskych dejín a my sme pochopili, že Ararat je pre nich čosi ako pre Slovákov Kriváňako alebo pre Čechov Říp. Žiaľ, Arméni aklimatizovaní zo svojich domovov, zvolili rýchlejšie tempo výstupu. Tábor si naplánovali o 600 metrov vyššie, ako my, a tak nám ušiel iste jedinečný vysokohorský večierok pri gitare.
Zdroj fotografií:
PF
Komentáre
parádny zážitok
Líbí se mi to!
Je to vo dobrodružství. Dobrodružný na tom je to, že nevíte kdy se to posere.
Pali...