Swayambunath a marihuana.
Ten deň začal veľmi dobre. S Mariánom a Andrejom sme sa rozhodli najesť v miniatúrnej káthmándskej ľudovej krčmičke s rozmermi asi dva krát dva metre. Pôvod surovín, z ktorých jedlo pozostávalo sme nedokázali odhaliť ani po podrobnej analýze. Pretože nás pred odchodom do Nepálu všetci vystríhali pred nebezpečenstvom infekčnej hepatitídy, zapili sme radšej jedlo pohárom rakši a pre istotu sme si ďalší polliter dali načapovať aj do fľašky.
Kým sme jedli, vošiel do krčmy ďalší návštevník. Sadol si k nám. Veď inde ani v krčme s podlahovou plochou 4 m2 nemohol... Pohotovejší krčmár by hneď zavesil na dvere (keby nejaké mal) ceduľku s nápisom: OBSADENÉ alebo UZAVRETÁ SPOLOČNOSŤ.
Rozhovor s novým spolustolovníkom vyústil do pozvania k nemu domov. Podozrievam Kemala, že nás pozval najmä preto, lebo mal chuť na našu pollitrovú fľašku rakši. Jednoducho zacítil šancu ľahko prísť k opici, a tak sa na nás prilepil.
Krčma i Kemalov byt sa vyznačovali tým, že všade sme sa museli skŕčať, pretože výška miestností nevyhovovala našim európskym parametrom. Hostiteľova manželka nemala pre našu návštevu veľké pochopenie. Po krátkom, pre nás nezrozumiteľnom manželskom rozhovore, ktorý by sa však dal označiť hudobným výrazom furioso, sme sa po chvíli ocitli opäť na ulici. Kemalovi sme oznámili, že podľa pôvodného plánu chceme navštíviť buddhistický kláštor Swayambunath týčiaci sa na kopci nad mestom.
Vidieť ho takmer z každého miesta v Káthmándú, ale utrafiť na tú správnu cestu k nemu v krivolakých uliciach nie je práve najjednoduchšie. Dúfali sme, že sa ho tak zbavíme, ale on sa podujal robiť nám sprievodcu. Pomaly sme pod jeho vedením opustili rušné a turistami navštevované ulice a kráčali po uliciach, kde turistov veľmi nevidno. Podchvíľou sa kdesi v diaľke na chvíľu zjavila na horizonte nad domami hľadaná kláštorná stupa. Bola stále bližšie. Nebol teda dôvod neveriť nášmu sprievodcovi. Jeho sprievodcovská motivácia však bola stále jasnejšia - čím sme boli ku kláštoru bližšie, tým častejšie si túžil lognúť z fľašky.
Zanedlho sme došli k dlhým schodom vedúcim na vrchol kopca a do kláštora. Bol už podvečer. Ruch aj tu už pomaly utíchal. Predavači suvenírov a všetkého ostatného, za čo by rozhadzovačný turista mohol utratiť peniaze, sa už pomaly rozchádzali domov. Marián si zrazu uvedomil, že teraz je posledná šanca! Zajtra ráno už predsa letíme domov. A nemáme marihuanu! Ako vyskúšame obozretnosť našich protidrogových jednotiek?
Podobný nápad mal hneď na druhý deň po prílete do Nepálu.
A hneď ho aj realizoval.
Na ulici, neďaleko hotela Potala, v mestskej časti Thamel, kúpil od pouličného predavača gurkhských nožov balíček čohosi, čo mala byť mariška. Predavač bol síce ovešaný pestrým sortimentom nožov, ale stačilo čarovné slovko a už ťahal kdesi zo záhrenia zrolovaný šúľok papiera.
Šúľok sme slávnostne priniesli do izby a večer malo byť hlavným bodom programu obradné fajčenie ušúľanej cigarety. Posadali sme si na postele, Marián prichystal videokameru a zapálená cigareta sa vydala na svoju púť ako úradný obežník. Z balíčka sa dali ušúľať dve hrubé cigarety, takže na každého vyšlo najmenej po päť šlukov.
Napriek tomu, že nefajčím a neviem šlukovať, usilovne som sa o to pokúšal. Výsledkom bol nielen môj úporný kašeľ, ale aj fakt, že dym zo mňa vychádzal takmer všetkými telesnými otvormi. Napriek usilovnému šlukovaniu som nijaké zvláštne pocity nemal. Cigarety sme dofajčili, v malej izbe bolo dymu ako v ópiovom brlohu niekde v Karáčí, ale aj ostatní príležitostní spolunarkomani potvrdili, že to s nimi absolútne nič nerobí. Možné vysvetlenia boli tri:
1. predavač nám predal krmivo pre králiky
2. Slovákov vytrénovaných dvojdňovým pitím kvalitnej slivovice, ktorá mala skrátiť dlhú cestu do Nepálu a zahnať strach z bangladéšskych lietadiel, len tak nič nezloží.
3. marišky bolo málo.
Ktoré vysvetlenie bolo správne neviem dodnes. Ak si však niekto pozrie s odstupom času Mariánovu videonahrávku nášho pofajčievania, na základe „tváriacich sa„ zúčastnených sa musí celkom prirodzene nazdávať, že sleduje unikátne zábery najťažších pacientov MUDr. Ľubomíra Okruhlicu CSc. z bratislavského Centra pre liečbu drogových závislostí.
Ak teda Marián vymyslel, že by sme mali opäť kúpiť marišku neprotestoval som. Kemal nám sprostredkoval kúpu od chlapíka, ktorý sa ani trochu neusiloval tváriť sa ako predavač nožov, či iných suvenírov. Už z diaľky bol jasný. Napriek tomu som v účinok „sušenej trávy„ veľmi neveril. Vystúpali sme schodmi do kláštora a sadli sme si na múrik. Náš sprievodca, hoci sme sa s ním už chceli rozlúčiť, zaňuchal šancu. Viac ako kláštor, či my, ba dokonca viac ako rakši, ho zaujímal náš balíček marišky. Z Kemala sa vykľul zručný šúľač cigariet a pravdepodobne aj pravidelný konzument marišky. Opreli sme sa o múrik a každý sa v tichosti začal oddávať svojej cigaretke. Pofajčievali sme a pozorovali mesto pod nami. Mal som pocit, že opäť sa nič nedeje. Dosť ma to rozladilo. Čo je to za šmejd?
Rozhodol som sa pozichrovať účinok marišky hltom rakši. Kemal ma zhrozene pozoroval:
„Rakshi no good.„
Pokúšal sa mi vysvetliť, že táto kombinácia nie je práve najšťastnejšia. Nič som však na to nedbal a spolu s Mariánom sme si opäť uhli z fľaše. Keď sme dofajčili, Kemal sa zrazu sám od seba zdvihol zo zeme a povedal, že už musí ísť. Rozlúčili sme sa a on podozrivo voľným rozvláčnym krokom a so šťastným výrazom tváre sa „vzniesol„ a zmizol za rohom. Závidel som mu, pretože ja som necítil absolútne nič! Vydali sme sa na obchôdzku kláštora.
Swayambunath je jednou z najznámejších pamätihodností káthmándského údolia. Nazývajú ho aj Monkey temple, čiže Opičí chrám. V areáli chrámu a v jeho okolí žijú stovky opíc. Je vhodné si na ne dať pozor, pretože vás dokážu veľmi pohotovo okradnúť. Ak vám zoberú nejaké jedlo, dá sa to akceptovať. Veď aj tie opice musia z niečoho žiť! Horšie si zdôvodníte stratu iných vecí. Videli ste už nejakú opicu fotografovať, prekračovať hranicu s cestovným pasom v paprči, či zdobiť si uši náušnicou? Napriek tomu, že ste nič podobné nevideli, tunajšie opice sú ťažkí materialisti a všetky spomenuté veci nevyhnutne potrebujú.
Swayambunath je síce budhistický chrám, ale je posvätný ako pre budhistov tak aj pre hinduistov, čo nebýva bežné. Archeológovia predpokladajú, že stavebné práce začali niekedy v roku 460 n. l. Jeho význam vzrástol v 13. storočí, kedy sa kláštor stal významným budhistickým strediskom. V minulosti bol kláštor zdrojom záujmu moslimských vojakov, pricestovavších z Bengálska za účelom vykonania geologických prác na netradičných miestach. Hľadali totiž zlato.
Názov chrámu v preklade znamená: To, čo vzniklo samé zo seba. Chrám tvorí viacero malých stavbičiek, pagody a miniatúrne stupy, ktoré ukrývajú sošky Buddhu. Z najväčšej stupy, ktorá je postavená na kopulovitej mohyle sa na nás pozerajú Buddhove oči, ktoré hľadia do štyroch svetových strán. Medzi nimi je tretie oko boha Šivu, o ktorom sa traduje, že na koho pozrie, ten zomrie. Okolo stupy stoja do kruhu rady modlitebných mlynčekov. Ak nimi pokrútite, jedno otočenie mlynčeka sa rovná vysloveniu modlitby na ňom napísanej. Na podobnom princípe pracujú i modlitebné vlajočky s menami bohov či s modlitbami, ktoré sa za dotyčného modlia tým, že sa trepotajú vo vetre.
Areál kláštora sa postupne vyľudňoval. Na mesto padala tma. Len mnísi odetí do oranžových jednoduchých habitov sa ponáhľali na bohoslužbu. Dnu sme sa však nedostali. Cez drobné okná sme ukradomky pozorovali modliacich sa mníchov, sediacich vo svetlách sviečok na zemi a z útrob budovy k nám doliehalo monotónne mrmlanie svätých textov. Ohromná biela kopula stupy bola efektne osvetlená a nás sa zmocnilo čosi zvláštne, čosi ako stav splynutia s nekonečnom. Marián to nazval stavom osvietenia duše. A naozaj čosi ho zjavne osvietilo.
Zbadal totiž dve mladé holandské turistky, ktoré vo večerných hodinách ešte odvážne zablúdili na toto odľahlé miesto a nezadržateľne sa vydal k nim. Neviem čo ho k tomu inšpirovalo. Ešte pred chvíľou rozprával o splynutí s nekonečnom. Je teda dosť možné, že ho inšpirovalo práve to splynutie. Zvlášť, ak sme v Nepale boli „nasucho„ už vyše mesiaca. Holanďanky však zatiaľ ešte nedosiahli stav osvietenia a na splynutie s nekonečnom či s kýmkoľvek iným mali diametrálne odlišný názor. Na naše prekvapenie odmietli aj ponúkanú cigaretku a radšej rýchlo zbehli po schodoch späť do mesta. Pociťovali sme to ako krivdu. Sadli sme si opäť na múrik a ušúľali si nové cigarety. Pofajčievali sme si a hľadeli na mesto. Napriek Kemalovym výstrahám som si opäť poistil účinok hltom rakši. Marián odmietol.
Dodnes mu to mám za zlé.
Asi už niečo cítil.
Asi už vedel, že je zle.
Neupozornil ma.
Sedeli sme na múriku, okolo nás občas prešiel dohola ostrihaný mních v oranžovom hábite, z modlitebne sa tiahlo monotónne mrmlanie a prenikalo mihotavé svetlo sviečok. Pod nami, už v nočnej tme, žiarili svetlá Káthmándú, nad mestom sa trblietali milióny hviezd a hmlovín a v diaľke v poslednom zlomku denného svetla sa beleli nádherné zasnežené vrcholky Himalájí. Úžasný neopísateľný pocit pokoja, mieru, slobody, nekonečnosti a straty uvedomovania si vlastnej telesnej hmotnosti...
Krásne...
Potom sa zrazu čosi pokazilo.
Svetlá mesta sa zliali s hviezdami a ja som mal pocit, že Swayambunath je kozmická loď rútiaca sa kamsi do hlbín vesmíru ako v známom filme Stanleya Kubricka.
Ďalej si už pamätám (a aj to len matne) iba jeden obraz z toho večera.
Sedel som uvoľnene rozvalený v akejsi rikši. Rozpažené ruky mi voľne viseli do priestoru. Rikša ma unášala neznámo kam a mne to bolo v podstate jedno. Z každej strany rikše, pri jej bočnom kolese bežal jeden Nepálec a dával pozor, aby sa mi ruky nezaplietli do kolies. V ten deň sa svet pre mňa definitívne skončil.
Na druhý deň ráno ma zobudilo silné mykanie za plece:
„Vstávaj, o dve hodiny odlietame do Dháky!„
Pochopil som dôležitosť tejto informácie, akurát som nechápal prečo sú všetci naokolo takí pokojní, keď sa s nami tak knísa podlaha - zemetrasenie! Len veľmi pomaly som sa dostával do reality. Bolo mi tak zle, ako dovtedy a odvtedy už nikdy. A to ma čakal ešte let do Dháky. A lietadlá ja tiež veľmi nemusím...
V letiskovej hale som zúfalo sedel na svojom lodnom vaku a tíško úpel. Káthmándská letisková hala je vybavená množstvom veľkých zrkadiel. A ja som sa videl v každom z nich. Vyzeral som ako Jean Marais.
Mohli by ste namietnuť, že to bol predsa veľký fešák. Áno, ale ja som vyzeral ako pán Marais, keď hral Fantomasa - zelený ako sedma. Bol som Fantomas, s tvárou skrivenou od bolesti, neustále prichystaný vyštartovať do maličkej miestnosti s panáčikom.
Marián sa tváril akoby mu nič nebolo. To on mi zabezpečil odvoz do hotela. Tiež bol trochu bledý, ale neúpel. A bledý bol možno aj z toho, že v batožine mal schovaný zvyšok marišky a previezť do Európy chcel aj približne päťmetrový kus bambusu, ktorý deklaroval ako príručnú batožinu.
Marišku previezol bez problémov, bambus sa cestou stratil.
Doklad leteckej spoločnosti Biman na 1 ks bamboo stick uložený (a stratený) v batožinovom priestore lietadla
Zdroj fotografií:
http://www.sacred-destinations.com/nepal/kathmandu-swayabunath-stupa.htm
http://www.virtualtourist.com/travel/Asia/Nepal/Things_To_Do-Nepal-Swayambunath-BR-1.html#0
http://grant.org/plewins/india2000/Nepal/StupaS.html
http://www.sangeeta-shrestha.com.np/swayambunath.html
odkaz za trojminútové videjko o Swayambunathe:
http://www.youtube.com/watch?v=Lh-H_Z_WQOQ
a
PF
Komentáre
Dobré ráno, Nepál... Ćítam.... Chýbalo mi to síce k rannej káve,
:-)
tentokrát som ale rada, že experimentoval ktosi druhý a nie ja :)
PF - tak ešte zelenší ako Fantomas a ešte krajší ako Janko Maraisovie ?
no pobavil som sa statocne
Rozpravkarka,
Pali, však to neber až tak vážne... Prinajhoršom si dám k tvojmu
Rozprávkarka,
teda na toľkú kávu?
A jaj, Pali, v moje srdce je už tak preplnené, že v ňom okrem tých