Keď vstupujete do Maroka, prvé čo vás nevyhnutne upúta je nekonečné množstvo čiernych vrán sediacich v pustej krajine po oboch stranách cesty. Sedia, pokyvujú hlavami, sem-tam vzlietnu do diaľky alebo len poodlietnu o kus ďalej.
Čudujete sa, odkiaľ sa ich tu vzalo také množstvo. Dlhé kilometre nič iné než suchá vyprahnutá rovina a v nej množstvo vrán.
Až keď zastavíte na zdravotnú prestávku (to je to, čomu sa predtým hovorilo menej kulantne – cvrkpauza) a priblížite sa k najbližším vranám, záhada sa objasní.
Nie sú to vrany!
Celá krajina je posiata čiernymi igelitovými vreckami s odpadom i bez neho! Vôbec si nedokážem predstaviť, kto ich tu na tej obrovskej ploche porozhadzoval, respektíve odkiaľ sem boli vetrom doviate. Ak však chcete vidieť dokonale zasvinenú krajinu, navštívte úvod do Maroka, kúsok za (ešte) španielskym mestom na (už) africkom kontinente - Ceutou.
Dokonca i miestne pláže na brehu Stredozemného mora sú posiate tými istými vreckami, Marokánci sa medzi nimi pokojne slnia, kúpu. Marokánky to nerobia, ale nie preto, že by sa im to bridilo. Sedia na pláži v šatách a slnku neposkytnú ani kúsok svojho tela, pretože islam!
(podľa vzoru: pretože medveď)
Zbojníci v kaňone.
Kaňon Todra je klasická zastávka na ceste po Maroku. Leží v odľahlom a pustom, neutešenom kraji na sever od Tinerhiru. Jeho výška a úzkosť vytvára úzkosť aj v človeku, ktorý ním prechádza. Je skutočne impozantný. Slnko sem cez vysoké bralá takmer nezasvieti. Skalné steny sú vysoké 250 metrov a miestami sa k sebe približujú na 10 metrov. Nikde ani živáčika – pripadáte si v pomere ku kaňonu ako v tom populárnom vtipe o slonovi a komárovi.
Za ohybom kaňona vás čaká ďalšia strmá zákruta, za ňou ďalšia a za ňou... traja beduíni v pestrých rozviatych tunikách mávajúci mečmi divoko cválajú oproti vám! Rýchlo sa preľaknuto obzriete späť a keď sa utvrdíte v tom, že ste v kaňone so svojou peňaženkou „prepchatou„ dolármi skutočne jediným živáčikom, neodkladne začnete rozmýšľať o tom, ako dlho zbojníkom môže trvať premena úbohého slovenského cestovateľa zo živáčika na mrtváčika.
"Zbojníci" v kaňone Todra.
Všetko sa vysvetlí za ďalším ohybom kaňona. Filmový štáb tu nakrúca reklamu na najnovšiu limuzínu svetového výrobcu automobilov a beudínski jazdeckí komparzisti sa musia uspokojiť s tým, že ich môžu navrhnúť maximálne na Oscara za vedľajšiu rolu. Hlavnú tu hrá totiž automobil.
V ústí do kaňona stojí opustený hotel Yasmina s terasou. Veľa hostí tu dnes nie je. Po prehliadke interiéru hotela, ktorý sa vyznačuje nedýchateľným vzduchom a množstvom jašteričiek, sa rozhodujeme prespať na hotelovej streche. Majiteľ hotela nenamieta. Možno by aj namietal, ale teraz nemá čas. Na hotelovej terase sa veselia dve Nemky cestujúce po Maroku bez mužského sprievodu. Hoci s predajom alkoholu to v moslimskom Maroku nie je jednoduché, obe alkoholicky uvoľnené Nemky vysielajú koketujúce pohľady na počerných domorodcov i na majiteľa hotela. Je evidentné, že dnes nechcú byť v hotelovej izbe sami. Nuž samé by nespali tak či tak. Ako som už spomínal, vo všetkých hotelových priestoroch sú steny oblepené množstvom jašteričiek, ktoré sa obratne držia i na kolmých plochách. Hustejšie nalepené ako tunajšie jašterice sú už len volebné plagáty Slovenskej národnej strany. Priživujeme obe strany budúceho nemecko-marockého eroticko-priateľského súznenia vlastnými zásobami slivovice a odoberáme sa na strechu.
Po príjemnej noci strávenej na hotelovej streche (podobnú som už zažil na streche hotela Potala v Káthmándú) sa rozhodujem, že ak niekedy v budúcnosti pri ktorejkoľvek ceste mi bude hroziť nocľah v hoteli, vždy sa budem usilovať vybrať si hotel s plochou strechou. ( odvtedy som spal na strechách viacerých hotelov v južnej a strednej Amerike).
Oáza.
Celé doobedie sa náš autobus plahočil pod horúcim marockým slnkom v krajine pustej a bezútešnej ako peňaženka týždeň pred výplatou. Rozpálená strecha autobusu zaručovala vo vnútri prostredie porovnateľné len s vnútrom mikrovlnnej rúry. Vonku, podľa víriaceho sa prachu, pofukoval osviežujúci vietor. Otvoriť okná sa však nikto neodvážil. Nikto nechcel škrípať zubami. Zrnká piesku prekážajú nielen v jemnom hodinovom mechanizme, ale aj medzi zubami.
Celý deň sme prechádzali zdanlivo opustenými osadami, pozostávajúcich z pár hlinených domov s rovnými strechami, ale ani v týchto osadách som nezaznamenal nijakú stopa po zeleni. Poobede sme zastavili v jednej z nich. Nič nenasvedčovalo, že tu by to malo byť iné.
A predsa bolo!
Prašná cesta viedla kamsi dolu, pod úroveň okolitého terénu. Čím viac sme klesali, tým viac zelene sa zjavovalo za oknami autobusu. Keď autobus nakoniec zaparkoval pod rozložitou palmou (a nebola jediná), pochopili sme, že sme v oáze. Všade naokolo sa zeleneli stromy a kríky, dokonca tu bolo i čosi ako pokus o záhradnú úpravu. Uprostred tiekol potok.
Na naše prekvapenie o kúsok ďalej sa nachádzal bazén, v ktorom šantilo množstvo kúpajúcich sa prevažne počerného odtieňa kože. Hoci sme boli vysušení a špinaví, nie každý sa hrnul do bazéna. Z bazénovej vody sme mali strach. Hlavou sa nám preháňali myšlienky typu: ako často sa asi v bazéne voda mení, ako často sa čistí a dezinfikuje? Obavy boli čiastočne oprávnené, pretože už aj z vlastnej skúsenosti sme vedeli, že moslimskí Arabi nie sú práve najzanietenejšími zástancami čistoty a hygieny. Vzápätí však ktosi priniesol informáciu, že bazén nie je uzavretý. Je vlastne prietokovou nádržou, ktorú napája bystrina tečúca oázou. To prelomilo posledné zábrany a väčšina ľudí sa rozbehla k bazénu. To krásne miesto uprostred pustatiny sa volá Source bleue de Meski...
Stany sme postavili na piesku medzi palmami . Spokojne sme si sadli pred stan a sledovali bezstarostné vodné šantenie malých moslimčiat. Po celodennom parení sa v autobuse to bola príjemná zmena. Klíma v oaze bola neuveriteľne a nečakame príjemná. Aj zmena farby urobila svoje. Celý deň len samá piesková. Teraz konečne aj trochu zelene...No a zurčiaca voda...
Skrátka paráda.
Skrátka oáza.
Marian si pohodlne sadol pred stan a podoprel sa rukami. Dlane sa mu zaborili do jemného piesku. Mrvil v ňom prstami a páčilo sa mu, ako piesok preteká pomedzi prsty.
„Aúúúúúúúúú.“
Zreval akoby ho z kože drali a bleskovo skočil na nohy. Chvíľu hľadel do svojej dlane a potom do piesku na miesto, na ktorom ešte pred chvíľou spočívala jeho dlaň.
Čosi sa tam hýbalo.
Pokúšalo sa to zavŕtať do piesku.
Škorpión!
Ktosi rýchlo vytiahol vreckovú rybičku a jedným ráznym potiahnutím nožíka mu dlaň rozrezal. Marian si rýchlo povytláčal krv z rany, no bolesť neprestávala. Pálčivá bolesť mu vystreľovala do okolia. Postupne sa šírila do celej ruky. Ruku mal citlivú na dotyk. Už na ľahký dotyk kože reagoval bolestivým šklbnutím. Hovoril, že cíti ako mu ruka drevenie.
Rýchlo k lekárovi pre sérum?
Ale kde ho v oáze zohnať?
Rozhodli sme sa (a najmä Marian – ako hlavný aktér), že prežije aj bez neho.
Prežil.
Ale celá ruka ho svinsky bolela ešte niekoľko dní…
Pri samotnom bodnutí škorpiónom druhu Androctonus australis bola po zmapovaní 20 164 prípadov zistená úmrtnosť u dospelých 1,27%, u školopovinných detí 3,66% a u malých detí 7,78%. Androctonus australis je v severnej Afrike pokladaný za škorpióna, s ktorého jedom prichádza človek do kontaktu najčastejšie. Zo 183 bodnutí, pri ktorých bol presne určený druh škorpióna v 142 prípadoch išlo práve o tento druh.
Zdroj fotografií:
http://www.ub.ntnu.no/scorpion-files/a_australis1.jpg
a
Komentáre
Hm... Maroko
Tak z Nepalu do horuceho Maroka
Pali, ako vždy, k výbornej rannej káve výborné čítanie.
Ale však každá krajina je nejaká a snáď smerom hlbšie do vnútrozemia bude tých igelitových vrána menej...
Believer
Rozpravkarka
Rozpravkarka
Sorry
PF
Nuž Marián mal ozaj šťastie
Pali, nie je zač, veď cestovatelia aj spisovatelia by mali byť na jednej
:-)
believer,
KameliaB
Súhlasím s Believerom,
Pali
beliv..rehooooooooooot...))))
pavolko..cestopis bravurny..sakra..budem sa musieť k nemu vrátiť..))
ellie
no..tá mína z 2 sv. ma donutila vybuchnúť rehotom..)))
A ke´d sa už zahrabeš s tou turistkou, believer,
ellie
KameliaB
Believerko,
no a tá turistka - to ja že by mohla byť kľudne aj zákonitá, veď to je tiež turistka , nie:)
a ešte okrem odťahovania postelí sa doporučuje nechodiť po zotmení naboso a nešmátrať rukou naslepo do neznámych škár a ešte vytriasť si poriadne odev, keď sa ráno ideš obliekať
môjho známeho uštipol v Grécku škorpión,rovno v posteli, bol na ošetrení, lekár nad ním len mávol rukou, že to nie je nebezpečné, dotyčný do rána nespal, len sa modlil a meral si tepovú frekvenciu, ale v pohode prežil.:)
KameliaB
ja sa tiež rada zvalím na horúci piesok len tak,
PF - ten kaňon Tonda ... ehm Tondra ... je úžasný :)
believer - tak hrdzovlásku Mínu ? A mladučkú, len z druhej svetovej ?
no ano, priroda ma svoju moc
believer,
KameliaB