Pavol Fabian

Blízko oázy začínala Sahara. Marián, hoci ubolený po bodnutí škorpiónom, mal rovnakú túžbu ako ja. 

Ísť sa pozrieť na piesočné duny.

Chceli sme si zohnať nejaké auto so šoférom a vyraziť. Ale šéfovi nášho zájazdu sa to nepozdávalo.

„To nebolo dohodnuté... rozbíjate kolektív... ja za vás nemôžem niesť zodpovednosť...“

Zdalo sa nám absurdné byť tak blízko Sahary a nepozrieť sa aspoň na jej okraj.

Na jednej strane sme nechceli rozbroje v zájazdovom mančafte, na druhej strane tá túžba...

Hútali sme, hútali, až napokon sme sa rozhodli, že sa pokúsime zohnať džíp aj za cenu tichej domácnosti až do konca zájazdu. Pokúšali sme sa nájsť spomedzi účastníkov zájazdu  ďalších saharofilných ľudí, ale na naše prekvapenie, postoj väčšiny bol vlažný. Po našej naliehavej argumentácii sa nám napokon podarilo rozšíriť rady záujemcov o Saharu o pár ďalších záujemcov, takže musel ustúpiť aj šéf zájazdu:

„Dobre teda, ale nepôjdete na vlastnú päsť! Pôjdeme tam našou Karosou a všetci! A kilometre najazdené navyše si doplatíte!“

Bol to kompromis, tak sme súhlasili, i keď sme neboli presvedčení o vhodnosti Karosy do púštnych podmienok.

Hoci sme s Marianom už mali dohodnutého sprievodcu vlastniaceho džíp, súhlasili sme, že pôjdeme s ostatnými autobusom. Šofér džípu a sprievodca v  jednej osobe bol ochotný nás do púšte zaviesť aj bez svojho džípa, sediac pri šoférovi v našom autobuse. Šéfovi nášho zájazdu sa však asi zdalo potupné využiť niečo, čo sme vybavili my.

Dal sa do hľadania iného sprievodcu.

Po hodine kohosi doviedol. Chlapík vyzeral omnoho menej dôveryhodne ako ten náš, ale ovládal všetky štyri dôležité anglické slová (vpravo, vľavo, dopredu, dozadu). Podľa šéfa zájazdu spĺňal teda kvalifikačné predpoklady na púštneho sprievodcu. Dokázal ešte zo seba vysúkať, že v púšti navštívime akýsi hotel, ktorý je vzdialený pol hodiny jazdy.

Nastúpili sme do autobusu a vyrazili.

Po pol hodine jazdy sme sa naozaj nachádzali v krajine, kde bol len a len piesok. Teda žiaden hotel.

Vysvetľovali sme si to tak, že chlapík zle odhadol trvanie jazdy.

Pokračovali sme ďalej. Za oknom autobusu sa zdvihol mierny vetrík a piesočné zrnká normálne odpočívajúce na zemi sa začali vznášať v povetrí.

Po ďalšej polhodine jazdy v nás začal vŕtať červík pochybností... Karosa však vrčala akoby nič, tak sme boli pokojní.

Vetrík za oknom autobusu zintenzívnel a pieskové zrnká začali plieskať o okná.

Dohľadnosť sa znížila.

Začína sa zdvíhať vietor

Po ďalšej štvrťhodine sa pochybnosť zmenila na istotu. Viditeľnosť bola mizerná a krajina všetkými smermi rovnaká. Chlapík tváriaci sa ako sprievodca pripustil, že netuší kde sme. My sme to však tušili, pretože v piesku sme naďabili na stopy kolies svojim rozchodom nápadne podobné rozchodu Karosy. Motáme sa do kruhu!

Chlapík sa začal potiť, hoci domorodci sa údajne vôbec nepotia. Povedal: „Počasie je zlé. S piesočnou búrkou som nerátal. Vrátime sa späť! „

Nikto neprotestoval, akurát sme netušili, ako sa chce vrátiť späť z miesta, o ktorom nevedel kde sa nachádza.

Útlocitnejší členovia zájazdu dávno oľutovali, že sa dali presvedčiť na návštevu Sahary. Boli bledí a vystrašení. Nervózne hrýzli zrnká piesku, ktoré sme v tom čase už mali všade – v oblečení, v ústach, v nose, v ušiach...

Karosa smerovala späť k oáze (všetci sme v to aspoň dúfali) a zdalo sa akoby začala strácať výkon.

Zozadu sa ozval kvílivý ženský hlas:

„Ani som sa nestihla poriadne rozlúčiť s mamičkou...“

V autobuse náhle zavládlo ticho.

Bolo zlovestné.

Tušili sme s Marianom, že ako výmyselníkov tejto akcie nás hnev ostatných neminie.

Zrazu sa piesočné masy hnané vetrom na chvíľu pretrhli a v diaľke sme uvideli akúsi polozrúcanú budovu. Sprievodca si uľahčene oddýchol a s víťazným úsmevom ohlásil:

„Hotel!“

Vôbec ho nerozhádzalo, že nás už viedol späť do oázy.  Okamžite sa začal tváriť, akoby celý čas bolo jeho úmyslom doviesť nás predsa len sem.

V polozbúranej budove, ktorá hotel nepripomínala ani náhodou, nebolo ani nohy.

Pri budove stálo zopár berberských stanov. Ich plátno hlučne plieskalo vo vetre. Berberi - to sú tí praví znalci púšte.

Berberský stan

Zašli sme do jedného zo stanov a poprosili sme  modrou látkou zahaleného chlapíka, či by nás nemohol zase vyviesť z púšte.

Nebolo to zadarmo, ale na rozdiel od nášho sprievodcu, to urobil úplne hravo.

Maročania..

Zdroj fotografií:

PF