Pavol Fabian

„Prijeď za náma, budeme tábořit v Puente del Incas za kostelem...„

16. januára sme sa mali všetci jedenásti stretnúť v letiskovej hale vo Schwechate.

Stretli sme sa dvanásti.

Vedúci našej výpravy – vrtký, takmer 56-ročný, Brňan si celkom nečakane zobral so sebou 25-ročnú asi(?)stentku.

Tiež vrtkú.

Kto jej cestu platil, nikto netušil. Ku koncu výpravy sme to už tušili, ale dôkazy sme na to nemali – cestu sme platili my. Zaplatením leteniek bola odmenená za svoju vrtkosť. Ale jej vrtkosť pocítil, len jeden z nás.

Ten, ktorý sa k nej z vekového hľadiska hodil najmenej. 

Nášmu odletu predchádzalo jedno prípravné stretnutie, kdesi na Českomoravskej vysočine v studenej horolezeckej chate, kde sa nekúrilo ani nie tak preto, aby sa pobyt nepredražil, ale skôr preto, aby nás otestovali, ako znášame zimu. Testovali nás aj z obratnosti pohybu v skalnom teréne, v schopnostiach pracovať s lanom a na neďalekých cvičných skalkách nás testovali aj na to, či niekto so záujemcov o výstup na Aconcaguu netrpí závratmi z výšky.

Na skalke nás testovali takým nezodpovedným spôsobom, že len vďaka Božiemu dohľadu sme mohli do Chile odletieť všetci a v poriadku. Napriek vytvoreným podmienkam, nikto z nás nezostal dole pod skalou ležať s otvorenými očami, bledou tvárou, s údmi pokrútenými do rôznych nefyziologických polôh ako to dokáže spôsobiť len pád z výšky menšieho paneláka.

Z celej partie som sa poznal len s Mojmírom, s ktorým som bol pred poldruha rokom v Himalájach. Hneď ako ma na viedenskom letisku zbadal, hrnul sa nezadržateľne ku mne a mne bolo jasné, koho budem mať nasledujúci mesiac za spolubývajúceho v stane.

Nebol som z toho vôbec „na větvi„. Budem sa síce opakovať, ale Mojmíra som poznal už z Himalájí...

Deň odletu pripadol na moje narodeniny. Do odletu zostávali dve hodiny a tak som sa k sviatku priznal a vytiahol som fľašu borovičky. Fľaša, napriek tomu, že borovička sa Čechom príliš nepozdávala, bola zakrátko prázdna.

Pravdupovediac, narodeniny boli len zámienka. Fľašu som vytiahol najmä kvôli nie práve najlepším pocitom z nastávajúceho letu. Z Viedne sme mali odletieť o 14.05 a po prestúpení v Londýne a medzipristátí v Buenos Aires sme mali doraziť do Santiaga de Chile na druhý deň o 11.25. Leteckou dopravou som mal byť stresovaný vyše dvadsaťjeden hodín. Cez oceán som ešte neletel. Dlhé týždne pred cestou som uvažoval, či sa dá núdzovo pristáť na hladine oceána, tak ako je to prehľadne nakreslené v bezpečnostných letákoch zasunutých do sedadlových káps. Predsa len, hovoril som si, keď letíte nad súšou pristanete v prípade núdze na diaľnici, na poľnom zväzarmovskom letisku, či vykonáte rýchlokosbu na úrodných poliach Poddunajskej, či inej nížiny. Ale nad oceánom?!

Boeing 747-400 váži 187 ton. A to je prázdny! Neviem, asi to majú v Boeingu vyskúšané, že pristáť na hladine mora sa dá, ale ja som viac veril núdzovému pristátiu na súši. Vychádzal som z nepriamej empírie - už spomínaný, rozpadávajúci sa Fokker bangladéšskej leteckej spoločnosti Biman, ktorým som letel z Dháky do Káthmándú asi o mesiac neskôr núdzovo pristál v močarinách v okolí hlavného mesta.

Čas nášho odletu sa blížil. Niektorí zúfalci ešte prebaľovali uprostred schwechatskej haly batožinu, pretože povolených 20 kíl prekročili takmer všetci. Aj príručná batožina im vážila takmer desať kíl. Váha mojej batožiny spĺňala limity a goretexovú bundu, ktorú som mal na sebe, som nevážil. O váhe búnd sa v prepravných podmienkach nič nehovorilo. Moja bunda je veľmi praktická. Má osem rôznych vreciek. V každom z nich sa dajú rafinovane umiestniť 3-4 inštantné polievky rôznych druhov, vrátane čínskych štipľavých. Bunda sa touto preparáciou zmenila na nepriestrelnú vestu. To nemuselo byť na zahodenie... Iste si pamätáte, že schwechatské letisko už raz bolo dejiskom streleckých cvičení akýchsi arabských teroristov. Ak by nejaký Muhammad strelil do mňa brokovnicou, nestačil by sa čudovať, keby sa zo mňa začali viacerými prúdmi sypať slíže, sušené mrkvy a glutamáty a ja by som pokojne pokračoval v chôdzi..

Prví chlapci z našej partie išli na odbavenie. Pracovníčka British Airways, ktorá nás odbavovala, poctivo zratúvala nadváhu a zdalo sa, že nám to spočíta.

Bola to suchá anglická lady bez náznaku úsmevu.

Nepôsobila ani trochu sympatickým dojmom.

Keď som prišiel na rad, hodil som lodný vak na pohyblivý pás a čakal, čo so mnou pracovníčka British Airways urobí. Urobila to, čo som čakal najmenej:

„Mister, ľutujem, ale vy nemôžete letieť!„

„Ako to?„

„Chýba vám v pase britské tranzitné vízum!„

Hrklo vo mne tak, ako v človeku, ktorý sa vráti z dvojmesačného odvykacieho protialkoholického pobytu a doma v chladničke ho nečaká ani fľaška piva.       

Bol som jediný Slovák vo výprave a vôbec mi nenapadlo, že na prestúpenie z jedného lietadla do druhého budem v Londýne potrebovať vízum. Česi ho vtedy už nepotrebovali.

Urýchlene bolo treba niečo podniknúť. Spolu so šéfom výpravy sme sa postupne horúčkovito prepracovávali k vyššie a vyššie postavenej pracovníčke British Airways. Zaujímavé bolo, že čím bola vyššie, tým bola škaredšia. Ak ste prekvapení, ako som v takej situácii stíhal vnímať výzor zastupičiek British Airways, na to je jediná odpoveď – myslel som si, že keď nič iné nepomôže, pomôže náš prirodzený šarm. Žiaľ, odvtedy v súvislosti so šarmom mám určité komplexy.

Čas odletu sa blížil a jediné, čo sa nám podarilo dosiahnuť, bolo prebookovanie letenky zo soboty 14,05 na pondelok 14,05. Vzhľadom na nastávajúci víkend budem mať v pondelok len pár hodín času na získanie víza a návrat na letisko do Schwechatu.

Chalani z partie, dobre naladení z nadchádzajúceho dobrodružstva cestovania, ale najmä z mojej borovičky pomaly mizli z útrobách letiska. Jarda mi na rozlúčku povedal:

„Vybav viza a přijeď v úterí za náma. Budem tábořit ve vesničce Puente del Incas, někde za kostelem.„

Aby bolo jasné:  lietadlo malo prílet do hlavného mesta Chile - Santiaga a Puente del Incas sa nachádza v Argentíne...

Povedal to, akoby ani nešlo o vzdialenosť cez polovicu zemegule a akoby sme sa za kostolom v bezvýznamnej maličkej horskej osade kdesi v Andách stretávali pravidelne od detských liet. 

Kostol v  Puente del Incas, dohodnuté miesto stretnutia... 

Zdroj fotografií:

PF