Pavol Fabian

Rakúsko – 3. pokus.

Po príchode do rakúskej pohraničnej stanice Summerau, nás čakal jeden jediný pacifisticky (teda bez zbrane) zaodetý colník a bez akejkoľvek kontroly nás pustil prestúpiť do lokálky smerujúcej do Linza. 

Z Linzu som toho veľa nevidel. Stále pršalo. Viac ako Linz ma zaujímalo, kde budem v tom nečase pod širákom spať. Nocľah som našiel v opustenom rozostavanom dome za mestom.

Linz

Na Linz nemám šťastie. Ďalšia moja návšteva tohoto mesta sa udiala až po 20 rokoch. Obedoval som síce v akomsi fajnovom hoteli v samom centre na lineckom Hauptplatzi, ale z Linzu som opäť nevidel nič. Ako člen delegácie bratislavského primátora Kresánka, ktorý mal záujem o systém separácie odpadov v Linzi, som celý deň strávil prehliadkou lineckého smetiska. Ale zas na druhej strane – ktorý z množstva dnešných slovenských návštevníkov Linzu pozná mestské smetisko v Linzi lepšie ako ja? 

Stopovať v tých časoch bolo veľmi príjemné. Mnohé autá zastavovali samé od seba. A nielenže zastavovali, ale ich šoféri ma aj pozývali stanovať k sebe domov. Jedna z prvých otázok vždy bola, či som Holanďan. Rakúsko v tých časoch prežívalo inváziu holandských stopárov podobnú invázii kobyliek. Keď som povedal, že som Slovák a nie Holanďan, vždy na mňa každý prekvapene vytreštil oči akoby som mal zelené tykadielka a za mnou parkovalo ufo. V roku 1975 stopujúci občan ČSSR – krajiny spoza železnej opony, bola riadna rarita. Podľa toho sa ku mne aj správali. Neviem koľko percent v ich ústretovosti tvorili sympatie pre tento spôsob cestovania a koľko pripadalo na charitatívny podtón ich reakcie: no čo už – pomôžeme nemajetnému chudákovi z komunistického lágra...

Pohostinnosť viedla až k takým situáciám, že keď som v Amstetene prechádzal s batohom na pleci okolo akéhosi hotela, vybehol odtiaľ vytešený tridsiatnik a pozval ma na pivo, či kolu ku stolu, pri ktorom už sedeli dve dievčatá. Pamätám sa ako ma to všetko vtedy prekvapovalo – dobrosrdečnosť ústretovosť, pohostinnosť. Nevedel som si to nijako vysvetliť. Dosť som sa nastopoval aj doma, ale hoci ma aj na Slovensku či v Čechách brali do auta celkom ochotne, predsa len ľudia mi doma pripadali uzavretejší.

Keď som dorazil do Ennsu upútala ma jeho romantická krása. Enns je najstaršie rakúske mesto. Mestské výsady dostalo v roku 1212 (o 79 rokov skôr ako Bratislava). Na tvári tohto mestečka sa odzrkadľujú všetky veľké obdobia: keltské, rímske (bazilika Lorch), stredoveké, až po pôsobivé barokové fasády meštianskych domov na hlavnom námestí v Starom Meste. V zámku Ennsegg prenocoval aj Napoleon.

zámok Ennsegg

Všetko však prekonáva 60 metrov vysoká, uprostred Hlavného námestia voľne stojaca, mestská veža zo 16. storočia. Vydriapať sa po 156 schodoch sa oplatí. Výhľad je perfektný - odtiaľto si každý vandrovník môjho razenia môže veľmi dobre vytipovať v krajine okolo mesta vhodné trávnaté miesto na ďalšie zloženie hlavy na spánok.

mestská veža, Enns

Zleziem z veže, vydám sa vybraným smerom a cestou uvažujem o Napoleonovi. Ľahko sa mu zháňal v Ennse nocľah – stačilo zaklopať na ktorékoľvek dvere. Odmietli by ste tohoto, čo aj postavou malého chlapíka, ktorému za chrbtom stoja stovky po zuby ozbrojených vojakov?

Vypytujem sa miestnych, či sa nenachádza niekde nablízku kemp, ale všetci krútia hlavou. Za mestečkom sa začína vlniť sympatická pahorkatina so sviežou trávou, ako stvorená na nocľah pod širákom. Opäť sa pri mne zastaví auto a mladík za volantom sa ma pýta kam idem. Keď mu poviem, že hľadám nocľah a pýtam sa na kemp, pokrúti záporne hlavou. Pýtam sa ho, komu patria okolité pozemky a či by som na nich nemohol prespať. Nevie komu patria, ale pokynie mi, aby som nastúpil do jeho Fiata 127. Ide na návštevu ku známym a tí mi určite dovolia prespať v záhrade.

V osamelej rozložitej starej usadlosti sa mladík zvítal s domácimi, chvíľu s nimi debatoval a potom ukázal dozadu na mňa. Onedlho sa vrátil ku mne a oznámil mi, že môžem prespať kdekoľvek vo veľkej záhrade. Ale najprv ma vraj pozývajú dnu.

Odmietol som - nechcem otravovať. Najmä, keď majú návštevu. Ale nedomyslel som to - nakoniec som dnu aj tak musel ísť, pretože som potreboval vodu. Domáci sú samá ochota. Pozývajú ma dnu zohriať sa. O chvíľu neskôr mi ponúkli mušt a nakoniec aj večeru. Hoci nemčinu som vďaka návšteve základnej školy s rozšírenou výučbou tohto jazyka ovládal celkom dobre, komunikovať s rodinou Dutzlerovcov mi robilo trochu problémy. Ich nemčina bola príšerná štajerčina. Ale asi som zanechal dojem... Keď sa začalo stmievať a ja som vstal, že si idem von rozložiť stan, pán Dutzler mi zobral batoh z pleca a vyniesol ho na poschodie. Vraj mám spať u nich. Pravdupovediac, ani som sa príliš nevzpieral. Zotrvali sme v rozhovore vedenom popri sledovaní rakúskej televízie. Zhodou okolností sa na obrazovke práve zjavil s jednou pesničkou die Goldene Stimme aus Prag – K. Gott, a tak sa u Dutzlerovcov konal neplánovaný česko-slovenský kultúrno-spoločenský večer. Uvítal som, že pred spaním môžem vykonať očistu. S radosťou som vhupol do krásnej kúpeľne – takej odlišnej od našich umakartových panelákových kúpeľní - a po dlhotrvajúcich pokusoch pustiť vodu, som s červeňou na lícach vyšiel zas von. Ja - človek navyknutý na unifikované vodovodné batérie z myjavskej Armatúrky, aplikované plošne na celom území ČSSR - som si nedokázal pustiť vodu z vodovodnej batérie v Dutzlerovie dome. Zišiel som teda dole a priznal som farbu.

Dokonalý idiot.

Tak som si pripadal.

Pákový systém.

Pán Dutzler sa chápavo vyštveral so mnou na poschodie, s minimálnou námahou postrčil do páčky a voda začala tiecť. Ocenil som, že nedal najavo, aký som hlupák.

V posteli sa spalo príjemne. Ráno ma čakali prichystané raňajky. Po nich ma zaviezli do neďalekého Christkindlu, ktorý sa stal svetoznámy vďaka tomu, že v roku 1950 v priestore miestnej fary vznikol tzv. Vianočný poštový úrad.

Christkindl

 Sem sa dala adresovať pošta pre Ježiška. Spočiatku v tomto úrade pracovala jediná žena, ktorá bez väčších problémov udrela mimoriadnu príležitostnú poštovú pečiatku na 42 000 zásielok. Nikto netušil, aký celosvetový ohlas vyvolá táto rarita v službách rakúskej pošty. Od nasledujúceho roku bol príležitostný Vianočný poštový úrad otvorený od piatku pred prvou adventnou nedeľou až do 6. januára. V sezóne 1987/88 počet „oštemplovaných„ listov a pohľadníc prvý raz prekročil dvojmiliónovú hranicu. Medzitým túto službu zaviedli i iné pošty, vrátane slovenskej, ale Christkindl ostal navždy prvý. A navyše na Slovensku poštu pečiatkujú a v Rakúsku štempľujú.

Prezrel som si Christkindl i s jeho kostolom a pri rozlúčke s Dutzlerovcami som urobil chabý pokus o zaplatenie nocľahu. Peniaze odmietli. Tak som ich aspoň pozval na návštevu Bratislavy. Hoci sme si potom niekoľko rokov príležitostne vymieňali poštu a ja som im na spomienku poslal drevený vyrezávaný črpák, na návštevu nikdy neprišli.

Asi mali obavy z hygienických pomerov na návšteve u niekoho, kto nevie obsluhovať niečo také jednoduché ako je vodovodná batéria v kúpeľni.

Zdroj fotografií:

www.linz.at

http://de.wikipedia.org/wiki/Enns_(Stadt)