Pavol Fabian

V posledný deň pobytu som sa vybral s Mojmírom do Valparaisa.

Valparaiso

Valparaiso

Valparaiso

Valparaiso

Vo Valparaise sme vystúpili pri obrovskom blšom trhu kde predávali úplne, ale úplne všetko. Dokonca i staré časopisy Union sovietica s Valentinou Tereškovovou na obálke.

Podľa bedekra sme prešli všetky pamätihodnosti.

stará colnica vo Valparaise

Na severnom okraji mesta sme sa pozemnou lanovkou (funicular) vyviezli na vrchol útesov odkiaľ bol dobrý výhľad na celý prístav. Kotvili v ňom štyri obchodné lode a štyri krížniky chilskej armády.

Jeden v valparaiskych funikularov

stanica funikularu

pohľad na valparaiský prístav

Porto de Valparaiso

prístav

Ďalšiu pozemnú lanovku sme už nevyužili, ale vystúpili sme po schodoch ešte raz na vrchol útesov a prezreli si námorné múzeum.

Valparaiso je rozložené na morských útesoch dostupných funikurami.

Funikular

funikular

valparaiská ulica, v pozadí výťah mestskej hromadnej dopravy

Navštívili sme miestnu tržnicu, uvedenú v bedekri ako pamätihodnosť. Nič zvláštne na nej nebolo - pripomínala starú bratislavskú tržnicu a príšerne smrdela. Nie rybami, ale potuchlinou a boh vie čím nezdravým ešte. Na poschodí boli rybacie reštaurácie i keď reštaurácia je honosný názov – boli to skôr bufety. V potuchnutom zápachu tržnice však nemal chuť na jedlo dokonca ani večne hladný Mojmír. A to je už čo povedať.

V prístave ponúkajú turistom plavbu motorovými loďkami po zátoke, ale nešli sme. Mojmír predsa nie je nejaký vypatlaný lodník, ale železničiar! Chápavejším je už asi jasné, že zvyšok času vo Valparaise sme strávili na miestnej železničnej stanici napriek tomu, že súpravy nazývané Metrotrén slúžili skôr na prímestskú dopravu než by išlo o skutočnú železnicu.

Metrotrén

Po železničiarskom intermezze nám zostal už len čas na hľadanie autobusovej stanice. Honosnú a veľkú budovu chilského parlamentu s impozantným vstupom, omnoho väčšiu ako budovu Národnej rady SR, sme už zaregistrovali len tak úkosom.

chilský parlament vo Valparaise

Celá réžia nášho pobytu vo Valparaise sa akosi ocitla v Mojmírových rukách. Na jeho popud sme ešte navštívili blší trh. Asi plánoval niekomu kúpiť lacný darček z Chile. Napokon z darčeka nič nebolo, pretože u Mojmíra v súlade s predpokladmi prevážil hlad a tak si na trhu kúpil hot dog. Predávala ho korpulentnejšia pani z okienka auta. Ako to dokázala mi dodnes vŕta hlavou. Autíčko jej bolo očividne šité na mieru, ba miestami sa z neho vylievala - okrem nej sa doň už nemohol zmestiť žiadny hot dog.

Bratislavský Dom u dobrého pastiera na valparaiský spôsob.

Valparaiso

Valparaiso 

Napriek tomu, že v Chile je dominantná automobilová doprava nie sú tu diaľnice. Jediný úsek asfaltky, ktorý by sa tak dal s privretím oboch očí označiť, je dvojprúdová cesta medzi Valparaisom a Santiagom. Vedie však aj cez obývané územia (obce) a tak nemožno ísť rýchlosťou obvyklou na našich diaľniciach. Navyše asi v polovici cesty medzi Valparaisom a Santiagom je dlhý cestný tunel, ktorý je však len jednoprúdový. Čo si na dvojprúdovke nadbehnete, to si tu odstojíte, kým sa do tunela dostanete.

A najmä v nedeľu podvečer.

Vtedy sa z Viňa del Mar, obľúbeného výletného miesta Santiagčanov vracajú húfy víkendových hostí a pred tunelom sa tvorí dlhý rad áut čakajúcich na prejazd.

A všade tabule zakazujúce fotografovať!

Nečudujem sa.

Takú nedomyslenosť má chuť vyfotiť každý!

katolícka univerzita vo Valparaise

Plaza de Armas

Samozrejme kvôli Mojmírovi sme museli navštíviť aj hlavnú santiagsku železničnú stanicu, z ktorej vychádza denne len 6 vlakov. Vlaky smerujú hlavne na juh. Donedávna najdlhšia – 1000 kilometrová trať viedla do Puerto Montt a cesta trvala 24 hodín. Železničnú stanicu však už aj v tomto meste zrušili. Možno i preto, že cesta ležadlovým vlakom do Puerto Montt bola až tri razy drahšia ako cesta autobusom. Pritom luxusnejšie autobusy poskytujú cestujúcemu rovnaké, ak nie väčšie podhodlie a lepší servis ako vlak.

Mojmír sa skutočného vlaku v Santiagu na stanici nedočkal. Boli tam vystavené len staré parné lokomotívy – železničiarsky skanzen...

Cesta domov.

Pred odletom domov som sa na santiagskom letisku stretol s členom pardubickej výpravy na Aconcaguu. Dozvedel som sa smutnú správu. Jeden z členov ich výpravy zomrel v Confluencii, v prvom postupovom tábore na ceste do base campu. Vystúpil do Plaza Francia, dostal bronchitídu, začal užívať antibiotiká, dva dni sa zdržal v Confluencii, potom sa náhle jeho stav zhoršil, po porade s lekárom z Plaza de Mulas ho okamžite mulami transportovali dole, ale cestou umrel. Bol to vraj čudák. Pred odchodom sa dal vyšetriť športovým lekárom. To by bolo ešte v poriadku..., ale následne vraj uzavrel tri životné poistky. Už predtým mal vraj v Alpách dva krát problémy s výškovou chorobou vo výškach 3 000 – 4 000 metrov. Raz ho už dokonca zachraňoval vrtuľník.

Na dôvažok Pardubičan tvrdil, že týždeň po našom odchode zahynulo na Aconcague 7 ľudí. Ale či je o pravda....?

Santiago de Chile

Santiago de Chile

Santiago de Chile

Do Londýna sme prileteli na letisko Gatwick.

Odletieť do Viedne sme však mali z Heatrow. Pomaly sme sa posúvali v rade na odbavenie. Imigračný úradník bol celkom šikovný a rad sa postupne skracoval. Až do chvíle, keď som mu podal svoj pas.

„Mister Fabian, vy nemôžete letieť s ostatnými!„ oznámil mi stroho a pohotovo mi vsunul do cesty zábranu.

Mal som pocit, že sa mi to len zdá. Že niekto len reprízuje film spred mesiaca vo Viedni.

„Ako to? Veď mám vízum!„ rozhorčene vyhŕknem na chlapíka.

„Áno, vízum máte, dokonca dvojcestné, ale tranzitné a nie pobytové! A ak chcete opustiť letisko Gatwick a premiestniť sa na Heatrow potrebujete už vízum pobytové.„

Pokúšal som sa argumentovať tým, že nás predsa na Heatrow prevezie letiskový autobus, z ktorého sa nedá len tak za jazdy ubziknúť do mesta. A teda, čo už je to len za pobyt? A načo na taký pobyt pobytové vízum?

Uniformovaný chlapík bol však neoblomný ako žula. Chvíľu som sa nádejal, že bude ako tatranská žula podliehajúca rýchlemu zvetrávaniu, ale britský byrokrat nezvetral ani trochu.

Našťastie, podarilo sa mi prebookovať letenku na let British Airways, ktorý do Viedne letel z Gatwicku ešte v ten deň.

Ibaže o takmer šesť hodín neskôr.

S chlapcami som sa ani nestihol poriadne rozlúčiť.

Skrátka smola od začiatku až po koniec...

Zvieratá majú v Chile veget I. (Valparaiso)

Zvieratá majú v Chile veget II. (Santiago de Chile)

Una latinoamericana.

Latinskoamerické ženy sú veľmi pekné. Dlhé ligotavé vlasy čierne ako uhol, prenikavý pohľad tmavých očí a čosi, čo by sa dalo nazvať podľa Ludvíka Součka: Tušenie súvislostí. Súvislosti týchto žien s rozľahlými pampami, divokými rozoklanými horami a so spontánnym indiánskym prírodným životom.

Sú skrátka krásne a vzbudzujú záujem každého chlapa. Ale len dovtedy, kým sú za múrom, alebo za niečím, spoza čoho im vyčnieva len hlava s exotickými črtami. Keď vyjdú spoza múru, nadšenie európskeho muža rýchlo klesá. K hlave špičkovej latino topmodelky je pripasované telo, ktoré sa o vstup do sveta modelingu uchádzať väčšinou nemôže. Pneumatičnosť brušných partií a časté zadné partie konfekčného označenia XXL sú nepochopiteľne zvýraznené oblečením, ktoré je zásadne vypasované. Posledné gombíky halenky tesne nad holým pupkom sú rozopnuté, podobne ako zipsový uzáver tesných nohavíc kúsok pod ním. Vytvára sa tým akýsi kosoštvorec holej kože s centrálnou preliačinou pupka, ktorý sa nie práve najšťastnejšie vylieva z tesného oblečenia. Proti gustu žiadny dišputát.

Pedrov, Pablov, Ramónov a Juanov to asi privádza do vytrženia.

Mňa nie.

 (Všetkých, ktorí dúfali...

musím sklamať...

bude aj pokračovanie...

Kaukaz)

Zdroj fotografií:

 http://en.wikipedia.org/wiki/Valpara%C3%ADso

http://www.tripadvisor.com/LocationPhotos-g294306-w4-Valparaiso.html

 a

 PF