Pavol Fabian

Ráno už nepršalo, hoci stále bolo zamračené. Vydali sme sa dolinou ďalej. Cestou sme videli bivakovať nejakých ľudí v troch stanoch, ale nekontaktovali sme sa s nimi. Už to, že sme naďabili na ľudí - nedomorodcov je v týchto postsovietskych časoch, keď sa Kaukaz stal častým objektom správ o terorizme dosť zriedkavá udalosť.

Chodník do sedla viedol striedavo v nepríjemnom snehovom poli a sutine a bol pomerne namáhavý. V sedle nás čakal silný vietor. Pridali sme ďalšiu vrstvu oblečenia a nachystali si mačky a sedáky. Chodník ešte chvíľu stúpal po moréne. Doviedol nás na irikčatský ľadovec.

Na okraji ľadovca zahaleného v hmle sme si nasadili mačky, sedacie úväzy a naviazali sa na laná.

Viditeľnosť bola nanajvýš na 10 – 15 metrov.

Na ľadovec sme sa vydali ako druhí v poradí. Najprv sme išli v stopách prvého lanového družstva, potom, keď sa na pár sekúnd hmla aspoň čiastočne pretrhla a mysleli sme si, že sa dá orientovať, išli sme vlastným smerom. Zrazu, úplne nečakane, Honza uviazaný na začiatku lana prepadol do trhliny. Našťastie nie celý. Bol som za ním naviazaný ako druhý a zareagoval som pomerne pohotovo. Ak by však bol zapadol do trhliny celý, tak neviem, neviem? Honza sa napokon z trhliny dostal sám.

postavy pred nami sa strácajú v hmle...

O chvíľu sme sa stretli s druhým ľanovým družstvom a nerozhodne sme zostali stáť, lebo sme v hmle nevedeli, kam sa vydať a ako obísť trhliny. Netušili sme kde sme a kam ísť. Stáli sme asi 15 minút a čakali, či sa hmla aspoň na okamih nepretrhne. Stáť vo vetre na otvorenom ľadovci nie je nič príjemné - okamžite premrznete. Našťastie hmla sa naozaj na chvíľu rozplynula a my sme určili náš cieľ.

Potom sa síce znovu zatiahlo, ale cestu do bivaku sme už našli. Bolo to miesto tesne pod hrebeňom Subaši s ľadovcovým potôčikom, kamenistým podložím a dokonca niekoľkými ohradami pre stany provizórne vybudovanými z kamenia. Geológ Ondra, ma poprosil, či by nemohol u mňa spať, pretože mu vraj v noci ktosi poškodil stan – ohol duralové tyče a pretrhol tropiko. Tak predsa len promenáda býkov po tábore neostala bez následkov...

Ráno bolo chladné. Stany pokrývala vrstva ľadu. Na programe bolo aklimatizačné vybehnutie naľahko čo najvyššie na úpätie východného Elbrusu asi do výšky 4 500 m. n. m. Stúpalo sa mi pomerne dobre, hoci som vyrazil medzi poslednými a v hmle som kráčal väčšinu cesty sám. Nikoho som nevidel. Postupne som ale viacerých dobehol, ba i predbehol. Čím vyššie som sa dostal, tým viac sa oblačnosť trhala a otvárali sa nádherné výhľady na okolité hory nižšie ako 4 000 metrov, na rozľahlé ľadovce a napokon aj na vrchol samotného východného Elbrusu.

východný Elbrus 5 621 m. n. m.

Fotografoval som ako divý. Keď sa odhalil celý východný Elbrus, bolo vidno, že až na  vrchol by sa dalo dostať po hrebeni, ktorý nebol vysnežený, ale zdal sa byť dosť sutinový. Až záver vrcholovej partie by si asi vyžadoval čakan a mačky (hoci Honza neskôr tvrdil, že odtiaľ sme vrchol Elbrusu ešte nemohli vidieť a cesta by bola v závere komplikovanejšia než sa nám zdalo).

Nádherne sa vyčasilo. Viacerí sme ľutovali, že nemáme so sebou čakan, mačky a najmä vodu, lebo tam už žiadna netiekla. Boli by sme sa pokúsili o východný Elbrus už dnes. Vrátili sme sa teda naspäť do tábora a chystali sa na odchod. Mali sme prejsť dva ľadovce a utáboriť sa niekde v doline Baksan.

Pri ceste cez ľadovec išlo ako prvé lanové družstvo, ktoré viedol Honza. Zrazu Honza opäť zmizol z povrchu zemského, ale tentoraz tak dokonale, že by to ani David Copperfield nedokázal...

Opäť padol do trhliny.

Zmizol celý.

Druhý za Honzom bol naviazaný Milan. Zasekol lano a spolu s celým družstvom Honzu držali. Nevedeli však čo ďalej. Naše družstvo prišlo až k nim. Dvaja jeho členovia, ktorí nemali čakany sa odopli z lana. Marek si ľahol na brucho a plazil sa k trhline, zatiaľ čo Peter a ja sme ho istili lanom. Za spoločnej pomoci oboch družstiev sa nám podarilo Honzu vytiahnuť. Zlomené nemal nič, len plno krvavých odrenín. V trhline nestratil zdravie, ale okuliare. Našťastie v alplageri mal náhradné. Pootriasal sa a po chvíli sme pokračovali ďalej.

Na konci ľadovca Čamkara sme sa cez malý hrebeň prehupli k druhému ľadovcu, ale vtedy už znova sadla taká hmla, že nebolo vidieť na 10-15 metrov. Honza odišiel skúmať terén, ale vrátil sa s tým, že ľadovec je plný trhlín a navyše by sme museli najprv klesnúť (zlaniť) strmo dolu. Hľadať cestu v takej hmle, na ľadovci plnom trhlín, je nezmysel.

Ostali sme na okraji ľadovca vyčkávať, či sa hmla nerozplynie. Väčšina pritom už túžila zísť dole do baksanskej doliny a utáboriť sa v relatívnom teple. Čakali sme na okraji ľadovca asi dve hodiny. Veľa pohybu sa tam vyvíjať nedalo. Dôsledkom bolo, že sme premrzli na kosť.

O štvrtej sme sa rozhodli, že už aj keby sa hmla rozplynula, nestihli by sme sa za svetla dostať do baksanskej doliny a preto prenocujeme tu. Niektorí chceli nocovať priamo na ľadovci, ale nakoniec všetci vystúpili znovu na vrchol morény, kde sme si rozložili stany. S Ondrom sme vybudovali akú takú kamennú ohradu a odkladali sme čas, kedy sa uložíme na spánok čo najdlhšie, lebo nič nie je horšie ako dlhá noc v stane.

na obrovskom ľadovci pôsobia postavy šesťčlenného lanového družstva (vpravo) ako mravce...

náš druhý tábor na moréne...

Boli sme s Ondrom vonku najdlhšie zo všetkých. Čakali, či sa hmla nepretrhne, aby sme mohli nafotografovať západ Slnka. Dva razy sa hmla na pár sekúnd skutočne pretrhla, či skôr vytvorila okrúhle okienko, v ktorom sa zjavil nádherný obraz slnkom zaliatych zlatistých hôr. Žiaľ, na fotografii sila toho okamihu vôbec nevyznela.

Skoro ráno ma zobudili výkriky nadšenia. Rozopol som stanový zips a uzrel nádherný obraz. Vrcholky okolitých hôr ožiarené ranným slnkom a pod tým v hĺbke more mračien, v ktorých boli tie vrcholky utopené. Rýchlo sme vybehli na najvyšší bod morény. Spúšte fotoaparátov cvakali a zároveň sme sa zohrievali v prvých lúčoch Slnka.

východný Elbrus 5 621 m. n. m.

Oblačné more je pod nami. V hrebeni hôr v pozadí, úplne napravo dvojvrcholová Ušba (4 710 m. n. m.)

Keď som uspokojil svoje fotografické ambície, ľahol som si ešte do stanu a takmer som nestihol odchod. Na ľadovec sme zlaňovali po dvoch natiahnutých fixných lanách. Prekonali sme ho rýchlo, pretože viditeľnosť bola dobrá. Stúpanie z ľadovca na hrebeň sme absolvovali našťastie pomerne zavčas rána. Nepríjemná strmá sutina bola ešte zmrznutá a držala pokope i keď zopár kameňov dolu svahom zletelo...

Z hrebeňa nás čakala nekonečne zdĺhavá asi 25 km cesta dolu dolinou do Verchneho Baksanu.

Prvá časť cesty po skaliskách ubehla pomerne rýchlo. Postupne som sa prepracoval na čelo a ako prvý som dorazil k salašu. Okamžite sa na mňa rozbrechal kaukazský ovčiak a zo salaša vyšiel pastier. Pozýval ma do koliby, ale keď som sa ho spýtal na syr, povedal, že už nemá. Už ho odviezli. Ešte chvíľu som s ním dal reč o kravách, ovciach a psovi a keď dorazil k salašu aj Milan vydal som sa s ním na ďalšiu cestu.

salaš v baksanskej doline

Na Milanov popud sme pri ďalšom salaši išli „skratkou„ a dostali sme sa na pravý breh horskej bystriny. Po chvíli sme zistili, že všetci ostatní zostali na ľavom brehu a idú po pohodlnej širokej ceste. My sme sa plahočili po úzkych ovčích chodníčkoch, ktoré sa každú chvíľu skrúcali alebo viedli do močarín. Vracať sa nám však už nechcelo. Stále sme dúfali že bystrinu prebrodíme. Ale tok bol už príliš prudký. Hoci nám z ľavého brehu prišli na pomoc, prebrodiť sa nedalo, a tak sme stále pokračovali po pravom brehu dúfajúc, že naďabíme na most. Jeden sa tam nakoniec naozaj vyskytol a to nás zachránilo.

baksanská dolina

Od mosta sa prašná cesta, široká tak, že by po nej prešlo aj auto, kľukatila v nekonečných serpentínach a nebolo jej konca. Ledva som stúpal z nohy na nohu. Šľapy ma príšerne pálili a voda na pitie sa minula. Nepamätám sa, kedy som bol taký zničený (azda len po 100 km diaľkovom pochode). Potom zrazu bolo v doline vidieť dedinu Horný Baksan. Na pohľad bola blízko, ale z tej výšky, v ktorej som sa nachádzal, to trvalo ešte poriadne dlho. Túžil som čo najskôr zbehnúť do dediny a v prvom obchode si kúpiť niečo na pitie.

Jediný obchod sa nachádzal hneď skraja dediny. Vpadol som doň s vypätím posledných síl. Batoh som s úľavou a s odporom hodil na zem. Bol som presvedčený, že z môjho výzoru je každému zrejmé, že sa podobám na čosi, čo možno prirovnať k zablúdenému v púšti, ktorý práve zbadal oázu.

Predavačka si nič nevšimla.

Rozprávala sa s dvomi ženami. Môj príchod ich ani trochu nevyrušil z debaty, hoci museli vidieť, že meliem z posledného. Pokojne sa rozprávali ďalej.

Začal som sa uprene dívať do predavačkiných očí - a nič.

Dve ženy tváriace sa ako zákazníčky nič nenakupovali, len klebetili. Predavačkina pozornosť sa zbystrila, až keď som si z regálu zobral fľašku a začal ju otvárať. Treba podotknúť, že jej pozornosť niesla všetky znaky rozhorčenosti.

Takýto postoj nie je v tunajších obchodoch vôbec výnimočný. Náš zákazník - náš pán, tu príliš nefunguje.

Výslednú sumu zratúvajú pomocou guličiek na sčote, prípadne vo vybavenejších obchodoch na pokladnici, či kalkulačke – v takom prípade však elektronicky získanú výslednú sumu pre istotu preveria na sčote.

Zdroj fotografií:

http://www.mix.sk/socializmus/socializmus-knihy-scot.htm  (tu nájdete aj zaujímavý článok o sčote)

a

PF