Rakúsko - 3.pokus.
Do Viedne ma doviezol studený, nevykúrený vlak. Železničná stanica Westbanhof je plná vandrákov. Nepochybne sú to všetci tí Holanďania, za ktorého ma všade pokladali. Medzi nimi som razom stratil svoju výnimočnosť.
Klasický okruh – Maria Hilfe Strasse, Schönbrunn, Opera, Hofburg, Parlament, pomník Márie Terézie, Kärtnerstrasse, Štefanský dom...
Fascinujú ma pouličné kaviarničky plné ľudí, dosiaľ nevidená, len ideou proletárskeho internacionalizmu vštepovaná, symbióza rozličnosti – černosi, Japonci, oturbanovaní Indovia, šikmookí Aziati, vandráci... Kupujem nevyhnutné a u nás úzkoprofilové jeansy, platňu Janis Joplin a dva plagáty - devízový prídel je razom fuč.
Pearl: JanisJoplin /full tilt boogie
Je čas vrátiť sa domov. Sadnem do vlaku a po polhodinovej jazde so začudovaním zisťujem, že to, čo vidím za oknom je ešte stále Viedeň. Asi je tá Viedeň fakt väčšia ako Bratislava... Kvôli nepripravenosti na cestu po Rakúsku a neznalosti trasy som si kúpil lístok len do Hainburgu, hoci sa dalo až do Wolfstalu.
Hainburg v sedemdesiatom piatom bolo ospalé, tiché a nezaujímavé mestečko. Čo by dnešní Hainburčania dali za to, keby sa to vrátilo! Namiesto nepretržitej kolóny smradiacich slovenských áut smerujúcich cez ich mestečko do EÚ by tu opäť bol len lenivý ospalý pes spiaci takmer uprostred hlavnej ulice. Z Hainburgu už musím ísť peši. Všetky šilingy som minul. Opäť mi zastaví auto. Tentoraz nemecké. Odvezie ma na odbočku na Berg. Tých posledných pár metrov k colnici už musím prejsť peši. Kráčam po asfaltke, na ktorej chýba akýhokoľvek dopravný ruch a hoci som ešte na území Rakúska vidím Bratislavský hrad a domy pod ním. Nikde žiadna železná opona nevisí. Tú len cítiť. Rozdielnosť v atmosfére u nás a v Rakúsku možno spozorovať i počas krátkeho týždňového pobytu. Vynárajú sa otázniky...
Vrátiť sa?
Zostať?
Takáto šanca sa už nikdy v živote nemusí zopakovať...
Rakúsky colník si ledva všimne, že okolo neho prejdem. Pomaly sa blížim k masívnej závore česko-slovenskej hranice, sklopenej krížom cez cestu. Stojí pri nej vojak so samopalom.
Odoberie mi pas a vedie ma ako previnilca do budovy colnice. Odovzdá ma colníkom so slovami: „Tento tu prišiel peši.„
Znelo to, akoby som sa dopustil nejakého smrteľného hriechu. Naši colní orgáni mi hneď na úvod vynadajú, že nemám vyplnené colné vyhlásenie. Vypisujem ho a oni netrpezlivo čakajú. Sú nervózni akiste preto, že som svojim nečakaným príchodom, dosť nehorázne, minimálne o sto percent zvýšil ich vyťaženosť počas dnešnej služby. Vyvŕšili sa aspoň na mojom batohu. Prekutrali ho celý. Musel som rozviazať plagáty, aby posúdili či nie sú škodlivé socialistickému zriadeniu. Spýtali sa, či nesiem nejaké písomnosti a aké mám časopisy. Potom mi láskavo povolili vstúpiť do vlasti.
Vyšiel som z budovy colnice a tam ma zastavili ďalší dvaja. Zaujíma ich, či som už vybavený a neváhali by ma kontrolovať znova. Kráčam k mohutnej závore, tentoraz na opačnej strane colnice. Nikde nikoho, tak ju prekračujem.
Okamžite sa na mňa vyrúti služobný pes, ale vzápätí ho hrdinský ochranca táboru mieru v slušivom khaki oblečení stiahne späť. Vojak sa ma pýta akú platňu nesiem. To už nebola otázka služobná, ale závistlivá. Odpoviem s patričnou hrdosťou v hlase a kráčam k zastávke autobusu č. 26.
Mám krvavé pľuzgiere na pätách a boľavé na duši.
Ale som doma.
Zdroj fotografií:
a PF
Komentáre
Pali, Janis Joplin bola aj moja srdcovka...
Rozpravkarka
Pali, veď my patríme k tým, čo sú večne mladí...
kým máme slnko v duši... :-)))
Teším sa na pokračovanie. Tuším, že to dávkuješ jednu časť denne. Tak ti to píše nielen dobre, ale aj rýchlo...
hej, vy dvaja:))
moji kamosi v tych casoch mali vynikajuce LP, tak mi poziciavali, nemala som tuzbu odist a nevratit sa, chybali by mi moje miesta...
no vitaj doma :-)