Od hotela Čeget vedie jednosedačková lanovka na rovnomenný vrchol.
Za dvadsaťpäť rubľov vás vyvezie do výšky 2 750 m. n. m.
To za predpokladu, že nestratíte trpezlivosť a nevydáte sa nahor po svojich. Napriek tomu, že bola plná turistická sezóna (turistov by ste však ani lupou nenašli) na lístky sme museli dlho čakať.
Najprv ich jednoducho nemali – biletov net!
Keď ich odkiaľsi doniesli, museli ich najprv opečiatkovať.
Potom ich museli povypisovať.
Pri tej príležitosti nás žiadali, aby sme si kúpili lístky hromadne – to však nešlo. Boli sme komplikovaní zákazníci, pretože niekto chcel ísť lanovkou len hore a niekto aj späť.
V údolnej stanici lanovky sa nachádzali dve pokladničné okienka a v nich dohromady päť(!) zamestnankýň. Jedna pokladnica nefungovala, hoci v nej pokladníčka sedela, v druhej sediaca žena pečiatkovala lístky, dve ženy štrikovali svetre, ktoré sa potom predávali naproti na rínku ako suveníry a jedna sa konečne podujala na to, že bude lístky predávať.
Kúpil som si lístok len tam.
Z obvykle dobre informovaných zdrojov som sa dopočul, že spiatočný lístok si kupovať netreba. Zriadenci z hornej stanice vás dolu spustia za bakšiš výrazne menší ako cena spiatočného lístka.
Sedačka sa na lane šinula ticho a plynulo, ale dobrý pocit som nemal. Ruská technika je ruská technika a včera som už videl ako v Rusku fungujú autobusy...
Na hornej stanici lanovky sa dá prestúpiť na ďalšiu, ktorá človeka zavezie do výšky cca 3 100 m. n. m. Odtiaľ je na vrchol Čegetu už iba 300 výškových metrov.
Ďalšiu lanovku sme však nepoužili. Vrchol Čegetu bol zahalený v hustých mračnách a nevyzeralo to, že by sa mali v dohľadnom čase rozplynúť.
Namiesto vrcholu sme si zvolili traverz do doliny Donguz orun zaliatej slnkom.
Donguz orun
Doline dominujú dva vysoké štíty s mohutnými ľadovcami. Zo strmých žľabov neustále s hukotom padajú kamene. Pozorujúc tú nádheru som si ani nevšimol, že chodník nás priviedol k malej vojenskej stanici podobnej salašu. A možno to pôvodne salaš aj bol. Teraz však okolo kamenného múru bol rozvinutý aj plot z ostnatého drôtu. Vojaci nás nechceli ďalej pustiť, hoci sme mali propusk vybavený v Nalčiku.
O tom, či nás pustia ďalej, môže rozhodnúť len veliteľ a ten príde o hodinu. Vojaci sa napriek skutočnosti, že boli dočasne bez veliteľa, správali veľmi disciplinovane. Neprestajne sledovali ďalekohľadmi okolité úbočia a bez samopalu neurobili ani krok.
Asi vedeli prečo.
Ide o pohraničnú oblasť s Gruzínskom, v minulosti sa tu vyskytovali problémy so sporadicky separatistickými Abcházcami. Pôvodne sme plánovali ísť do tejto oblasti na dvojdňový trek, ale radšej sme akciu skresali na jednodňový výlet. Prespávať vo voľnej prírode tu vraj nie je práve najbezpečnejšie. Minulý rok abcházski banditi (v Abcházii je vraj ešte väčšia bieda ako na ruskej strane hrebeňa) „prepadli„ ľudí z ostravskej výpravy.
Niežeby im ublížili.
To nie!
Nie že by im ukradli veci.
To nie!
Ukradnúť neukradli, len povymieňali – napr. zobrali zánovnú a drahú goretexovú bundu a venovali ošúchanú maskáčovo vojenskú.
A podobne.
Boli to skrátka uznanliví a gentlemanskí zlodeji, ktorí vedeli, že v horách nemožno nechať človeka v slipoch napospas osudu a nepriazni počasia.
Po hodine prišiel veliteľ posádky. Na hlave mal ako jediný z celého mančaftu povestný sovietsky obrovský tanier - brigadírku, pod ňou fúziská rovnako impozantných rozmerov. Ako jediný z vojakov, ktorí ho sprevádzali, fučal stúpajúc do kopca ako hroch. Asi od váhy samopalu, ktorý mal prevesený cez plece. Právo fučať mali záklaďáci, ktorí ho sprevádzali. V plechových debnách vliekli do kopca proviant a muníciu.
Ani trochu som im nezávidel.
Niesť ťažkú debnu po úzkej „ovčej ceste„, kde nemožno ísť vedľa seba, ale len za sebou, je nepríjemné. A zvlášť ak úzka kovová rukoviatka ťažkej debny vyrýva vo vašej dlani čosi, čo nazvať terapeutickou akupresúrou by mohol len mierne úchylný liečiteľ so sklonmi k sado maso....
Veliteľ bol z cesty asi veľmi vyčerpaný, pretože sa zachoval veľmi neštandardne. Vrhol krátky pohľad na našu povoľujúcu bumážku, zabudol na, v tunajších krajoch bežné okolky i na bakšiš a povolil, aby sme navštívili jazerá na gruzínskej hranici obklopené zvyškami pozabúdaných diel, mínometov a iných pozoruhodných predmetov - typických predstaviteľov súčasného kaukazského biotopu.
Zdroj fotografií:
PF
Komentáre
Krasne zabery
fotografie ako z kalendára :-))
Паљко абназский, tí Abcházci ma prekvapili. Olúpia človeka s citom :)
Robia aspoň niečo užitočné !
Neposedávajú len tak a neklebetia :)
Donguz orun je očarujúci !
Nádherná príroda !
ako vždy ... :))
Aj tu zdravím...