Na voľný deň som si naplánoval návštevu Tyrnyauzu. Chcel som zistiť ako sa spamätáva z pohromy.
Ráno som išiel do dediny čakať autobus do Tyrnyauzu. Veril som, že nejaký pôjde, hoci som nevedel kedy. S ostatnými som sa dohodol, že ak do desiatej nechytím stop, či autobus, pôjdem s nimi do Terskolu. Plánovali tam navštíviť horolezecký obchodík.
V Elbruse pri moste postávalo zopár ľudí, túžiacich cestovať. Maršrutky im zastavovali samé od seba. Len mňa akosi nikto nechcel odviezť. Vyzeralo to, že známi odvážajú známych. Ľudia pri moste sa menili, len ja som tam trčal stále. Tak som sa opýtal jednej mladej Elbrusanky, kedy pôjde nejaký autobus do Tyrnyauzu. Odpovedala, že žiadne autobusy nechodia. Dopraviť sa dá len maršrutkou alebo taxíkom.
Zintenzívnil som svoje stopovanie, ale nič som nechytil. Nemal som hodinky a tak keď sa mi už zdalo, že by mohlo byť desať hodín, vratil som sa do kempu. Bolo však už pol jedenástej a Hanka mi oznámila, že chalani odišli do Terskolu bezo mňa.
Pokazený deň - nešiel som ani do Terskolu ani do Tyrnyauzu.
To tak nemôže zostať!
Rozhodol som sa, že pôjdem ešte raz stopovať, tentoraz len na cestu hneď pod kempom. Pri ceste stál chlapík, ktorého som počas uplynulých dvoch týždňov videl pracovať v kempe. Hneď sa ma spýtal, či idem do Tyrnyauzu. A ak áno, nech idem s ním. Vzápätí prezradil, že má len 20 rubľov a za tú sumu ho musí niekto odviezť. Namietal som, že taxikár chcel odo mňa 150 rubľov. Neprekvapene mi oznámil, že inostrancov chce každý ošklbať. Ale nech sa nebojím, s ním pôjdem za 20 rubľov.
Čakali sme asi pol hodinu a dali reč o mnohom. Práve, keď som sa odvážil spýtať sa ho na jeho názor na čečenský konflikt, pristavil sa pri nás žltý žigulík. Môj parťák sa so šoférom chvíľu dohadoval vzrušeným hlasom. Potom sme nastúpili. Parťák povedal, že taxikár nás odvezie za 50 rubľov. Taxikár očividne nebol nadšený, že neošklbe inostranca, ale odviezol nás. Nakoniec mi môj kumpán dal 20 rubľov, ale zobral odo mňa päťdesiat. Zaplatil tou päťdesiatkou taxík, takže som mu na cestu vlastne prispel piatimi rubľami, ale to mi neprekážalo. Veď som výrazne ušetril práve vďaka nemu.
Bol ochotný sprevádzať ma po Tyrnyauze, ale musel sa najprv zastaviť v jednom dome. Vraj, či ho počkám.
Ja že nie.
Opýtal sa ma na meno.
Pavol sa mu veľmi páčilo.
Rozlúčili sme sa po rusky - podaním rúk a takmer objatím (vzájomným poklepaním po pleciach).
Prechodil som celý Tyrnyauz, fotografoval, rozprával sa s postihnutými. Napríklad s dvomi, ktorých barák mali na druhý deň demolovať. Nešťastne pred ním sedeli pri hŕbke zachránených vecí – dve hŕbky nešťastia. Za možnosť odfotografovať ich som obom fajčiarom venoval Dalily a Marsky, ktoré som celý čas vláčil so sebou a nemal som ich komu dať.
Keď už môj fotoaparát pretekal uskladneným nešťastím vrátil som sa na výpadovku z Tyrnyauzu.
Spočiatku som na výpadovke stál sám, ale stopári začali rýchlo pribúdať. Zakrátko nás tam čakalo asi pätnásť. Bál som sa ako sa dostanem naspäť, pretože taxikár z Volgy aj kumpáni z dnešného taxíka ma varovali, že to môže byť problém.
Prvý sa pri nás pristavil gazík, ktorý mal na dverách v bielom poli červený kríž a jeho šofér teplákovú bundu s nápisom Ukrajina. So šoférom reprezentujúcim Ukrajinu sa dohodla žena s dvomi deťmi a potom ešte jedna. Šofér sa skúmavo rozhliadol po zvyšku čakajúcich. Vybral si mňa: Do Elbrusu ma zoberie za 30 rubľov.
Súhlasil som.
Potom som sa od žien dozvedel, že od nich chcel len 20 rubľov. Ale aj 30 rubľov je lepšia cena 150 rubľov.
Nasadli sme a vyrazili. Hoci sme boli natlačení ako haringy v konzerve i tak to na rozbitých cestách poriadne hrkalo. Šofér pri každom klesaní šetrne vypínal motor a my sme sa modlili, aby opäť naskočil.
Vo Verchnom Baksane zrazu gazík zastal na kraji cesty, šofér a závozník vystúpili, nič nepovedali a išli si pofajčiť za auto. Nevedeli sme čo je vo veci... Či chcú viac peňazí, motor sa prehrial, alebo čo...
V aute bolo teplo, tak sme vystúpili aj my. Od auta som sa však nevzďaľoval, lebo v ňom zostal môj batoh.
Vysvitlo, že sa nám minul benzín.
Načo nás brali, keď nemali benzín?
Vraj v celom Tyrnyauze nie je benzín.
Trčali sme vo Verchnom Baksane a jediné pozitívum bolo, že sme za prepravu zatiaľ neplatili. A platenia som sa obával - mal som len 100 rubľovú bankovku. Čo ak ju šoférovi dám a on mi nevydá? Nakoniec som sa dohodol s Ruskou, ktorá cestovala s dvomi deťmi, že to celé zaplatí ona. Dal som jej sto rubľov a ona mi vydala osemdesiat, hoci šofér povedal, že ma zoberie za tridsať. Ruska však mala odpoveď hneď nachystanú:
„Prečo by som mal platiť viac? Tlačíme sa a nevezieme!„
Druhá žena medzitým chytila stop a odišla. Šoférovi sa konečne podarilo zastaviť okoloidúci mikrobus a kúpiť do PET fľaše 1,5 l benzínu.
Nasadli sme a pokračovali.
Asi po kilometri zastal znovu.
Pri okraji cesty stálo vojenské auto. Náš šofér išiel k vojenskému šoférovi a chvíľu sa s ním dohadoval. Potom mi kázal, aby som zo zadu vybral kanistru. Vojak mu do nej načapoval asi 15 litrov štátneho benzínu a obaja boli so svojim obchodom spokojní. Šofér v ukrajinskej bunde nás potom už doviezol až do Elbrusu. Pani s deťmi išla tiež do alplageru Adyl su ako ja.
Šoférovi zaplatila 60 rubľov. Vodič nenamietal, len sa čudoval, že nejdem ďalej.
Keď som sa o hodinu vybral do Elbrusu na nákupy, išiel okolo gazík šoférovaný chlapíkom v ukrajinskej bunde.
Zastavil pri mne.
A je to tu! Bude chcieť vymáhať zvyšok dohodnutého cestovného!
Ale nie, len sa pýtal či som sa odviezol nesprávne, keď sa peši vraciam späť.
(Nešťastiu vTyrnyauze je venovaný článok vybavený mnohými fotografiami na: http://pf.blog.pravda.sk/detail-ako-som-sa-stal-cestovatelom-*-oprava--pestovatelom-spomienok.--pokus-o-cestopis-na-pokracovanie----77.-cast.html?a=108fa17f321b566f1a6e8f04f3587565, teda článok v 77. časti tohot "cestopisu")
Zdroj fotografií:
Komentáre
zaujímavé cestovanie :-)
Pali
:-)
Poucne, zabavne....