Cesta autobusom do Frankfurtu bola dosť nudná. Väčšina ľudí pospávala. Frankfurtské letisko je obrovské a ak sa nemýlim, tak najväčšie v Európe. Jeho veľkosť si najlepšie uvedomíte v lietadle, keď rolujete po pristávacej dráhe a cez okienko sledujete nekonečný rad veľkých odbavovacích hál a terminálov, nekonečný rad hangárov, skladísk...
Na letisku nastalo prebaľovanie vecí. Každý niesol so sebou viac batožiny ako povolených dvadsať kíl. Nik však nechcel platiť príplatok za nadváhu. Do príručnej batožiny putovali stúpacie železá, karabíny, wibramy a ďalšie ťažké súčasti výzbroje. Niektorí si wibramy obuli, ale vzhľadom na to, že let do bangladéšskej Dháky trvá desať hodín, nebol to práve najšťastnejší nápad.
Igora pri röntgenovej kontrole batožiny zadržala letisková ochranka, pretože mali pocit, že sa pokúša na palubu lietadla prepašovať čosi nebezpečné. S úsmevom na tvári, podporeným svojim čistým svedomím im vysvetlil, že nič nebezpečné nepreváža. A hrdý na svoje znalosti nemčiny im oznámil, že to, čo sa im v batohu nepozdáva je: Katze! Pochopiteľne, to slovíčko okamžite zvýšilo ostražitosť a podozrievavosť ochrankárov. Dodatočne sme Igorovi vysvetlili, že Katze je mačka a Steigeisen sú mačky.
Let prebiehal pomerne pokojne. Tí, čo leteli prvý raz, zelenali. Tí, čo leteli opakovane, červenali. Tí prví od nevoľnosti, tí druhí od skonzumovaného alkoholu, ktorý si priniesli z domu presne kvôli tomu, aby zabránili vlastnému zozelenaniu. Slúchadlá s dvanástimi kanálmi, na ktorých sa vysiela hudba pre skrátenie chvíle, je veľká vymoženosť moderných lietadiel. Pravda len do chvíle, kým si sadnete do lietadla bangladéšskej leteckej spoločnosti Biman.
Na jedenástich z dvanástich kanálov totiž vysielajú kvílivú moslimskú hudbu. Počúvať to desať minút ako informatívnu vzorku istého druhu hudby – to sa dá. Počúvať ju počas desať hodín letu nevydrží ani ten najväčší hudobný fajnšmeker.
Pristátie na Zia International Airport v bangladéšskom hlavnom meste Dháka bolo vyslobodením z utrpenia. Niektoré „dobré duše„ ma upozorňovali, že Dháka nie je príliš bezpečná - treba si dávať pozor na batožinu, na vreckárov a na to, aby vás niekto kdesi za rohom s lúpežným úmyslom neovalil po hlave. Po hlave ma ovalilo hneď po prekročení prahu klimatizovanej paluby lietadla - ťaživé, vlhké a horúce subtropické ovzdušie. Bolo nečakané. Prechod z októbrovej jesennej pľúšte a nočných zimomriavok na pražskej stanici do kropají potu na čele v Dháke bol prekvapivý.
lietadlo DC-10 bangladéšskej leteckej spoločnosti Biman
Lietadlo DC-10, ktoré nás doviezlo z Európy malo kapacitu okolo 300 pasažierov. Lietadlo, ktorým sme mali pokračovať do Káthmándú malo kapacitu okolo 100 pasažierov. Jednoduchý výpočet aj menej zdatnému počtárovi ozrejmí, že dve tretiny cestujúcich nemali šancu dostať sa v ten istý deň do Nepálu. Šéf našej výpravy bol však skúsený. Nebol v Nepále prvý raz. Hneď ako sme vstúpili do tranzitnej haly dhákskeho letiska vyštartoval z peletónu ako Eddie Merckx na Tour de France a v kancelárii Bimanu bol prvý. Neviem akým spôsobom (či aj za pomoci bakšiša) sa mu podarilo niečo, čo nie je v európskych podmienkach obvyklé - vybabrali sme s Nemcami. Do Dháky boli našimi spolucestujúcimi, ale ďalej nemali šancu! Museli sa ísť ubytovať do vlhkej smogovej desaťmiliónovej Dháky a čakať v pochybnom hoteli na zajtrajší let.
Nám do odletu zostávalo šesť hodín. Za šesť hodín presnoríte každý kút dháckeho letiska najmenej desaťkrát. Cez prestávky v snorení sedíte v otrhanej sedačke a pozorujete dianie na letisku i v jeho okolí. Vedľa letiskovej budovy stavali miestni robotníci ďalšiu letiskovú halu. Technicky najkomplikovanejšia mechanizácia používaná na stavbe bola lopata a aj betón nosili na pleciach. Chýbajúcu mechanizáciu nahradil neskutočne vysoký počet robotníkov. Často sa používa termín „ľudské mravenisko„ napríklad pre vyjadrenie hustoty obyvateľstva veľkomiest. Nemyslím si, že je to správny termín pre New York, Mexico City, či Sao Paolo. Skutočné ľudské mravenisko bolo na tejto stavbe. Presne ako v mravenisku v lese, každý z robotníkov niečo vliekol, často väčšie ako on sám a bolo ich toľko, že si navzájom zavadzali. Nechápem prečo je u nás taká vysoká nezamestnanosť...
O čo viac bolo robotníkov na stavbe, o to menej bolo letiskového personálu. Akýsi letiskový koordinátor v ufúľanej uniforme nás prišiel vyzvať, aby sme si išli sami vyhľadať a preložiť batožinu z kopy, ktorú vyhodili z lietadla DC–10 na letiskovú plochu a nahádzali ju na hromadu určenú na naloženie do staručkého Fokkera, ktorým sme mali odletieť do Káthmándú. Mali sme obavy, aby sa nám batožina pri prestupovaní z jedného lietadla do druhého nepostrácala, čo v tunajších končinách býva údajne bežným spestrením cestovania, a tak sme neprotestovali, že sa o ňu máme postarať sami. Strata batožiny by pre väčšinu z nás znamenala koniec pokusu o výstup na Mera peak.
hľadanie batožiny na Zia International Airport Dhaka.
Obslužné mechanizmy a automobily pohybujúce sa po dhákskom letisku nevzbudzovali ani najmenšiu dôveru Európana a to ani toho zo strednej Európy. Ak sa v podobnom technickom stave ako obslužné vozidlá nachádzajú aj lietadlá spoločnosti Biman – potom amen s nami. Všetky obslužné autá mali porozbíjané svetlomety, poolamované stierače, poprehýbané karosérie po častých kolíziách, neklamné znaky pokročilej korózie...
Už z prvého pohľadu na lietadlo značky Fokker F 28 Mk4000 bolo zrejmé, že vhodnejšie ako na prepravu cestujúcich by bolo urobiť z neho klubovňu dháckeho starobinca opatrujúceho vyslúžilých senilných bangladéšskych pilotov. Teda vhodné len na použitie na zemi. Napriek tomu lietadlo malo aj posádku. Tmavé bacuľaté letušky v pestrofarebnom sárí nás bezostyšne presviedčali, že lietadlo skutočne lieta a testament vraj písať rozhodne netreba. Keď pochopili, že týmto spôsobom našu ochotu nastúpiť nezväčšia, rukami v bielych rukavičkách nás nekompromisne tlačili po schodíkoch nahor.
Napriek všetkým pochybnostiam nás Fokker s poodchlipovanou tapetážou a voľne do priestoru kabíny visiacimi tesneniami bez problémov dopravil až na letisko v Káthmándú.
Asi mesiac po návrate domov som zaregistroval v našej tlači drobnú správičku kdesi na štvrtej strane: lietadlo Fokker F 28 Mk4000 bangladéšskej leteckej spoločnosti Biman núdzovo pristálo v močaristých ryžových poliach tri kilometre od Osmani International Airport. Incident bol našťastie bez obetí, sedemnásť z 89 pasažierov utrpelo zranenia. Lietadlo bolo úplne zničené.
Pravdupovediac, správa ma neprekvapila. Aj pre laického odhadcu technického stavu bangladéšskej aviatiky bol Fokker na spadnutie zrelý ako tá príslovečná hnilá hruška.
Zdroj fotografií:
http://en.wikipedia.org/wiki/Image:Aircraft.dc-10.750pix.jpg
a
PF
Komentáre
PF
počúvať desať hodín kvílivú moslimskú hudbu ...
nechať sa nasilu vtláčať do rozpadnutého vehikla bacuľatými letuškami v sárí ...
ešte si ani nevyliezol na prvú horu a už máš adrenalínu až - až :)
:-))
lietam vcelku rada a podobnú príhodu s lietadlom, o ktorom som si myslela, že určite nemôže vzlietnuť som zažila už aj ja... hoci na vcelku civilizovanje vnútroštátne linke v USA :-)