Pavol Fabian

Od roku 1970 možno pozorovať obrovské úsilie Kurdov v Turecku písať a vytvárať literárne diela v kurdčine. Hodnota tlačeného materiálu sa v priebehu troch desaťročí podstatne zvýšila. Mnoho týchto aktivít je v Európe sústredená hlavne do Švédska a Nemecka, kde žije mnoho kurdských prisťahovalcov. Vo Švédsku jestvuje niekoľko kurdských vydavateľstiev čiastočne podporovaných švédskou vládou.

Kurdská osada pod Araratom

Hlavné akademické centrum pre kurdskú literatúru a jazyk v Európe je Kurdský inštitút v Paríži (Institut Kurde de Paris) založený v 1983. Množstvo kurdských intelektuálov a spisovateľov z Európy, Ameriky a Austrálie prispieva k úsiliu Inštitútu vrátiť život kurdskému jazyku a literatúre.

Kurdčina je jedným z úradných jazykov v Iraku a ústredná vláda je nápomocná pri vydávaní kníh a časopisy v kurdštine. V roku 1970 bola v Bagdade založená organizácia nazývaná Kori Zaniyari Kurd (The Sientific academy of Kurds) zameraná na  univerzitné štúdium kurdského jazyka a literatúry.

Zábery z doğubayazitských ulíc

Zábery z doğubayazitských ulíc

Zábery z doğubayazitských ulíc

Kurdská literatúra a intelektuálne podhubie potrebné pre ďalší boj za práva Kurdov na sebaurčenie sa rozvíja. Akým spôsobom sa však literatúra distribuuje medzi čitateľov vo východnom Turecku neviem. V Doğubayazite sa nenachádza ani jedno jediné kníhkupectvo. Za týmto tvrdením si stojím, veď prebrúsiť všetky hlavné ulice 40-tisícového mesta nie je až také ťažké. Jestvuje tam však množstvo internetových kaviarní hojne navštevovaných najmä mladými Kurdmi. Možno práve to je tá cesta, ako sa šíria myšlienky o kurdskej samostatnosti, ako sa vytvára pocit národnej hrdosti a možno aj to povedie k tomu, aby 25-miliónový národ Kurdov konečne nabral sebavedomie a odvahu vysloviť nekompromisný nárok na vlastný štát.

Skromní a priateľskí Kurdi by si ho zaslúžili.    

Most cez rieku Aras

Most cez rieku Aras - cez most vedie cesta pravdepodobne do nejakej príliš odbojnej kurdskej doliny, pretože hneď za viaduktom a aj vysoko na kopci boli umiestnené palposty tureckej armády

Most cez rieku Aras

Vo vodách rieky Aras sme si chceli omočiť nohy, teda niektorí si ich aj stihli omočiť, kým neprišli tureckí vojaci...

Most cez rieku Aras

Aras

Vojsko v plnej zbroji sa zle fotografuje, respektíve je lepšie ho nefotografovať. A ak ho človek fotografuje s obavami, ako ja, potom treba obrázok slovne dovysvetliť – zelenkavá budova za viaduktom je kontrolná stanica tureckej armády, pred ňou vyvýšený palpost a za budovou ukrytý obrnený transportér

Dole pod kopcom naše auto, hore na kopci guľometné (a kto vie ešte aké ešte)  hniezdo tureckej armády. Na tomto mieste hrozilo, že sa naša cesta skončí, chceli nás zatknúť, vyhostiť a kto vie čo ešte, pretože sme zastavili, kde sme zastaviť nemali, kúpali sa, kde sme sa kúpať nemali a fotografovali, čo sme fotografovať nemali. Celkové zdržanie u „priateľských„ tureckých vojakov – 2 hodiny.     

Zdroj fotografií:

PF