Pavol Fabian

Hore k výšinám.

Pri odlete z Viedne bolo zamračené a hádzalo to.

Znudený, skúsený  kozmopolitný cestovateľ by povedal: bežné!

Nad Nemeckom bolo pekne a kozmopolita by povedal: normálka!

Nad Lamanšským kanálom začali hustnúť mračná. Leteli rýchlo a pršalo. Svetaskúsený cestovateľ by sa uškrnul: čo ste čakali?

Z  toho ako sme pristáli v Londýne, by sa však aj skúsený kozmopolitný cestovateľský profesionál najskôr dos...tal do zažívacích problémov.

Pilot začal klesať bez akéhokoľvek náznaku, že by čosi bolo v neporiadku. Zrazu však už pomerne tesne nad zemou vykonal čudný manéver ako keby nevedel trafiť na pristávaciu dráhu. Zakýval krídlami ako povrazolezec strácajúci rovnováhu a po krídle sa spustil zboku na betónovú dráhu. Bol to plne obsadený Boeing 437 – 400, čo znamenalo, že v ňom sedelo 147 potenciálnych náplní čiernych zipsovateľných igelitových vriec. So zipsom napokon urýchlene odišlo pracovať na WC len niekoľko poblednutých pasažierov, ktorí si neboli celkom istí, či nepoškvrnenosť ich spodnej bielizne zostala zachovaná.

Naše lietadlo urobilo čosi veľmi podobné tomuto:

http://www.liveleak.com/view?i=ddb_1204404185

Akurát, že my sme pristáli...

Z Londýna sme leteli Jumbo jetom. Veľkosť lietadla ma fascinovala. Letušky okrem deky, slúchadiel rozdávali na moje prekvapenie aj ponožky a klapky na oči. Večer, keď zhasli hlavné palubné svetlá, v kabíne to vyzeralo ako v Rači. Veď viete, čo vravia Račania: dríme jak kón pred poštú s klapkáma na očách...

Vedľa mňa sedela Argentínčanka môjho veku. Celá bola ovešaná zlatom. Podchvíľou si ma nedôverčivo obzerala. Neviem čoho sa obávala viac – či toho, že som na Argentínčanky alebo na zlato? Neustále sa nervózne pudrovala. Na palube stlmili svetlá, aby cestujúci mohli odpočívať, ale ona so svojou svietiacou pudrenkou vysvecovala ako laserové delo na koncerte rockovej kapely.

Aby som jej dal najavo, že nie som ani na Argentínčanky ani na zlato, vybral som z batohu španielsko - slovenský slovník a začal som sa učiť slovíčka a lepiť dohromady vety, ktoré budem po prílete do Santiaga potrebovať. Občas som si ich polohlasom mrmlal popod nos. To len vzbudilo susedkino podozrenie, že sedí vedľa psychicky nevyrovnaného čudáka. Začala sa pudrovať ešte častejšie. Jej nervozita a stále nové a nové dávky pudru vo mne skrsli myšlienku, či púder je naozaj púdrom? Ale kokaín sa predsa vozí skôr opačným smerom...

Pokúsil som sa zrychliť vlastnú výučbu španielčiny, aby som jej bol schopný povedať vetu, že sa ma nemusí báť. Rýchlo som postupoval z jednej lekcie na druhú. Pretože to bol slovník už trochu staršieho dáta, najlepšie mi išla veta:

La casa del camarada Kováč está cerca del cine - dom súdruha Kováča je blízko kina.

Akurát som trochu pochyboval o jej použiteľnosti v praxi.

Jumbo jet spoločnosti British Airways (Boeing 747-400, vtedy to ešte bolo najväčšie lietadlo na svete, dnes je až tretie  - po ruskom Antonove  AN 225 (jestvuje len v jednom vyhotovení) a Airbuse  A380

Na letisku v Buenos Aires intenzívne pršalo. Pristátie bolo napriek tomu hladké, pilotovi sme sa odmenili potleskom. Argentínčanka sa počas celého pristávacieho manévru prežehnávala.

Najmenej sto ráz.

Ako stroj.

Robot.

Ale možno práve vďaka tomu sme pristáli hladko.

V Buenos Aires sme na hodinu museli aj s vecami opustiť lietadlo.

Kvôli upratovaniu.

Prišli predsa bordelári z Európy.

Z hodinovej nudy v letiskovej tranzitnej zóne ma na chvíľu vytrhol len výklad obchodíka s obrovskými havanami všetkého druhu. Povestné cigary boli také veľké, že ministrovo varovanie o škodlivosti fajčenia by sa na ne zmestilo aj keby bolo napísané takými palcovými titulkami, aké kričali z vedľa ležiacich Timesov.

Už na viedenskom letisku v skupine čakajúcich na odlet lietadla do Londýna som si všimol troch Slovákov (dvaja chlapi a jedna žena), oblečených vo vysokohorskom výstroji a obutých v skeletových topánkach.

Uvažoval som, či tiež náhodou nepoletia z Londýna do Chile.

Prihovoril som sa im.

Slušne som pozdravil.

Predstavil som sa.

Ospravedlnil som sa im, že ich vyrušujem.

Spýtal som sa ich, kam majú namierené. Veď z ich aj z môjho výstroja bolo na prvý pohľad zrejmé, že ideme skúšať šťastie do niektorej zo svetových horských oblastí.

Ten, čo bol z trojice najstarší a pôsobil vodcovským dojmom ma nevrlo odfajčil:

„Nebýva mojim zvykom cudzím ľuďom hovoriť o cieľoch svojich ciest.“

Sklamane som sklapol opätky a prekvapene som vycúval. 

V Londýne sme sa takisto nekontaktovali, hoci ako čas postupoval a lietadlá odlietali, bolo stále viac zrejmé, že čakáme na ten istý spoj.

Po návrate domov som zistil, že išlo o skúseného tatranského vodcu, významného člena a funkcionára Tatranskej horskej služby a jeho dvoch klientov. Keď som sa to dozvedel, bol som sklamaný druhý raz.

A tak aj teraz, počas hodinovej prestávky na letisku v Buenos Aires – ďaleko od Slovenska, sme sa k sebe správali, akoby sme ani nepochádzali z tej istej maličkej, päťmiliónovej krajiny pod Tatrami. Tvárili sme sa, že nejestvujeme a v neveľkej tranzitnej hale sme sa obchádzali, akoby sme sa nevideli.

 Naše lietadlo v Buenos Aires

Po hodinovej prestávke Boeing 747 – 400, ktorý s pomocou štyroch motorov Rolls Royce uvezie 426 pasažierov a má dolet 11485 km už znovu letí nad nedohľadnými rovinami argentínskych pámp. Pol hodinu pred pristátim pampy prejdú v hnedošedé skaly a terén sa začína zvyšovať. Kopce pod nami so stúpajúcu výškou naberajú stále viac snehového príkrovu, na ktorom možno zreteľne pozorovať tieň lietadla. Hoci má lietadlo stálu výškovú hladinu letu, jeho tieň sa zväčšuje a zmenšuje podľa výšky kopca, na ktorom sa práve vyobrazuje. Za oválnym oknom sa striedajú prekrásne scenérie zasnežených vrcholkov. Úchvatné divadlo však netrvá dlho. Pásmo Ánd končí a lietadlo klesá. O chvíľu rolujeme pred modernú letiskovú budovu zo skla a ocele. Je na nej nápis:

Santiago de Chile.

odbavovacia hala santiagského letiska

Zdroj fotografií:

http://cs.wikipedia.org/wiki/Soubor:Britaw.b747-400.g-bnlo.arp.jpg

a