Pavol Fabian

Ráno po mňa José Eduardo prišiel, tak ako sme sa dohodli.

O ôsmej.

Veril som, že príde, pretože z požadovaných 20 dolárov som mu prezieravo zaplatil len polovicu. Tú druhú som mu sľúbil dať až dnes.

Nestačil som ani dopiť čaj, ktorý mi zadarmo a osobne pripravila správkyňa hostelu. Nevšimol som si, že by ho pripravila komukoľvek inému. Možné vysvetlenia sa naskytajú dve: buď som po vyčerpávajúcej dvojdňovej ceste chrápal v noci ako divý a správkyňa mi čaj prichystala z radosti, že mašina na výrobu decibelov odchádza, alebo som nechrápal a čaj bol odmenou za moje nechrápanie v prostredí, kde chrápal takmer každý zo zarastených, unavených, či mierne alkoholizovaných horolezcov.

José bol dobre naladený. Pospevoval si a z okna svojho mikrobusu vykrúcal krk za každou (a keď píšem každou, tak aj myslím každou!!!) sukňou. Vykrúcal krk je dosť slabý výraz, pretože chvíľami sa vystrčil z auta do pol pása a hlasito pískal či vykrikoval na okoloidúce krásavice až som mal pocit, že ho musím pridržať za remeň nohavíc, aby nevypadol von. Popritom ma stihol vždy poklepaním po pleci upozoniť, aby kráska neušla ani môjmu pohľadu. V rušnej premávke miliónovej Mendozy to nebol práve najbezpečnejší spôsob jazdy. Žiačikovsky poslušne som vyzeral z auta na všetky tie ženy, na ktoré ma upozorňoval a uvažoval som o tom, či všetky tie ženy považujú za idiota len šoféra alebo aj mňa.

Keď sa José do sýtosti nabažil (pravdepodobnejšie však bolo, že práve žiadne ženy na ulici neboli), vliezol zase späť do auta, obrátil sa ku mne a kývol pohŕdavo rukou:

„ Argentína, to je nič...„

a s hrdosťou v hlase pokračoval:

„ ...ale Mendoza, to je čosi!„

Neviem čo ho k tomuto výroku motivovalo viac - miestne ženy, či bol taký lokálpatriot. Jeho tvrdenie však je pravdivé – Mendoza je nádherné mesto topiace sa v zeleni a traduje sa, že je aj mestom krásnych žien.

Mendoza

Mendoza

Mendoza

Kancelária Parque provincial Aconcagua sa síce nachádzala na rušnej križovatke, ale na okraji veľkého parku. Získanie permitu zredukovalo moju finančnú hotovosť, nosenú  v kapsičke na krku, o 120 dolárov. Na vybavenie povolenia stačil pas a vlastníctvo požadovanej sumy chechtákov. Výmenou za ne mi dali dvojdielny permit, mapku a pokyny. Permit sa ocitol zazipsovaný v bezpečí vrecka, ale José sa k odchodu nemal.

Kancelária Parque provincial Aconcagua

prospekt s pokynmi, mapka a permit je to, čo dostane človek za dolárový poplatok.

Očividne vyčkával ďalších klientov, ktorých by mohol odviesť do Puente del Inca. Vrátil som sa preto do kancelárie a spýtal sa seňority za pultom, či už bol vybavovať permity aj seňor Jarda - náš vedúci. Najprv ho nevedela v počítači nájsť. Nádejal som sa, že som si permit vybavil skôr než on a ešte mu aj zabezpečím odvoz späť do Puente del Inca. Po chvíli ho však v počítači našla a moje nádeje, že som konečne dohnal časovú stratu pohasla.

Záujemcovia o Josého auto stále nechodili. O chvíľu však prišla po permity trojčlenná slovinská rodina. Dali sme sa do reči. Keď José videl, že sme schopní dorozumieť sa našimi príbuznými jazykmi, za ich chrbtom mi začal naznačovať, aby som ich získal za pasažierov do jeho auta. Dal som s nimi reč aj na túto tému, ale z biznisu nebolo nič. Už mali dohodnutého kohosi iného.

Slovinci odišli a v kancelárii bolo opäť pusto a ticho. Až do príchodu dvoch mladých Američanov – jeden z nich mal na hlave obrovský kovbojský stetson a obaja aj také správanie.. Vpadli dnu štýlom ako keby vlastnili nielen kanceláriu, ale aj priľahlý park. Kým si vybavovali permity, José v rozhovore s úradníkom si robil z Amíkov srandu - vraj akí kovboji.

Akonáhle však kovboji zašuchotali dolármi a prejavili záujem o jeho služby, už im v úslužnom predklone otváral dvere do auta. Nasadli sme a všetko ďalšie konanie bolo v americkej réži.

Najprv sme išli nakupovať.

Prvé supermercado, do ktorého ich José odviezol, nebolo pre Amíkov dosť super. Druhé už našťastie ich predstavám vyhovovalo. Ostal som radšej v aute a pozoroval ruch pred supermarketom. Po polhodine sa Amíci vrátili a ja som sa čudoval, prečo za nimi supermercado nezatvorili – nemá predsa zmysel mať otvorené, keď sa všetok tovar vypredal!

Amíci prišli ovešaní igelitkami napchatými na prasknutie a za nimi sa potkýnal s ďalšími taškami spotený José. Amíci si nakúpili také množstvo sušeného ovocia a orechov, že keby boli aspoň trochu altruisticky založení, mohli by ním na dva až tri roky vyriešiť zásobovacie problémy celej populácie veveričiek na území Slovenska.

Alebo aspoň na území Vysokých Tatier.

Altruisticky založení však neboli.

Začali sa napchávať už v aute. Josého ani mňa neponúkli.

Ďalej nasledovala už len zastávka v hoteli, naloženie ich batohov a mohli sme vyraziť na spiatočnú cestu.

Netrvalo dlho a José opäť prepadol svojej droge. Ani jedna žena kráčajúca popri ceste neunikla jeho pozornosti. Každú chvíľu ukazoval na niektorú z nich a vzdychal aká je krásna. V Mendoze sú vraj muchas bonitas mujeras - tvrdil. Väčšinou mal pravdu.

Američania sa bez problémov prispôsobili. Vedeli po španielsky a tak si s Josém rozumeli. Ukazovali na ženy prstom, vykláňali sa z okien a nešpanielsky híkali ako idioti:

„Whoow[1]“.

Pri zvlášť vydarených kúskoch kráčajúcich popri ceste, oklobúkovaný Amík sňal stetson z hlavy, začal ním zúrivo mávať a plieskať sa klobúkom po zadku. Vydával pri tom zvuky nie nepodobné erdžaniu. Chvíľami som mal dojem, že som sa akýmsi omylom ocitol na rodeu.

Keď sme opäť míňali akési dve dievčatá stojace pri ceste, šofér zatrúbil a pribrzdil. Asi ich chcel zbaliť pre Amíkov, ale dievčatá ho jednoznačnými a výrečnými posunkami kamsi poslali.

Poslali ho na veľmi konkrétne miesto.

Nemali záujem.

Na to jeden z ohrdených Amíkov povedal - tres machas y un loco[2] - akoby príčinou odmietnutia som bol ja, pretože nehíkam ako oni.

Najprv som chcel tomu americkému chlapcovi od kráv v stetsone čosi povedať, ale dievčatá im to ukázali aj za mňa – to gesto je skutočne medzinárodné...

Asi po hodine sme opustili civilizáciu a zábava sa skončila. V prašnej pustine nebolo nad čím híkať. Zanedlho sa krajina začala dvíhať a cesta sa ostro zarezávala do hôr.

José nás informoval, že v týchto miestach nakrúcali film Sedem rokov v Tibete. Ukázal nám aj miesto kde bol ubytovaný Brad Pitt – predstaviteľ hlavnej role. Predpokladám, že posteľnú bielizeň, v ktorej spal Brad, tam dodnes z piety nevymenili...

Hoci išlo o americký film a amerického herca, na mojich Amíkoch to nezanechalo nijaký dojem. Mal som pocit, že nielen netušia, že jestvuje nejaký film nakrútený podľa literárnej predlohy dalajlámovho priateľa, rakúskeho horolezca Heinricha Harrera, ale že netušia ani to, kto je Brad Pitt.

Pozoruhodné na tomto vynikajúcom filme je, že hoci sa jeho dej odohráva v Himalájach a v Tibete, celý bol nakrútený v argentínskych Andách. Údajne preto, lebo tu sa mohlo nakrúcať v nižšej nadmorskej výške a filmársky štáb tak nemusel trpieť zdravotnými problémami z výšky. Ako som sa dozvedel od šoféra, niektoré scény sa nakrúcali aj priamo v Mendoze. Jediné, čo bolo vo filme pravé, bolo okolo sto tibetských mníchov, ktorých sem kvôli nakrúcaniu prepravili z kláštora v Indii. Pre mnohých z nich, ktorí nikdy predtým neopustili steny kláštora, to bola prvá zahraničná cesta. Museli ich vraj dlho presviedčať, aby sa vôbec na cestu cez polovicu zemegule podujali.

Američania sa bez záujmu napchávali sušenými marhuľami aj vo chvíľach, keď im José ukazoval kadiaľ viedla stará Panamericana. Nezaujímalo ich to možno preto, lebo nehltali v detstve cestopisy Zikmunda a Hanzelku ako ja. Nevedeli, že tou nebezpečnou cestou zarezanou vysoko vo vrchoch, teraz už väčšinou zavalenou kamením zo zosuvov pôdy sa kedysi pred päťdesiatimi rokmi predierali obaja českí cestovatelia pri svojej ceste na sever a vôbec to nemali ľahké. Zároveň s Panamericanou sa svahmi Ánd tiahla aj, už zrušená,železničná trať. Odvážne postavené železničné mosty preklenujúce rokliny vyzerali ako z westernového filmu.

V poslednej osade pred Puente del Inca nazývajúcej sa Penitentes ma prekvapil veľký lyžiarsky areál s vlekmi a hotelmi podobnými alpským. Teraz v lete však bolo všetko pusté.

Po ľavej strane asi kilometer pod Puente del Inca sa v pustej prašnej a nehostinnej krajine nachádza Cementeria de los andinistas – cintorín andinistov. Ak neviete, čo je to andinista, môžem vám prezradiť, že je to to isté čo alpinista, len v andských podmienkach. Z toho vyplýva, že väčšina Slovákov je oduševnenými tatrinistami.

Keď sme dorazili do Puente del Inca, José vytiahol z košele pokrkvané vizitky a dal ich Američanom. Vedel, že naspäť do USA poletia cez Mendozu a Buenos Aires a budú potrebovať odvoz do Mendozy. Aj mňa sa spýtal, či sa budem vracať cez Mendozu, ale keď som mu povedal, že cez Santiago, stratil som preň definitívne čaro.

Šéf našej výpravy dorazil do Puente del Inca predo mnou. Privítal ma slovami:

„To jsem rád žes to stihl. Za půl hodiny odcházejí muly navrch. Přebal se!„

Mal som teda pol hodinu na to, aby som roztriedil veci do vaku pre muly, do batoha na vlastný chrbát a do vaku, ktorý ostane v depozite v Puente del Inca. Ostatní z našej skupiny nechali nepotrebné veci v hotelovom depozite v Santiagu de Chile a letenky v hotelovom trezore. Moja letenka bude musieť ísť so mnou až na  Aconcaguu...

V miestnom obchodíku – už to nebolo nijaké supermercado – sa dalo kúpiť len to, čo bolo práve na regále - konzerva sardiniek v oleji a k nim odporný sladký chlieb s chuťou vianočky. Mimoriadne negustiózna kombinácia, ale keď človek nemá nič lepšie k dispozícii a celý deň nič nejedol...

Ešte som mal mastné prsty od sardinkového oleja, keď prví z našej výpravy vyrazili po asfaltke smerom k colnici a za mostom odbočili doprava, do kopca. Nahodil som si batoh na chrbát a vyrazil za nimi.

Asi po hodine šliapania sme prišli k strážnemu stanovisku Guardaparque.