Ľadovec Horcones v okolí base campu Plaza de Mulas
25. januára sme začali samotný výstup na Aconcaguu. V ten deň sme urobili vynášku rezervného stanu do Nido de Cóndores a vrátili sme sa do základného tábora.
Nido de Cóndores je plošina, ktorá sa nachádza v 5 350 metroch nad morom a väčšina lezcov tam stavia druhý výškový tábor. Prvý vo výške 4 910 m. n. m. Plaza Canada využíva málokto. Názov Nido de Cóndores sa u nás zvykne prekladať ako Orlie hniezdo, hoci očividne je tu reč o kondoroch.
Cesta v snehu nebola veľmi prešliapaná. Povaha terénu umožňovala, aby do Nido de Cóndores viedlo viacero ciest. Neuvážene som sa chytil jednej zo stôp, z ktorej sa neskôr vykľula diretissima – teda priama kolmá cesta navrch, bez odpočinkovo vedeného serpentínovania.
Najprv ma to nahnevalo, ale potom som sa zaťal a rozhodol, že do Nido de Cóndores dorazím týmto spôsobom. Zanedlho som vďaka kratšej ceste všetkých predbehol a vyslúžil som si ich obdiv – vraj naháňam kondičku. Našťastie nikto z nich nevidel ako tesne pod Nido de Cóndores ledva ťahám nohy za sebou. Moje tempo nabralo nemenný slimáčí cyklus – tridsať krokov a oddych. Do Nido de Cóndores som dorazil s vyplazeným jazykom. S vyplazeným takým spôsobom, že nepozornejší uvádzač by ma vpustil na spoločenskú udalosť vyžadujúcu kravatu, mysliac si, že ju mám.
Našťastie kým prišli ostatní, podarilo sa mi vydýchať sa a jazyk zase zastrčiť tam kam patrí. Po postavení rezervného stanu sme sa vrátili do základného tábora.
O deň neskôr ideme už naostro do Nido de Cóndores. Vlečiem tentoraz vlastný stan a Mojmír ťahá so sebou okrem svojho výstroja aj 5 litrov benzínu. Vaškovi sa podarilo zlomiť nožičky plynového variča. Dal som mu svoj, veď aj tak nemám plynové bomby. Vašek mal v Santiagu čas, aby si ich kdesi na ulici San Domingo zohnal.
27. januára sme urobili vynášku potravín a paliva do Plaza Berlin (5 900 m. n. m.) a vrátili sme sa do Nido de Cóndores. Počasie je otrasné.
28. a 29. januára sedíme v tábore Nido de Cóndores. Vonku už tretí deň zúri snehová víchrica. Vietor fičí okolo stanu rýchlosťou určite vyššou než akú povoľuje dopravná vyhláška v obci. Lenže my nie sme v obci – tu sa môže aj rýchlejšie...
Varenie zo snehu však trvá v takýchto výškach príliš dlho. Aby sme ušetrili benzín, chodím po vodu dolu kopcom asi 200 metrov. V úžľabine pod táborom treba v ľade vysekať dieru a holou rukou cez úzky otvor hrnčekom nabrať vodu z jazierka a preliať ju do plastovej fľaše. Sekanie ľadu si vyžaduje veľkú fyzickú námahu - zvlášť keď po troch štyroch ráznych seknutiach sa potrebujete vydýchať. Päť a pol tisíc metrov nad morom je cítiť.
Pri naberaní vody, ktoré je pochopiteľne možné uskutočniť len holou rukou, zas pre zmenu omŕzajú prsty. Vietor mi zo skrehnutých prstov uchytil jednu plastovú fľašu. V momente sa nenávratne stratila za kopcom, kdesi smerom do Chile.
Cesta s fľaškou plnou vody späť vedie do kopca. Musíte sa ponáhľať, takmer utekať, pretože fúka a mrzne tu tak silno, že voda zamŕza skôr než dôjdeš k stanu. A zamrznutá voda znamená, že celý „výlet“ a námaha nemali zmysel.
Doniesť vodu v tekutom stave si vyžaduje veľkú námahu. Musím sa viackrát zastaviť, pretože lapám po dychu a od vyčerpania sa o mňa pokúšajú mdloby. Dokonca ma to vyčerpáva až tak, že mi zo dva razy povoľuje močový sfinkter a pár kvapiek ušlo tam, kam nemalo.
S varičmi sú stále väčšie problémy. Mojmírov už vôbec nefunguje, Tkaničkov tiež hapruje a pokazil sa aj Reného. Renému sa vraj pokazila pumpička, ale podľa mňa bola chyba v tom, že všetci, na Mojmírov popud, kúpili do varičov na čerpacej stanici – nekvalitný benzina blanca. Variče si pravdepodobne vyžadovali drahší, alebo technický benzín.
Mojmír však mal škótske gény.
I keď bol Čech.
V Reného benzíne dokonca plávali akési vločky. A René si vymieňal benzín s Mojmírom.
Mojmír počas trojdňovej snehovej búrky zabíjal čas rozoberaním a skladaním variča a hľadaním chyby. Ja som zatiaľ stál vonku, mrzol a čakal kedy vzbĺkne plameň. Keď vzbĺkol, okamžite som vyštartoval k diere po vodu, aby som sa vyčerpaný po návrate s fľaškou mrznúcej vody v ruke dozvedel, že opäť to „chcíplo„.
Lietal som teda v tej pľušti medzi táborom a dierou v ľade ako picino a Mojmír chránený pred nepohodou v stane majstroval. Rozoberal a skladal varič takým štýlom, že zo zúfalstva už pokazil aj to, čo bolo dobré, pokúšal sa vkladať súčiastky opačne, či niektoré, ktoré sa mu z neznámeho dôvodu znepáčili zo zostavy aj úplne vynechával a napriek tomu dúfal, že varič bude fungovať. Skrátka usiloval sa skonštruovať z jestvujúcich súčiastok nový typ variča, čo iste uznáte je somarina.
Počasie pôsobilo deprimujúco. Stále šero, viditeľnosť desať metrov. Ba zopakovala sa situácia zo základného tábora – v Nido de Cóndores husto snežilo a pritom burácal hrom.
René napokon svoje problémy s varením vyriešil tak, že si požičal na dva dni varič od Američana, ktorý bol prezieravejší (a asi aj bohatší) a mal variče dva. Nuž sme sa s Mojmírom priživovali na Reného americkom variči.
30. januára ráno odfúkla víchrica z Reného stanu tropiko. To bol pochopiteľne dostatočný dôvod, aby sme rýchlo vstali a začali ho naháňať po svahu. A viacerí, keď už boli vstatí a rozbehaní, tak sa rovno pobalili a vyrazili do ďalšieho výškového tábora nazývaného Plaza Berlin. Zároveň sa totiž začalo lepšiť aj počasie. Poobede už bola obloha belasá ako farboslepé oči Paula Newmana, ktorého stará matka z matkinej strany pochádzala z Humenného.
ľudská postava sa v obrovskom snehovom poli medzi základným táborom Plaza de Mulas a táborom Plaza Canada úplne stráca (v pozadí náš aklimatizačný vrchol Cerro Bonete 5 100 m. n. m.)
výstup do Nido de Cóndores
jeden z našich stanov v Nido de Cóndores 5 600 m. n. m.
Zdroj fotografií:
http://www.aconcagua.ws/a_ws2/ingles05/atrek/gallery.asp
a
PF
Komentáre
Pali, s tou jazykovou kravatou si ma fakt rozosmial...
Fascinujúca ľadová krajina..
Krasne ladovce