Pavol Fabian

Neskutočne dlhé čakanie na ráno.

Zostali sme bez stanu. Našťastie bol tu ešte Broukov stan slúžiaci ako sklad.

Z neho sme preniesli uložené veci do torza môjho stanu. Broukov stan nebol postavený práve na najlepšom mieste.

Stál na šikmej ploche. Uskladneným veciam, ktoré v stane boli, šikmá plocha neprekážala. Nechcelo sa nám stavať stan nanovo a ani by to veľmi nešlo, pretože Mojmír doň rýchlo zaliezol a ustlal si lôžko na noc. Pochopiteľne, ustlal si vo vyvýšenej časti, pretože v spodnej bolo vlhko. Vyutieral som vlhkosť handrou, zo stanu „po mŕtvole„ som odtrhol ďalšie tropiko a položil som ho pod stan i do stanu, aby som izoloval vlhkosť a ustlal som si aj ja.

Mesiac nad zvláštnymi skalnými útvarmi v Nido de Cóndores.

Polovicu noci som spal dobre.

Okolo jednej som sa však zobudil na to, že sa dusím. Podobný pocit som mal zo dve noci už aj v Himalájach, tak som sa veľmi nevzrušoval. Vplyv výšky! Len som si povedal, že sa dnes asi veľmi nevyspím. Ale dusivý pocit prichádzal stále častejšie a najmä vždy chvíľu po tom, ako som zadriemal. A to sa budíte v panike - čo sa to deje?

Usiloval som sa teda nezaspať a dýchať zhlboka, aby som zásobil pľúca dostatočným množstvom kyslíka, ale nevládal som udržať oči otvorené. Zároveň sa mi chcelo veľmi spať, a tak som vždy znovu a častejšie zaspal a vždy znovu a častejšie sa budil na to, že sa dusím.

Začalo mi to byť čudné.

Odmeral som si pulz.

Bol pomalý a slabý.

To ma vyplašilo.

Vedel som, že sa deje niečo nedobré.

Uvažoval som, či nemám akútnu horskú chorobu.

Ale pri nej je tep zrýchlený! A chýbali aj jej ďalšie príznaky. Keď som vylúčil ako možnú príčinu mojich ťažkostí horskú chorobu, nenapadlo mi nič lepšie ako možnosť, že mám niečo so srdcom. To ma v tesnom a tmavom priestore stanu vydesilo a spanikárilo ešte viac. Každú chvíľu som si meral tep, ktorý bol stále slabší (aspoň sa mi to tak zdalo). Bol som poriadne vyplašený zatiaľ čo Mojmír vedľa mňa spokojne odfukoval.

A do rána ďaleko...

A potom som si zrazu uvedomil, že mi je odspodu zima. Siahol som si v spacáku na zadok a kríže a zistil som, že sú mokré. Podo mnou bola vrstva ľadovej vody. Karimatka bola vodou napitá ako špongia a spací vak napriek tomu, že mal goretexovú membránu premokol tiež.

Tep som mal slabý, lebo som bol úplne podchladený!

Okamžite som vyliezol zo stanu a naobliekal som si na seba všetko, čo som mal so sebou. Obloha bola ešte tmavá, plná hviezd, ale na východe už trochu bledla. Spacák a karimatku som vytiahol pred stan, aby ich vietor vysušil. Spací vak som čakanom prevlečeným cez slučku zarazil do snehu, aby mi ho neodfúklo a začal som pobehovať po spiacom a tmavom tábore, aby som sa zahrial. Pobehovať je silne slovo, usiloval som sa vykonávať do tej miery zrýchlenú chôdzu, akú umožňuje výška 5 600 m. n. m.

Našťastie o necelú hodinu začalo svitať a začal sa druhý pekný deň na Aconcague. Ak hovorím o peknom dni, to ešte neznamená, že táborom nefičal víchor, ktorý ako sa ukázalo mal eminentný záujem o môj spacák.

Zachránil som ho v poslednej chvíli bystrým skokom ako Turčín Poničan. Akurát to nebolo do jelšiny nad potokom, ale po spacáku.

Ak by mi ho nenávratne odfúklo kamsi do hlbín, bol by to definitívny koniec mojich ambícií.

Súmrak v Nido de Cóndores (pohľad smerom k Plaza Berlin)

Akútna horská choroba - časť 1.

Ako som tak pobehoval po tábore a sušil spacák, zbadal som, že oproti zo svahu dvaja chlapi ťahajú smerom dolu tretieho. Chlapa vliekli za nohy a jeho trup a hlava sa šmýkali po snehu. Najprv som si myslel, že len tak vtipkujú - že je to len akási roztopašná hra.

Ale tak zavčas zrána?

Potom mi napadlo, že sú to vojaci z argentínskej horskej jednotky, ktorá včera vystúpila do tábora a niečo nacvičujú. Ich počínanie sa mi však nepozdávalo. Vydal som sa za nimi.

Boli to Poliaci. Vliekli dolu kolegu, ktorý trpel akútnou výškovou chorobou. Bol celý sivý, chvíľami upadal do bezvedomia. Keď sa prebral, stále si zhadzoval z očí tmavé okuliare – vraj nič nevidí. Pravdepodobne trpel aj snežnou slepotou. Opakovane som sa Poliakov pýtal, či dali kolegovi nejaké lieky, ale neodpovedali mi. Stále omieľali len jedno:

Muszę iść  w doł, muszę iść w doł!

 Boli očividne všetci v šoku – Boh vie, čo hore prežili.

Medzitým vyliezol zo stanu aj Mojmír. Vybuvinkaný do ružova. Zakričal som na neho, aby išiel za  vojakmi, ktorí mali vysielačky a povedal im čo sa deje, aby prípadne zmobilizovali helikoptéru. Mojmír kývol hlavou, že rozumie a zmizol za horizontom. Zakrátko sa zjavil znovu. Vraj nemôže zmobilizovať vrtuľník, lebo by im musel dať svoje meno a potom by ho musel zaplatiť.

Povedal som mu, že predsa nemusí hovoriť svoje meno a objednávať vrtuľník, stačí keď vojakom oznámi situáciu a oni nech urobia, čo uznajú za vhodné. Mojmír opäť zmizol za horizontom.

O chvíľu bol späť. Vraj im to nevie po španielsky povedať hoci sa doteraz vždy, keď bolo treba niečo vybaviť po španielsky, všade pchal prvý. Zakladal si na tom, ako dobre sa po minuloročnom mesačnom pobyte vo Venezuele naučil po španielsky.

Povedal som mu, aby zašiel za vojakmi s našim vedúcim a spolu im vysvetlili situáciu anglicko - španielsky. A išiel som pomôcť Poliakom zniesť postihnutého druha (medzitým prišiel na pomoc aj jeden Nemec) asi na polcestu do prvého tábora Plaza Canada, ale potom som ich nechal tak, lebo som videl, že zdola vystupujú nejakí ľudia a dávajú najavo, že idú pomôcť.

Výstup z campu Canada do Nido de Cóndores. 

Obrátil som sa a stúpal späť do Nido de Cóndores.

Mojmír mi neskôr tvrdil, že bol s Jardom za vojakmi, ale vraj im povedali, že v tábore nie je comandante a bez neho nič nemôžu robiť.

Tieto tri zážitky - oheň v stane, noc v podchladení a Poliak s akútnou horskou chorobou - ma dosť psychicky zdeptali. A znášanie Poliaka aj fyzicky.

Nebol som v pohode. Či som si to chcel priznať, alebo nie.

Začal som vážne uvažovať o možnosti, že sa na vrchol vykašlem.

Jarda s Danou už boli nachystaní ísť do Plaza Berlin a po chvíli aj odišli. Mojmír sa chystal tiež a ja som váhal. To Mojmíra dosť naštvalo, lebo išlo o náš spoločný (teda Broukov) stan. Keď moje váhanie prekročilo únosnú mieru, Mojmír si namosúrene hodil batoh na plece a pobral sa sám. Zostal som v Nido de Cóndores z našej výpravy sám. Chvíľu som tam okolkoval, ale potom som si povedal, že by to bola hanba, keby som sa ako jediný z dvanástich ani nepokúsil vyjsť hore. A tak som sa do Plaza Berlin vybral aj ja.

Západ slnka v Nido de Cóndores.

Západ slnka v Nido de Cóndores.

Zdroj fotografií:

PF

a

http://www.caingram.info/Worldwide/seven_summits/htm/aconcagua.htm