Pavol Fabian

Akútna horská choroba – časť 2.

Vystupoval som do tábora Plaza Berlin a kráčalo sa mi zle.

Ľavá mačka s provizórnym látkovým popruhom mi neustále padala z nôh. Každú chvíľu som musel zastaviť, skloniť sa s plne naloženým batohom k mačke a dotiahnuť popruhy. Pri jednom zastavení mi z batohu vypadol ešus a po príkrom snehovom svahu sa nezadržateľne kotúľal dolu.

Ešus je vo vysokých horách pomerne dôležitý kus riadu. Bez ešusu si nevyrobíte vodu, bez vody nie je život. Musel som sa poň vrátiť dobrých tridsať výškových metrov. Ak sa máte vrátiť 30 metrov kdesi na rovine Žitného ostrova ide o smiešnu vzdialenosť. Ak sa máte vrátiť 30 metrov nadol v takmer šesťtisícovej výške na Aconcague tmavnúcej v zapadajúcom slnku, tak vás ide trafiť šľak.

camp Plaza Berlin 5 900 m. n. m.

Do Plaza Berlin som síce dorazil až s príchodom tmy, ale zato s ešusom. Mojmír mal už zabezpečené miesto na prespanie v jednej z dvoch prízemných drevených bivakovacích búd, ktoré majú poskytnúť útulok tým, ktorým víchrica, či iná nepriazeň osudu zničila stany. Nebol nadšený z toho, že musí opustiť už vytvorené pohodlie v búde a stavať so mnou stan. Ale vyliezol a zakrátko v tábore stál o jeden stan viac. Vzápätí sme sa dali do varenia večere. Po zahnaní hladu sme postavili vodu na čaj, aby sme doplnili chýbajúce tekutiny, také dôležité v týchto výškach.

Bolo čosi po deviatej, varič pokojne hučal a my sme plánovali kedy ráno vyrazíme na vrchol. Vtom niekto roztvoril zips nášho stanu.

Bol to  Brouk.

Práve sa vrátil z vrcholu. Náhlivo, ešte zadýchaný, nám oznámil, že s Tkaničkom je zle – vo výške asi 6 200 m. n. m. ho trápi dvojité videnie, hovorí z cesty a nevládze, respektíve odmieta kráčať. Máme mu vraj ísť na pomoc.

Mojmír mu s pokojom Angličana oznámil, že práve varíme čaj a až uvaríme, tak pôjdeme. V 5 900 m. n. m. trvá uvarenie litra čaju aj hodinu a svojim spôsobom mal pravdu, že nechať polozovretú vodu zase vychladnúť je veľmi nehospodárne -  s benzínom treba šetriť. Začal som sa obúvať, lebo podľa popísaných príznakov mi bolo jasné, že je to vážne. A som - hoci len zvero - ale predsa lekár výpravy!

Brouk vzápätí zašiel aj za vedúcim výpravy. Ten, hneď ako mu Brouk zlú správu oznámil, vyliezol zo stanu s krabicou svojich liekov, vrazil mi ju do ruky a s erudíciou vyštudovaného geológa mi povedal:

„Pavle, běž nahoru a píchni mu Furosemid!„

Dana zatiaľ nerušene spala v jeho stane.

camp Plaza Berlin 5 900 m. n. m. (v pozadí pohľad smerom k vrcholu Aconcaguy)

Práve som bol s Vaškom pripravený vyraziť z tábora smerom nahor, keď sa zvrchu vrátil mužsko - ženský pár Američanov. Jarda s nimi dal reč a Amíci mu potvrdili, že s Tkaničkom je zle. Nerozumel som ich anglickému hovoru do podrobností, ale bolo zrejmé, že vedúci sa vyplašil. Povedal, že my máme ísť hore a on zíde do Nido de Cóndores a požiada o pomoc argentínskych vojakov.

Kývli sme si na pozdrav a vyrazili sme. Mačky a cepín som zo sebou nebral, pretože Brouk s rozhodnosťou a znalosťou práve sa vrátivšieho dobyvateľa najvyššej hory Ameriky povedal, že ich brať netreba. Netrvalo dlho a dorazili sme k strmému vysneženému žľabu. Pohľad do jeho hlbín nebol vôbec príjemný.

Týmto žľabom by som výškový rozdiel, ktorý som dnes liezol smerom hore viac ako tri hodiny, pri trochu smoly v opačnom smere zvládol za pár sekúnd. Netúžil som zostúpiť a takýmto spôsobom už vôbec nie. Sústredil som sa radšej na opatrné kroky cez žľab.

Nebolo mi všetko jedno.

Preklínal som Brouka i seba, že som dal na jeho slová a nezobral si mačky alebo aspoň čakan.

Tkaničku sme našli asi o 200 metrov vyššie. Podotýkam, že výškových.

Sedel v snehu, držal si hlavu v dlaniach a nevládal chodiť. Na chlapcoch, čo ho znášali dolu, bolo vidieť, že toho dnes už majú dosť. Okamžite som Tkaničkovi vložil do úst dve tablety acetazolamidu. Furosemid som mu však rozhodne zatiaľ pichať nechcel. Jednak sa mi jeho stav nezdal byť až taký zlý a jednak som si myslel, že to počká do tábora. A pravdupovediac, človeku som ešte v živote ihlu do žily nepichal. A na taký úkon je dobré sa najprv vydýchať a upokojiť triašku rúk z vyčerpania.

Tkaničku sme zobrali do podvesu na teleskopické palice a začali sme ho pomaly znášať dolu. Bolo čosi po jedenástej v noci a z výšky 6 200 m. n. m. sa naskytal nádherný výhľad na okolité päťtisícovky i na vzdialenú Cordilleru de la Ramada. Pod nami i pod okolitými päťtisícovkami sa prevaľovali mračná. V mesačnom svite boli neskutočne striebristé. Imitovali more, z ktorého ako ostrovy sa vynárali vrcholy hôr. A nad hlavou sa nám rozprestierala úžasne jasná Mliečna dráha.

Ľutoval som, že nemám pri sebe fotoaparát. I keď je otázne, čo by z fotiek urobených lacným automatom bez statívu vyšlo...

pohľad na Cordillera de la Ramada

Tkaničku sme zdĺhavo, s častými prestávkami, striedajúc sa v nesení, zniesli do Plaza Berlin. Keď sme ho zložili v stane, vybral som z lekárničky 8 tabliet 0,5 mg Dexamethasonu a chystal som sa prikázať Tkaničkovi, aby ich zjedol.

Vtom prišiel vedúci našej výpravy s informáciou, že v tábore je americká lekárka. Rozhodol som sa, že s ňou pôjdem konzultovať. Neviem aká bola jej špecializácia, ale určite prijateľnejšia ako moja. Napriek tomu pôsobila na mňa dosť nerozhodným dojmom. Najprv vytiahla škatuľku akýchsi svojich liekov, študovala ju a potom dlho študovala moju škatuľku. Nakoniec uznala, že aj tabletky českej farmaceutickej firmy môžu urobiť rovnakú službu ako tie jej a potvrdila správnosť mnou naordinovaného lieku aj dávky. Nezhodli sme sa akurát v pokračovaní liečby. Ja som chcel po štyroch hodinách podať opäť polovičnú dávku Dexamethasonu. Ona povedala, že mám opakovať opäť 8 tabliet. Použitie injekčného Furosemidu zatiaľ vylúčila. Potešilo ma, že potvrdila správnosť môjho postupu.

Potom sa spýtala, čo chceme robiť ďalej. Náš vedúci povedal, že uvidíme do rána, ale ja som trval na tom, že Tkanička musí ísť dole. Američanka ma podporila a tak musel súhlasiť aj šéf. Mimochodom, keď sme doniesli Tkaničku do Plaza Berlin, prekvapilo ma, že v tábore bol aj náš vedúci. Dodnes neviem, či bol mobilizovať vojakov z Nido de Cóndores alebo nie.

Ale skôr nie.

Za taký krátky čas by sa nestihol vrátiť.

Asi sa mu to rozležalo v hlave a nechcel sa vysilovať pred zajtrajším vrcholovým útokom. Aj Jardova spolubývajúca bola celý čas zalezená v stane. Chlapcom vracajúcim sa z vrcholu, ktorí sa podujali zniesť Tkaničku nižšie, sme pomohli zbaliť stan. Museli sme ho namáhavo odkopať pretože bol primrznutý. Keď sa chlapci s Tkaničkom konečne vydali na cestu, poriadne premrznutý som konečne zaliezol do svojho spacieho vaku.

Bola takmer jedna hodina v noci. Okrem rozrušenej mysle mi v okamžitom zaspaní bránilo Mojmírovo pravidelné odfukovanie.

Netreba iste dodávať, že ak sme chceli dodržať dohodnutý čas nástupu na vrcholový útok, veľa času na spánok mi už nezostávalo. Jarda napokon urobil ústretový krok. Oznámil, že vstávať na vrchol nebudeme o šiestej, ale o siedmej.

Zdroj fotografií:

PF