Vrcholový úto(e)k.
Napokon sme vstali až o ôsmej. Von sa nikomu nechcelo. Počasie sa totiž dramaticky zhoršilo. Fúkal silný studený víchor a hnal ostré ihličky ľadu, ktoré sa bolestivo zapichávali do tváre. Zima ako v psiarni[1].
Rýchlo sme navarili čaj a Jarda s Danou vyrazili na vrchol. Dana neprešla ani 100 krokov a obrátila sa späť. Omŕzali jej prsty.
Obliekol som si na seba všetko, čo som mal a vyšiel som zo stanu opáčiť ako je vonku. Zatiaľ som zimu príliš necítil. Iba nos pod kuklou a nohy v topánkach signalizovali, že teplo vyzerá ináč. Za mnou vyrazil Mojmír, ale aj ten po pár metroch na mňa zakričal, že sa nedá ísť. Vracia sa.
Pokračoval som ďalej a na rozdiel od predchádzajúceho výstupu z Nido de Cóndores sa mi išlo dobre. Včera som prešiel na jeden oddych 5–10 krokov a dnes aj 30-40.
Okrem Jardu a mňa vyrazili v to ráno na vrchol už len dvaja ľudia - Američan a Japonec. Obaja ma predbehli, lebo som sa zdržiaval fotografovaním a neskôr aj výmenou zamrznutých batérií vo fotoaparáte. Takže z dohľadu sa mi stratil aj Jarda.
Ostal som na kopci široko - ďaleko sám.
Všetci ostatní v Plaza Berlin balili stany a zostupovali dolu. Nemali tu viac čo robiť. Buď tu len prespali po predchádzajúcom úspešnom vrcholovom útoku, alebo ak ešte na vrchole neboli - v dôsledku zhoršujúceho sa počasia to vzdali.
Pomaly som kráčal hore, pochvaľujúc si, že mi to ide dobre. Podchvíľou som si čistil okuliare zanesené nafúkanými ihličkami ľadu. A netrpezlivo vyzeral, kedy sa slnko oprie o výstupovú cestu.
Išlo sa mi dobre až do výšky asi 6 400–6 500 m. n. m.
Tu mi zrazu prišlo zle. Cítil som, že idú na mňa mrákoty. Asi následok dvoch minimálne prespatých nocí... Zľakol som sa, že odpadnem. Ak budem ležať na snehu dlhšie bez pohybu, tak sa podchladím a zamrznem!
Silou vôle som mrákoty prekonal.
Otriasol som sa a skúsil ísť ďalej. Štvrťhodinu sa mi išlo relatívne dobre, ale potom opäť prišli mrákoty.
Zastal som v panike. Na celom kopci sme v ten nevľúdny deň boli len štyria a aj to som netušil, kde sa práve tí traja nachádzajú. Ak by som potreboval pomoc, kričaním by som sa nikoho nedovolal. Vietor fičal tak, že som si vlastné slovo nepočul. A na dôvažok sa nad vrcholom najvyššej hory oboch Amerík začala zoskupovať typická formácia mrakov nazývaná mushroom alebo viento blanco (biely víchor, biely vzduch).
viento blanco na vrchole Aconcaguy
pohľad z cca 6 500 m. n. m., v diaľke Cordillera de la Ramada
Podľa znalcov Aconcaguy, ak nastane viento blanco, je to chvíľa, keď je vhodné horu čo najrýchlejšie opustiť. Na bezpečný návrat človeka, ktorý napriek mushroomu zostane na kopci nie je rozumné podávať v tipovacej kancelárii príliš odvážnu stávku. Prudká víchrica, bodavé kryštáliky snehu, ktoré sa vám dostanú i pod ochrannú masku a omŕzajúce prsty však zaženú odhodlanie i tomu najvážnejšiemu uchádzačovi o vrchol. Pravda len v tom prípade, ak taký uchádzač má ešte záujem vypiť si v Puente del Inca litrové pivo značky Andes.
Ak o pivo nemá záujem a pokračuje vo výstupe, dopadne tak, ako švajčiarsky horolezec Norbert Rainer Bruckmayer. Ten liezol na Aconcaguu pred dvadsiatimi rokmi ako obyčajný radový horolezec a v prvý marcový deň roku 2000 ho z nej konečne zniesli ako významného faraóna - mumifikovaného vetrom a ľadom.
Medzi možnosťami zostať obyčajným trekárom, či povýšiť na faraóna som sa rozhodoval vo výške asi 6 500 m. n. m. Vyššie to už naozaj nešlo. Ľadovú mumifikáciu som zásadne odmietol, a tak som zostúpil.
pohľad z najvyššieho dosiahnutého miesta, cca 6 500 m. n.m.
pohľad z najvyššieho dosiahnutého miesta, cca 6 500 m. n.m.
Väčšina tých, čo využili dva relatívne pekné dni na Aconcague vyliezli na vrchol. Ak by nám nezhorel stan a veci v ňom, respektíve ak by sme ešte v ten deň po požiari vyšli do Plaza Berlin – boli by sme medzi nimi. Takto nám k úspechu chýbal práve ten jeden pekný deň.
Nasledujúci týždeň bol v znamení povestnej bielej búrky – viento blanco. Drvivá väčšina lezcov zostúpila až do základného tábora a dvaja Chorváti už nezostúpia nikdy.
V Plaza Berlin 5 900 m. n. m.
V Plaza Berlin som našiel Danu s Mojmírom ležať v spacákoch. Vraj to skúsia ešte zajtra.
Mal som toho dosť.
Požiar v stane, podchladenie, poľská záchranná akcia, nočná záchranná akcia s Tkaničkom, vymrznutý z pokusu o výstup v nepriaznivom počasí a len s nepatrnou šancou na zlepšenie počasia - rozhodol som sa zostúpiť.
Pobalil som si veci, rozlúčil sa s Mojmírom a Danou a pomaly opúšťal Plaza Berlin.
Opodiaľ sa o zostupe dohadovali aj traja Brniaci, ktorí pod Aconcaguu prišli na vlastnú päsť. Váhali so zostupom. Pritom na prvý pohľad bolo vidno, že už toho majú dosť. Ich vybavenie nebolo vhodné do podmienok, aké Aconcagua tohto roku poskytla. Ľahké trekové topánky namiesto skeletov, namiesto mačiek trojzubé nesmeky...
Jeden z nich sa sťažoval, že si necíti nohy. Keď sa dozvedel, že som „lekárom“ našej výpravy, ukázal mi ich.
Boli čierne.
Nevyzerali vôbec pekne. Jeho ruky tiež nemali práve najzdravšiu farbu. Odporúčal som mu, aby hneď zostúpil. Vyčítam si, že som vtedy na nich viac nenaliehal.
Asi o rok po návrate z Aconcaguy som si v ktoromsi kníhkupectve všimol útlu knižočku s názvom Ve stínu Aconcaguy. Jej autorom je jeden z trojice Brniakov. Okrem putovania Andami v nej popisuje najmä putovanie po argentínskych a českých nemocniciach v boji o záchranu nohy a rúk postihnutého kolegu. Ruky sa nakoniec zachrániť podarilo, ale nohu museli lekári amputovať...
Do základného tábora sa mi podarilo zostúpiť tak rýchlo, že som dorazil tesne po chlapcoch, ktorí znášali Tkaničku trpiaceho horskou chorobou. Počasie ani v základnom tábore nebolo omnoho lepšie. Pred mojimi očami odfúklo dva stany a ich tropiká zmizli v nenávratne. S Tkaničkom sme hneď zamierili za lekárom do veľkého modrého stanu Quardaparque. Lekár sa s ním veľmi nepapral. Odmeral mu tlak a povedal:
„Musí veľa piť a ísť dolu!“
To s tým pitím sa nám zdala byť veľmi rozumná rada. Bez zbytočných prieťahov sme sa odobrali do hotela a zavodnili sme organizmus pivom[2].
Na druhý deň sme zanechali vedúcemu výpravy odkaz a odišli sme do Puente del Inca. Sezóna sa asi už končila, cestou sme stretávali očividne menej mulíc.
Confluenciu, kde sme spali v prvú noc na ceste do základného tábora, sme obišli zľava. Úkosom som zazrel, že dve z nestabilných hlinených vežičiek na vrchole ktorých sa nachádzali obrovské kamene sa medzitým zrútili - približne na miesta, kde sme mali s Mojmírom postavený stan v prvú noc! Potvrdilo sa, že dôležité je nielen byť v správny čas na správnom mieste, ale rovnako dôležité je niekedy aj nebyť v nesprávny čas na nesprávnom mieste.
1] Jestvujú prepočítacie tabuľky, ktoré vyjadrujú aký je skutočný chladový efekt kombinácie nízkej teploty a rýchlosti vetra. Napr. teplota – 8o C v kombinácii vetra s rýchlosťou 40km/hod. vyvoláva chladový efekt akoby bolo - 29o C, pri vetre 70km/hod je to už chladový efekt - 33o C.
[2] Keď teraz nad tým uvažujem, tak nechápem celkom dobre, prečo sa hovorí o zavodnení organizmu. Veď môže ísť aj o začajenie, zapivnenie, či zavínenie. Ale pozor! Zavínenie by mohlo spôsobiť zavinenie napr. dopravnej nehody...
Zdroj fotografií:
http://www.webshots.com/search?query=Aconcagua
http://www.peakware.com/photos.html?pk=1895
http://image62.webshots.com/562/5/94/55/2722594550091735121Bpvdvb_fs.jpg
a
PF
Komentáre
oj
Tá sedmička sa páči aj mne...
:-)
Pali
Po tych problemoch co ta prenasledovali by to malokto dotiahol az tam kam ty.
Believer,
Pali