Za jediný deň sme zostúpili až do Puente del Inca. Spať v stane kdesi za kostolom sa nám však príliš nechcelo. Celkom radi by sme prijali už aj sprchu. Hodilo by sa nejaké ubytovanie pod strechou s tečúcou vodou.
Zistili sme, že ubytovať sa dá v Puente del Inca aj vo vojenských kasárňach. Ubytovanie bolo takmer hotelové, akurát vás do izby nesprevádzal recepčný, chyžná či liftboy, ale vojak so samopalom nonšalantne prehodeným cez plece.
Na prízemí sa nachádzala bohato zariadená dôstojnícka jedáleň s kozubom, hore izby s jednoduchými poschodovými posteľami, na chodbe bola dokonca sprcha.
Do dôstojníckej jedálne ma nepustili, napriek tomu, že mi nedávno prišiel z Okresnej vojenskej správy list oznamujúci, že som bol povýšený do hodnosti podporučíka. Vstup do jedálne bol zakázaný, ale očista mužstva povolená a v sprche dokonca tiekla teplá voda.
Večer, už scivilizovaní sprchou, sme navštívili Pablovu krčmu. Mal som o dôvod viac ju navštíviť, pretože som bol zvedavý, či sa s mojimi vecami, ktoré som tu pred tromi týždňami nechal v depozite, ešte stretnem.
Obavy boli zbytočné. Všetko ma čakalo neporušené. Po dlhých dňoch, počas ktorých sme konzumovali len inštantné potraviny plné „zdravého„ glutamátu, sme si u Pabla všetci s chuťou dopriali steak.
Bol to najväčší steak, aký som kedy videl. Argentína i Chile patria medzi najvýznamnejších svetových producentov a vývozcov hovädzieho mäsa. Mäsom sa tu naozaj nešetrí. Pomery na tanieri boli presne v opačnom garde ako u nás. K obrovskému kusisku mäsa nám dali len jeden jediný opečený zemiak a trochu šalátu.
Bolo to také lákavé, že som vtedy porušil svoje deväť rokov trvajúce vegetariánstvo. Na slávnostnej večeri bolo sympatické aj to, že pivo tu podávajú v litrových fľašiach - aspoň netreba tak často preháňať obsluhujúci personál...
A ďalšie pozitívum - k pivu sa v Argentíne i v Chile automaticky a zadarmo podávajú arašidy, chipsy, či čosi podobné.
pivo Andes
Cintorín andinistov - Cementario de los andinistas leží pod Puente del Inca smerom do argentínskeho vnútrozemia. Keď som ho navštívil, bolo nepríjemne, vietor príšerne fúkal a hnal do očí prach. Opustený cintorín, vyprahnutá žltooranžová krajina, kdesi v úbočí koľajnice železnice a kúdoly prachu hnané hlasno fičiacim vetrom – to všetko vytváralo scenériu ako v niektorom zo spaghetti westernov Sergia Leoneho. Chýbala už len podfarbujúca hudba Ennia Morriconeho z filmu Vtedy na západe.
Cementario de los andinistas
Na cintoríne je veľa hrobov. Svedčia o slušnej úmrtnosti v tunajších horách. Najstaršie sú datované v 30. – 40. rokoch 20. storočia. Na pomníkoch je veľa nemeckých mien zo skorších čias. Nemci začali hory skúmať skôr ako domáci. Našiel som aj pamätník akéhosi Marka z Prahy a ešte jedno pošpanielčené české meno.
Niekto by možno aj s potešením prijal, aby sa na opačnom konci sveta, na južnej pologuli, o ňom nachádzala písomná zmienka vytesaná do kameňa, ale ani ten najsilnejší egocentrista by asi nesúhlasil, ak by malo ísť o takúto zmienku.
Neďaleko cintorína, pri obyčajnej asfaltke s honosným názvom Transamericana som si nemohol nevšimnúť do zeme nabité drevené tyče, pomocou ktorých sa meria výška snehovej prikrývky. Stupnica bola ociachovaná do výšky 4 metrov! Ak tu skutočne bývajú takéto prívaly snehu, prešliapávať stopu by som sem v zime poslal len trestancov najťažších nápravno-výchovných skupín. A ešte aj tých by mi bolo ľúto...
Kamenný kostolík v Puente del Inca je vždy otvorený. Zariadenie je jednoduché. Bez zbytočných čačiek. Zopár drevených lavíc. Na stole pri oltári leží kniha, do ktorej andinisti zapisujú poďakovanie Bohu za to, že prežili. Po mojej návšteve sa tam zjavila aj slovenčina.
kostolík v Puente del Inca
Pod kostolom sa nachádzajú schátralé termálne kúpele vytesané, vybudované a vymleté vodou v travertínovej skale. Pôda i skala je tak ako sa na travertín patrí, intenzívne žltá. Pôsobí to bizarným dojmom. Prameň je teplý a tryská priamo uprostred niektorých miestností vytesaných do skaly.
Prameň je teplý a tryská priamo uprostred niektorých miestností vytesaných do skaly.
V niekoľkých miestnostiach sa zachovali vane, v ktorých sa dá stále kúpať. Vstup vzhľadom na spustnutosť je voľný. Počas dňa sa Puente del Inca stáva zastávkou všetkých autobusov idúcich po trase Santiago - Mendoza a málokto z cestujúcich nenavštívi túto travertínovu raritu ležiacu len kúsok od asfaltky. Od cesty sem vedie travertínový most, ktorý vybudovala samotná Príroda. V podvečer, keď všetci náhodní turisti odišli, využívali bezplatné kúpeľné služby aj naši chlapci. Vyžadovalo si to však riadnu dávku otužilosti – voda síce bola teplá, ale všetko okolo, vrátane klímy, studené ako psí ňufák.
Kúpele a travertínový "most" ponad riečku.
pohľad spod "mosta"
S jednodňových oneskorením sa v Puente del Inca zjavil Jarda s Danou a s Mojmírom. Vzdali to hneď nasledujúce ráno. Ani sa nepokúsili o výstup na vrchol.
Zdroj fotografií:
http://www.slrobertson.com/galleries/south-america/argentina/mendoza/puente-inca/
http://www.cumbreaventuras.com.ar/cementerio.html
a
PF
Komentáre
Pali
Pali, ja začínam byť z toho tvojho cestopisu chorá. Svrbia ma topánky,
Dostala som chuť na kúpeľ :-)