Pavol Fabian

Villarrica.

Výstup ku kráteru Villarica nie je náročný kondične ani technicky. Po krátkom zaškolení ho zvládne aj turista bez ľadovcových skúseností. Jeho náročnosť pre našinca spočíva v niečom inom. Poplatok za výstup predstavuje 40 – 80 USD. V cene je síce zahrnuté zapožičanie kompletného ostro červeného goretexového oblečenia, červenej čiapky i rukavíc, plastových topánok, čakanov, lana, služby horského vodcu a agentúra vás po kľukatých prašných cestách odvezie k úpätiu sopky až do výšky 1 150 m. n. m., ale za trojhodinový výstup je to dosť.

Utešovať vás môže len skutočnosť, že časť sumy ide nie v prospech cestovnej agentúry, ale na ochranárske účely v prospech CONAF-u (Corporación Nacional Forestal - správa chilských národných parkov).

poplatok Conaf-u 

Agentúra, ktorú zabezpečil Jarda nás zaradila do skupinky so zopár Nemcami a Rakúšanmi. Podozrivé bolo, že im agentúra poskytla aj vybavenie – batoh, čakan, goretexové oblečenie, topánky aj stúpacie železá. My sme si však museli zobrať všetko svoje.

Sprievodcovia agentúry po vlastnom predstavení sa začali so zdĺhavou inštruktážnou prednáškou, v ktorej nám vysvetlili všetky dôležité veci zásadného významu, napr., že bunda sa dá zapnúť na zips klasický aj suchý, že o čakan sa dá nielen opierať, ale v prípade pošmyknutia na ľadovci ním možno brzdiť aj pád a že tie zubaté ťažké železá, ktoré sme vyfasovali nie sú pasce na lov medveďa, ale stúpacie železá na uľahčenie výstupu.

Trošku sa nás dotklo, že nám dobyvateľom najvyššej hory oboch Amerík, vysvetľujú ako malým deťom. Medzi rečou sme sme sa horských vodcov spýtali, či už boli niekedy na Aconcague.

Neboli.

So zadosťučinením sme im oznámili, že my áno. Od tej chvíle začali orientovať svoju inštruktáž najmä na najmä nemecky hovoriacu časť našej skupiny.

Keď bolo všetko povysvetľované, naložili nás do mikrobusu a odviezli zdevastovanou krajinou s povytínanými stromami po prašnej a hrboľatej ceste, tvorenej sopečnou horninou k dolnej stanici lanovky. Aby nám cesta rýchlejšie ubehla, vytiahli sme vzácnu relikviu - fľašu slivovice ešte z domácich zásob. Počastovali sme aj spolucestujúcich Rakúšanov. Heinrich najprv nedôverčivo ovoniaval, ale upil si, aby po napití vzápätí takmer odpadol.

Prisilná!

Do rakúskej partie patrila aj tridsaťročná Lotta, ktorú som si všimol už keď pozorne počúvala inštruktáž našich horských vodcov. Bol to ten typ Rakúšanky, ktorý tvorí výnimku z pravidla, že niet pekných Rakúšaniek. Z toho, ako hltala každé slovíčko som sa nazdával, že je to typ z lepšej viedenskej spoločnosti, ktorému je každé nepohodlie cuzie a na sopku lezie v dôsledku neuváženého rozhodnutia. Na ľadovci sa však z nej vykľula skúsená horalka s vynikajúcou kondíciou a my, čo sme mali za sebou aklimatizáciu v šesťtisícových výškach, sme mali čo robiť, aby sme s ňou držali krok.

Neskôr vysvitlo, že má za sebou výstupy v mnohých úctyhodných horstvách sveta. Aby si však príliš o sebe nemyslela (ale ona si nemyslela), tak som ju s troškou zlomyseľnosti oboznámil s údajom z bedekra, že Villarica vybuchuje pravidelne každých 15 rokov. A práve dnes, na deň presne, je 15. výročie! Pravdupovediac, trochu som si vymýšľal – pätnáste výročie síce bolo, ale či na deň presne?

Kto vie?

Nezanechalo to v nej dojem. Keď sme v družnej debate dosiahli spolu vrchol a práve som sa chystal použiť ten fúzatý vtip, vlastne otázku, či vie aký je rozdiel medzi horolezcom a horolezkyňou, dofunel zdola akýsi spotený, v tvári červený Rakúšan a keď sa vydýchal, majetnícky Lottu odtiahol pod svoje ochranné krídla.

Presne v duchu spomínaného vtipu sme spolu s Lotte síce dosiahli vrchol, ale bolo zrejmé, že upachtený Rakúšan urobí všetko preto, aby Lotta na rozdiel odo mňa, dosiahla večer v základnom tábore vrchol ešte minimálne jeden. A on nebude riskovať, že by sa pri tom nezúčastnil...

Od úpätia sopky vedie navrch lanovka. Záujemcov o výstup odbremení o 300 výškových metrov z celkového prevýšenia 1 690 metrov. Tá v cene nebola. Stúpali sme teda popod lanovkou peši. Nemrzelo nás to, hoci erodovaný čierny a prašný sopečný terén neposkytoval očiam veru nič zaujímavé.

Ale, keď už Villarrica - tak poctivo, po svojich!

Okolo vrcholu Villarriky sa tiahnu sírne plyny

Na hornú stanicu lanovky sme dorazili aj tak rovnako rýchlo ako tí, čo sa ňou priviezli.

Od stanice sme už všetci kráčali po svojich, pomaly sprevádzaní horskými vodcami. Ľudia, čo išli s nami boli kondične slabí. Keď sme sa dostali k pásmu ľadu, horskí vodcovia na prvý „exponovanejší„ úsek natiahli fixné lano, ale neprikázali klientom pripevniť si mačky.

to nie je nízka oblačnosť, ale výdychy sopky 

Odpútali sme sa od nemecky hovoriacej skupiny, ktorá nás zdržiavala, a za použitia mačiek sme spolu s Lottou vyliezli ako prví v ten deň na vrchol. A dobre, že sme sa odpútali, pretože zdola sa už začínali valiť ďalšie a ďalšie skupiny a za chvíľu Villarica vyzerala ako Rysy za čias najväčšieho socialisticko-mládežníckeho boomu!

vpravo vidno hornú stanicu lanovky

Na výstupe je zaujímavé a pre kondične slabších zároveň deprimujúce, že do poslednej chvíle netušíte ako ďaleko je ešte k vrcholu. Typický zrezaný vrchol sopečného kužeľa sa vám zjaví až tesne pred jeho dosiahnutím.

Čím bližšie k nemu, tým viac cítiť silný zápach síry. Žltý sírny dym vystupuje z viacerých prieduchov a vyžarujúce teplo spôsobuje tesne pod vrcholom roztápanie snehu. Nedokázal som sa k okraju krátera priblížiť tak, aby, aby som videl celé jeho dno, či ako sa hovorí – do vnútra Zeme. Bez istenia to nebolo celkom bezpečné. Exponovaný okraj krátera sa drobil. Ale najmä sa tam nedalo dýchať!

pohľad do krátera Villarriky

pohľad do krátera Villarriky

pokus o obídenie krátera dookola znemožnil vietor fúkajúci sírne výpary smerom na západ

Sírny dym napínal na zvracanie, nepríjemne pálil v očiach a nose a v pľúcach ležal ako ťažký kameň. Chcel som obísť kráter dookola, ale musel som sa vrátiť. Chvíľu som síce tvrdo bojoval a pokúšal sa vdychovať do seba tých zopár molekúl kyslíka, ktoré sa zmätene motali v mračnách sírnych výparov. Pripadal som si ako na konkurznom konaní na prijatie do pekla. Konkurz som neurobil. Vzdal som to po chvíli. Možno keby fúkal priaznivejší vietor...

Z vrcholu Villarriky je krásny výhľad na aurakariové lesy i na ďalšie osamote sa týčiace majestátne vulkány Lanin (3 776 m. n. m.) a na dvojvrcholovú  Llaima (3 125 m. n. m.), ktorá s 22 výbuchmi v 20. storočí má primát najaktívnejšej chilskej sopky a je stredobodom jedného z najkrajších chilských národných parkov – Parque Nacional Conguillio.

Llaima (3 125 m. n. m.)

pohľad z vrcholu Villarriky na sopky Llaima (3 125 m. n. m.) a Lanin (3 776 m. n. m.)

Na spiatočnej ceste horskí vodcovia dovolili svojim klientom spustiť sa po ľadovci na zadku a brzdiť čakanom. Vzhľadom na to, že drvivá väčšina Nemcov nemala s ľadovcom a už vôbec nie s takýmto spôsobom brzdenia zjavne absolútne žiadne skúsenosti, pokladal som to za ľahkovážne a nebezpečné. Našťastie sa nikomu nič nestalo, ale niektorých ľad a najmä ich nevhodné narábanie s čakanom skrútilo tak, že sa rútili dolu ľadovcom v čudných kotrmelcoch, hlavou napred, bezstarostne ujúkajúc, netušiac kde bude cieľ ich zjazdu. A či vôbec bude. Šmýkanie sa po snehových poliach je vo Vysokých Tatrách najčastejšou príčinou úmrtí turistov. Tatranská horská služba ho neodporúča, horskí vodcovia z Villariky práve naopak... Niekde musí byť chyba...

Zdroj fotografií:

http://www.tetera.cl/photo/vll4.htm

http://volcano.und.edu/vwdocs/volc_images/south_america/chile/Villarrica.html

http://ludens.cl/andin/llaima/llaima.html

a

PF