Pavol Fabian

Ráno sme sa zobudili na hlasitý hovor viacerých mužov. Rozospatým pohľadom zo stanu som zistil, že pred predzáhradkou majú stanovisko azda všetci taxikári mesta Castro.

Rýchlo sme radšej vstali a vyrazili do centra, ktorému dominuje katedrála San Francisco de Castro. Celú ju vybudovali v roku 1910 ešte z dreva, medzitým už chránených, obrovských alercénov. Pozornosť v tejto drevenej katedrále si zaslúži nielen výzdoba klenieb, ale aj nečakaná výška priestoru.

katedrála San Francisco de Castro

Po prehliadke katedrály sme vyrazili na opačný koniec mesta za druhou tunajšou atrakciou. Pri severnom zálive žijú ľudia v pestrofarebne natretých drevených domoch umiestnených na vysokých koloch. Domy sa nazývajú sa palafitos. Umiestnenie domov na koloch je nevyhnutnosťou, pretože sa tu vyskytujú enormne veľké prílivové a odlivové skoky – rozdiel dosahuje až 7 metrov.

Palafitos

Palafitos

Prístup turistov k palafitos by však mali regulovať. Púšťať by ich mali len za prílivu. My sme prišli za odlivu. Palafitos na jednej aj druhej strane cesty boli bez vody. Vďaka tomu nezostal utajený celý ten neporiadok nachádzajúci sa pod nimi. Člny a menšie rybárske lode dočasne bezmocne uviaznuté na súši a zvalené na bok pôsobili smutným dojmom. Pripomínali veľryby pokúšajúce sa o samovraždu.

Palafitos

Palafitos za odlivu

Palafitos za odlivu

Palafitos

Typický rodinný dom v Castre

Od lokality s palafitos sme sa cestou po pobreží vydali k miestnemu trhu. Nebola to práve cesta, ktorou sa zvyknú túlať turisti. Z vlastnej vôle sa k nám pridal malý, asi deväťročný, chlapec a začal nám robiť sprievodcu. Neúnavne sa ponúkal sa, že nás povozí člnkom a vôbec mu neprekážalo, že na uskutočnenie tohto zámeru, tu chýba voda, čln, bicepsy skúseného veslára i naša vôľa. Ale inak bol zábavný.

O miestnych reáliách vedel všetko. Na jednom mieste pri ceste som zazrel zánovný kríž s menom. Spýtal som sa chlapca, komu kríž patrí. Bez váhania mi rukou naznačil, že na tom mieste nedávno niekoho zapichli dýkou kvôli briliantos. Hneď som sa cítil bezpečnejšie.

Prišli sme na trh. Chlapec považoval svoju úlohu za skončenú a prejavil záujem o finančnú odmenu. Ale nie o chilskú menu. Chcel naše peniaze. Neviem, či si o nás myslel, že sme americanos, ale keď naše, tak naše. Dal som mu slovenský papierový dvadsaťkorunák. Oči sa mu okamžite rozžiarili ako závislákovi, ktorý sa čírou náhodou ocitne pri autonehode a z tajných schránok havarovaného auta sa na cestu vysypú voľne dostupné stovky dávok drogy.

Prvá otázka bola, či sa dajú zmeniť v banke. Len moje nedostatočné znalosti španielčiny mi zabránili vysvetliť mu, že jeho otázka by bola ťažká aj pre nášho ministra financií, nieto pre mňa.

V tmavej rybárskej krčmičke, z ktorej sa dal oknom pozorovať prístavný ruch, sme si objednali každý iné jedlo, aby sme mali na stole rozmanitosť pokrmov a mohli ich navzájom ochutnať. Názvy jedál mi veľa nehovorili. Rozhodoval som sa medzi curantom a cazuelou (polievka s kusom sliepky, kusom mrkvy, s celým kukuričným klasom a s ktoviečím ešte...) Kde sa rozhoduje medzi dvomi, nakoniec zvíťazí tretí – objednal som si paila marina, pretože sa mi páčil ten názov. Navyše som toto jedlo videl v Puerto Montt na fotografii na reklamnom pútači pred reštauráciou. Vyzeralo na nej ako rybacia polievka a na ňu som mal práve chuť.

Rybaciu polievku nakoniec dostal Brouk. Nebol z nej nadšený. Ostatní volili triezvo - na tanieri mali vyprážané ryby so zemiakmi. Predo mňa čašníčka položila paila marina - kopcovitý tanier lastúr. Nevyhnutne musela nadobudnúť dojem, že som bigotne založený človek, pretože som takmer okamžite a takmer po španielsky zvolal:

„Ježiš Mária!„

Uspokojená pravosťou mojej viery sa vrátila do kuchyne, bez meškania vyvolala odtiaľ kuchárku a obe stojac pred kuchynskými dverami s neskrývaným úsmevom pozorovali, čo si s lastúrami počnem.

Pustil som sa do jedla. Ale márne som sa pokúšal tváriť sa labužnícky spokojne. Ostatní pod mojou gurmánskou maskou neomylne videli kyslý ksicht. Chechtali sa a nikto nemal záujem ochutnať z mojej pochúťky. Obed som dokončil s nedojedenou porciou, s neuspokojenými chuťovými pohárikmi a s načisto vysilenými a dorezanými rukami - otváranie lastúr si vyžadovalo nejakú špeciálnu fintu. Pri jej absencii nastupovala hrubá sila. A tá vysiluje. V Chile našťastie k jedlu vždy dávajú aj nakrájané pečivo, horčicu, kečup a aji (čosi ako ostrý kečup) a tak som sa týmito doplnkami dotlačil do sýta.

Do tej časti národného parku, ktorý obklopuje ústie rieky Cole Cole nás dopravil miestny autobus – rozheganý, skorodovaný, preťažený s pokrkvanou karosériou. Autobus, ktorý okrem bežnej batožiny, pokojne na streche prepraví aj vlnitý plech, či dosky alebo potrubie potrebné na stavbe, vás dovezie do poslednej osady na západnom okraji ostrova.

Z Cucaa už cesta do Národného parku vedie po pobreží Tichého oceána. Je to síce len 30 km, ale vzhľadom na to, že kráčate v hlbokom jemnom morskom piesku, trvá táto etapa celý deň. Pritom za celý deň nestretnete „ani nohu„.  Rozľahlé a pekné tichomorské pláže sú z turistického hľadiska nie príliš zaujímavé, pretože na chytanie bronzu je tu už pomerne chladno a z Pacifiku takmer neustále fúka vietor.

 Cestovný lístok do Cucaa.

Autobus bol očividne preťažený lebo spodné priestory boli plné batožiny, zadná päťka naplnená až po strop a strecha bola plná takým spôsobom, že výška autobusu bol znásobená. Miestenkový systém ako v autobusoch honosnej spoločnosti Tur bus tu nejestvoval. Znamenalo to, že ľudia stáli napchatí všade, kde sa aspoň na špičkách prstov boli schopní udržať. Pomedzi nich sa ešte neuveriteľným spôsobom dokázali pretláčať predavači ovocia s vreckami hrozna a nektariniek. Ale autobus spoločnosti Ocean bus to všetko zvládol.

Autobus spoločnosti Ocean bus.

Zdroj fotografií:

http://wiki.worldflicks.org/castro,_chile.html#

a