Asfaltka kúsok za Castrom skončila a ďalej sa kľukatila len štrkovitá prašná cesta. Autobus sa vliekol síce strašne pomaly, ale išiel.
Za normálnych okolností by mi jeho pomalosť neprekážala. Ale tesne pred cestou skonzumované kilo šťavnatých nektariniek chcelo svoje. Na kamenitej ceste nás poriadne natriasalo a to mi nerobilo vonkoncom dobre. Uľaviť si cestou neprichádzalo do úvahy. Vystúpiť z plne natrieskaného autobusu, v ktorom bolo využité každé miestečko len o trochu väčšie ako zápalková škatuľka by znamenalo vyložiť polovicu nákladu i pasažierov a opätovné ich naložiť. Z toho vyplynulo, že iné riešenie ako vydržať, neprichádzalo do úvahy. Vedzte, že cesta do Cucaa je utrpenie, kedy pod studeno oroseným čelom sa vám preháňajú chmúrne spomienky na osud Tycha de Brahe!
Kým som meditoval nad prasknutým močovým mechúrom známeho astronóma na dvore Rudolfa II., Tkanička nadviazal rozhovor s dvomi dievčatami. Jedna mala síce obočie husté ako Leonid Brežnev, ale zato pekný úsmev a druhá tiež nebola na zahodenie.
Boli to študentky lesníctva a pedagogiky z Valparaisa a do Cucaa sa prišli pozrieť len tak na otočku.
Autobus nadhodilo na terénnej nerovnosti a ja som útrpne zaúpel.
Študentky si to zle vysvetlili a rýchlo mi vysvetlili, že vyše tisíckilometrová cesta pre ne naozaj neznamená nijaký problém.
Netušili, že úpiem z celkom iného dôvodu a ten problémom naozaj je.
Rozhovor so študentkami sa sľubne rozvíjal. Keď sme dorazili do Cucaa, negalantne som vyletel z autobusu medzi prvými. A Valparaisanky sa medzitým kdesi stratili...
Cucao tvorí len pár domov a samozrejme nevyhnutný drevený kostolík. Odtiaľto cesta ďalej pokračovala cez riečku. Most, ktorý tam mal podľa mapy byť, bol zničený. Vraj ho zničili tí, ktorí teraz za poplatok 200 peso prepravovali turistov na druhý breh člnkami. Na druhej strane riečky cesta viedla už len hlbokým pieskom. Nekráčalo sa ním práve najpohodlnejšie. Cesta bola z oboch strán ohradená ostnatým drôtom. Doviedla nás k informačnej kancelárii národného parku.
kostolík v Cucao
El Parque Nacional Chiloé má rozlohu 43.057 hektárov, a je rozdelený do troch oblastí: Chepu, Anay, Metalqui. Do samotného srdca parku je to 25 km prevažne po pobreží Pacifiku. V ústi rieky Cole cole by mala byť prevádzkyschopná chata a camp. Chata Cole-Cole sa nachádza na južnom brehu rieky Cole cole, má pec na prípravu jedál a kapacitu 15 ľudí. V tesnej blízkosti informačnej kancelárie možno absolvovať za poplatok od 1 000 – 4 000 pesos krátky peší okruh, ktorý je vlastne akousi botanickou záhradou a na malej ploche poskytne ponáhľajúcim sa návštevníkom všetko to, čo ostatným poskytne v nefalšovanej prírode.
Zaplatili sme 1 000 pesos za mapu a vydali sa na cestu.
odchádzame z Cucaa do Cole-Cole
Piesčitá cesta bola nepríjemná. S ťažkými batohmi na chrbte sme sa hlboko zabárali a piesok sa nám sypal do topánok. Spočiatku sa pri ceste vyskytovali osamotené domy a na záver civilizácie ďalší drevený kostolík. Chystali v ňom práve diskotéku a miestni mladí na ňu prišli zo širokého okolia na koňoch.
Za kostolíkom sa cez lagúnu klenul most a potom už iba nekonečné plochy piesku.
Oceán sme síce nevideli ale jeho hrozivé hučanie bolo zreteľne počuť. Hukot mi silno pripomínal Dunaj, keď s prúdom bojuje remorkér. Hukot oceána na mňa nepôsobil pozitívne. Opantal ma neistý nepríjemný pocit, ako z niečoho hrozivého, čo tušíte a dokonca počujete, ale nevidíte.
Okolo ôsmej sme začali hľadať miesto na zaľahnutie. Mali sme obavy z prílivu. Netušili sme, kam by až mohol siahať, keď pri palafitos sa dvíha o sedem metrov . Pláž vôbec nebola orientovaná do kopca. Ak sme sem - tam aj naďabili na nejaký dom, tak bol postavený vysoko na kopci. Nakoniec sme si našli miesto pri lagúne za skalkou. Bolo obrastené bujnou zeleňou a to bola azda záruka, že sem až oceán nesiaha – pokiaľ nepríde vlna tsunami.
Ostrov Chiloé bol kolonizovaný ako jedno z najposlednejších území celého Chile. Aj vďaka tomu dodnes nie je veľmi navštevovaný. Príroda, život a kultúra tu nie je ešte príliš poznamenaná civilizáciou. Miestni Indiáni, ktorí tvoria 7,3% obyvateľstva veria čomusi, čo je zmesou šamanizmu a katolicizmu.
Len tu sa vám môže stať, že celý deň kráčate nádhernými tichomorskými plážami do Národného parku Cole cole a nestretnete ani nohu. A potom, na sklonku dňa, keď si chcete vyfotografovať impozantný západ slnka nad Pacifikom, v diaľke sa zjaví jazdec na koni, ktorého sprevádza pes. Tešíte sa, že urobíte nádhernú gýčovú fotografiu jazdeckej siluety na pozadí ozrutného krvavočerveného zapadajúceho Slnka, noriaceho sa ako žeravá guľa do Pacifiku, ale indiánsky jazdec zrazu zmení smer jazdy k vám, zúrivo máva bičíkom a chce vás ním vyšľahať. Nesúhlasí s tým, aby ste jeho dušu zakliali do fotky. Darmo mu vysvetľujete, načo by vám bola jeho duša, keď máte dosť starostí s vlastnou.
V Kirgizstane sa dávajú ľudia fotografovať radi. Pred jurtu ochotne nastúpi rodina v plnej zostave a ženy si ešte napochytro oblečú i čosi „slávnostnejšie„.
Nepálčania nemajú proti fotografovaniu tiež nič, ba niekedy vás až vyzvú, aby ste ich vyfotografovali (týka sa to najmä svätých mužov - sadhuov), ale po uskutočnení akcie sa vám môže stať, že budete počuť naliehavú vetu:
„Ten rupies please„.
Marockí Berberi sú menej ochotní, ale za peniaze predsa.
Ekvádorskí Indiáni ledva zbadajú fotoaparát, už utekajú z „miesta činu„ alebo sa aspoň odvrátia, či postavia sa tak, aby vám nejaká prekážka špatila záber.
Nuž a Indiáni v Chile vám svoj postoj k fotografovaniu pohotovo vysvetlia pomocou bičíka.
Na mieste, kde sme sa rozhodli prespať, "zacampovali" aj voľne sa pohybujúce kone.
Vesmírna exkurzia.
...Slnko zapadlo. Na nebo nad plážou ktosi zavesil tmavomodrý záves s neuveriteľným množstvom striebornou niťou vyšívaných hviezd. Vietor ustal. Kdesi nablízku podchvíľou zaerdžali kone. Idyla ako vyšitá - vyšitá hviezdami. Ležiac v spacom vaku s hlavou vyvrátenou proti oblohe som priam bytostne cítil ako sa rútim v dopravnom prostriedku zn. Zem, kamsi do tajomných hlbín vesmíru. Nebol to však pocit strachu z neznámeho. V technický stav staručkého dopravného prostriedku mám bezvýhradnú dôveru. Obavy mám skôr z jej obslužného personálu - ľudí.
Zdroj fotografií:
Komentáre
Pali
Ten dreveny kostolik s drevenym plotom nema chybu. Aj pripravovana diskoteka v dalsom kostoliku v parku... na parkovisku pred kostolom zaparkovane kone:))
Nádherny zapad slnka... snivam stale o tom, lezat niekde na chrbte, kde vzdobytky civilizaci (osvetlene mesta) nerusia vidiet miliony hviezd... krasna cast cestopisu, az som zabudol ze som v robote...
Dnes? V robote???
Pali
-)
ja hučanie oceánu milujem ...
T......ako technická poznámka
lee34