Pavol Fabian

Z Mineraľnych Vod sme vyrazili na poslednú etapu cesty do Tyrnyauzu. O meste sme vedeli len to, že ho postihli záplavy.

Asi týždeň pred odchodom v našej televízii prebleskli zábery ukazujúce ako blatová záplavová vlna zmietla na tyrnyauzských uliciach všetko. Pretrhla sa zadržiavacia hrádza nad mestom. Údajne z úbočia padol do nej veľký kameň a prerazil ju. Podľa inej verzie, tej zimy veľa snežilo a nádrže nevládali zadržať topiaci sa sneh. Obsluha nádrže podcenila glaciálny odtokový režim, znamenajúci, že ráno priteká málo, ale poobede už množstvo vody z topiaceho sa snehu.

Stred mesta zanesený naplavenou zeminou (všimnite si vytlčené okná a zaplavené byty vo výške 2.poschodia)

Autobus nás síce doviezol do centra mesta, tam sme však museli vystúpiť. Cez zatopené mesto a strhnutý most sa ďalej ísť nedalo. V dedine Elbrus, nachádzajúcej sa v hornej časti doliny Baksan uviazla Karosa, ktorá mala pre nás prísť na polsko-ukrajinskú hranicu, ale kvôli záplave a strhnutému mostu nemohla. Teraz nám Karosa mala prísť naproti na opačný, nezatopený koniec mesta.

Pre nás to neznamenalo nič príjemné: poprenášať objemnú batožinu z jedného konca mesta na druhý.

Naložili sme si batohy a lodné vaky na chrbty a s čelami a tvárami orosenými od potu sme celkom zapadli medzi Tyrnyauzčanov. Ich tváre však neboli vlhké od potu, ale od plaču. Prenášali nábytky, koberce, v objemných taškách zachránené rodinné drobnosti, v oknách sušili knihy. Pred jedným z úradov obschýnali na zemi porozkladané úradné dokumenty.

Sušenie matričných (?) kníh (na fasáde si všimnite stopu, kam až siahala voda)

V meste nefungovala elektrina, plyn ani telefón (ten nefungoval v celej doline). Zopár mechanizmov sa pokúšalo urobiť čosi, aby rieka bola znova priechodná pre dopravu. Zatiaľ bol k dispozícii len provizórny most pre peších, po ktorom sme prešli aj my. Všade sa zeleneli vojaci, ktorí ani prstom nepohli pri odstraňovaní následkov katastrofy, akurát iritovali[1] domácich. Jeden z nich napríklad zakazoval chodiť ľuďom po chodníku, ktorý pred týždňom mohol byť teoreticky ohrozený podmytím, ale teraz už naisto nie. Pretože to bolo tadiaľ kratšie, chodník som si zvolil aj ja. Vojak začal na mňa zúrivo kričať, ale akási staršia domorodka mi len kývla, aby som sa naň vykašľal a spolu sme prešli skratkou, hoci vojak neprestával revať ako zmyslov zbavený. Majúc ho za chrbtom v duchu som horúčkovito premýšľal, v ktorom momente ruský vojak prechádza od výstrahy k výstrelu.

Na terase miestnej knižnice, vo dverách ktorej sedelo päť kôz a celý vchod bol dôkladne zaopatrený ich bobkami, sme našu batožinu zložili. Nastalo čakanie na autobus.

Strážne kozy pred miesnou knižnicou v Tyrnyauze

Za rohom sa nachádzal malý potravinársky obchodík. Okrem teplej Fanty tam už tuším nemali nič - bežný stav, alebo dôsledok nákupnej horúčky a narušeného zásobovania mesta?

Autobus neprichádzal.

Naopak prišli miestni majitelia minibusov, ktorí tvrdili, že veľký autobus zhora aj tak neprejde. Odviezť nás vraj môžu jedine oni.

Za odvoz pýtali 1000 rubľov.

Trpezlivo sme odmietali ich ponuky, ale boli naliehaví. Zvlášť jeden, z ktorého sa vykľul bývalý okupant zo šesťdesiateho ôsmeho - poznal Prahu, Bratislavu a Hranice na Morave. Vraj oni u nás boli preto, aby sme my mohli pokojne spať. Ktosi utrúsil, že v Hraniciach mali Rusi jadrové rakety.

Okupant sa začal hádať, že to nie je pravda.

Ktosi povedal, že oni - radoví vojaci o tom nevedeli, vedeli to len velitelia.

Bývalý okupant sa nahneval. On bol vraj veliteľ a o raketách by musel vedieť!

Len s vypätím veľkého úsilia nedošlo k bitke.

Ak takýto ľudia skutočne velili jadrovým základniam akosi odporuje logike, že v tejto chvíli ešte sedím a píšem tento text a za oknom (hm, za akým...?) nepanuje jadrová zima...

Ladislav Bielik: Muž s odhalenou hruďou pred okupačným tankom, 1968

Pristavovalo sa pri nás viacero ľudí, ale okrem bývalého okupanta boli všetci srdeční a ochotní. Starec, o ktorom by som pochyboval, či je schopný bez pomoci prejsť na druhú stranu ulice nám s vážnou tvárou ponúkal, že nás vyvedie až na  vrchol Elbrusu. Brali sme ho s rezervou - ale o kaukazských dlhovekých starcov kolujú rozličné neuveriteľné historky...

Priplietol sa aj jeden Švéd, ktorý zo Štockholmu priletel do Petrohradu a odtiaľ všetkými možnými spôsobmi vrátane stopu sám cestoval cez celé Rusko na Elbrus. Pozoruhodné na Švédovi, okrem toho, že už dávno nefiguroval v stave nezvestných, bolo, že mal oblečenú snehobielu košeľu a bol ako zo škatuľky. My sme po troch dňoch cesty boli ufúľaní a pokrčení ako prasce.

Po dlhom čakaní konečne prišla žltá Karosa a boli sme jej dosť radi. Odviezla nás do tábora, ktorý sa nachádzal na hornom konci dediny Elbrus.

Horný koniec dediny Elbrus (napravo v lese alplager)

Šofér bol mrzutý, ale nebolo možné sa mu čudovať. Tvrdol v Elbruse už druhý mesiac. A aj prekrásny Kaukaz sa časom omrzí...

Ošarpaný kemp, ktorému sa tu hovorí alplager, pripomínal skladbou svojich návštevníkov skôr pioniersky tábor.

Ruské deti robili bordel.

Každý večer diskotéka.

Vraj si treba pred nimi dávať pozor, lebo kradnú.

Záchody klasické ruské, teda turecké a v takom stave, že to v slušnom blogu nemožno ani popísať.

Samozrejme, sotva sme začali vykladať veci z autobusu začalo pršať – nastala priam prietrž mračien. Premočení do poslednej nitky sme vliezli do narýchlo postavených stanov a v suchu uvažovali o tom, na čo ich máme postavené, keď sme aj tak mokrí na kosť.

V sprche však nečakane tiekla teplá voda a po troch dňoch to bola paráda.