Pavol Fabian

Keď bývalý minister financií Ivan Mikloš a vláda, ktorej bol členom chcela rezignovať na dostavbu novej budovy Slovenského národného divadla (vlastne jediného Národného divadla, ktoré si kedy Slováci vybudovali) a uvažovali o predaji budovy, svojim miniatúrnym dielom som proti tomuto zámeru zabojoval aj ja (viď. článok v Literárnom týždenníku zo dňa 5. 11. 2003).

Odporcovia dostavby novej budovy SND vtedy argumentovali okrem iného aj nákladnou prevádzkou budovy.

Po najnovšej skúsenosti uvažujem, či nemali v tomto bode pravdu...

Minulý týždeň som si bol kúpiť lístky na predstavenie. Bývam neďaleko SND a tak som to chcel vybaviť počas „venčenia„ psa – je to môj každodenný okruh . Pokladnica divadla má vlastný vchod na boku budovy, ktorý nijako nekorešponduje so slávnostnými priestormi. V pokladnici nikdy nie je nával ľudí, skôr by som povedal, že tam nebýva ani noha. Môj pes je poslušný a čistotný. Vošiel som dnu so psom, pretože uviazať ho pred pokladnicou nie je kde. Do cesty mi vstúpi ochrankár:

„So psom dnu nemôžete! Je to napísané aj na dverách!„

Na dverách však nič napísané nie je!

A psa nemám kde nechať.

„Chcete, aby som si kúpil lístky do divadla, alebo ma chcete vyhodiť?„ pýtam sa.

Ochrankár bezdôvodne frfle a pridá sa k nemu aj jedna z dvoch predavačiek. Druhá predavačka telefonuje. Pristúpim teda k tej, čo je voľná:

„Prosím si štyri lístky na Valčík náhody.„

„To musíte u kolegyne, ja predávam len na operu.„

Deľba práce v praxi.

Musím čakať kým kolegyňa dotelefonuje...

Okolo pokladnice SND chodím so psom takmer každý deň. Nával záujemcov o lístky tam nikdy nie je. Jedna  predavačka na operu, jedna na činohru a ochrankár, ktorý ich stráži je zbytočný luxus. Pokojne by namiesto troch zamestnancov stačil jeden - aspoň by si ochrankár z nudy nemusel vymýšľať nejestvujúce zákazy a buzerovať záujemcov o lístky. Zníženie počtu pracovníkov by iste prispelo k zníženiu prevádzkových  nákladov....

SND však prevádzkové náklady predsa len znižuje. I keď kurióznym spôsobom. Na parkovisku pred divadlom stojí už niekoľko mesiacov stará divadelná Karosa. Kvitne na nej hrdza. Divadlo disponuje podzemnými garážami, ale zastaralý divadelný autobus nehodný súboru prvej divadelnej scény je vystavený na obdiv práve tu. Na stožiar pouličného osvetlenia je napojený elektrický kábel vedúci do autobusu. Ide o nelegálny čierny odber elektriny!

Na aké účely?

Znižovanie prevádzkových nákladov?

Okrem kábla vedúceho do divadelného autobusu je povšimnutiahodný aj neporiadok pred nim.

Smetný kôš na autobusovej zastávke pred divadlom je permanentne preplnený. Smeti padajú na zem. Vietor ich rozfukuje v širokom okolí. Pozoruhodné je, že autobusová zastávka sa nachádza 50 metrov od riaditeľstva bratislavského Dopravného podniku, v ktorého kompetencii je zastávku čistiť a približne rovnako ďaleko/blízko? od riaditeľstva SND.

Zdá sa však, že špina nikoho netrápi. Pán riaditeľ Dopravného podniku sa asi viac stará o to, aby ani na jeden deň nezmizol spolu so svojou superstarovou hviezdičkou zo stránok bulvárnej tlače. Čo tam po smetiach pred vlastným riaditeľstvom a Národným divadlom.

v pozadí budova riaditeľstva bratislavského Dopravného podniku.

v pozadí budova SND

Priľahlá plocha za SND je silne znečistená, povaľujú sa tu zvyšky stavebných materiálov. Areál bývalého staveniska SND stále nie je zlikvidovaný, zato zlikvidované sú viaceré dopravné značky v areáli Slovenského národného divadla.

Areál bývalého staveniska SND 10 mesiacov po ukončení výstavby

V tesnej blízkosti SND pulzuje obrovská výstavba nového mestského centra Eurovea. Stavenisko je vcelku vkusne oplotené a developer (írska firma) dôsledne dbá, aby neznečisťoval okolie divadla a neznepríjemňoval návštevníkom pocity z návštevy divadla.

Írom sa to paradoxne darí, ale udržiavať čistotu za Slovenským národným divadlom a pred bratislavským Dopravným podnikom sa týmto dvom „neírskym„ subjektom nedarí...

Tak vyzerá naša prvá scéna desať mesiacov po slávnostnom otvorení.