Pavol Fabian

Auto sme nechali u kamaráta v Snine. Slušnosť si žiadala, aby sme u neho chvíľu posedeli, než sa vydáme do hôr. Kamarát je zverolekár a okrem toho aj poľovník. Manželka sa, pochopiteľne, zaujímala v prvom rade o medvede:

„Žijú v Bukovských vrchoch?„

Nestihol som ho včas inštruovať. Odpovedal podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia:

„Samozrejme, že žijú!„

Nespokojne som pokrútil hlavou. Chcel som tým zabrániť najhoršiemu, ale poznáte poľovníkov – keď im nadhodíte tému, už ich nezastavíte. Kamarát sa kvetnato rozrozprával o miestnych medveďoch a zasieval do manželky čoraz väčšie presvedčenie, že absolvovať prechod hrebeňa Bukovských hôr je čosi podobne riskantné, ako prejsť centrom Bratislavy na mopede v dopravnej špičke so zaviazanými očami.

Keď sa mi konečne podarilo dobre miereným nenápadným, ale mocným kopnutím kamaráta zastaviť, pochopil aj on. Začal situáciu zachraňovať:

„Ale veď tie medvede sú plaché. Ešte nikdy nikomu nič neurobili. A okrem toho žijú na opačnom konci Bukovských hôr. Zdržiavajú sa najmä v Runinskej doline.„

Neviem, či to manželku upokojilo. Kamaráta - poľovníka však rozhodne nie. O chvíľu už s hrdosťou v hlase oznamoval:

„Ale máme tu aj zubry. Vysadili ich do voľnej prírody pred dvomi rokmi a odvtedy tu žije päťčlenné stádočko. Možno ich cestou stretnete...„

Pevne som veril, že nie.

Po úvodných oficialitách a dohovoroch nás kamarát odviezol do obce Osadné. Za dedinou, na konci lesnej cesty sme vystúpili, obuli sme si vibramy a hodili batohy na plecia.

Rozlúčili sme sa a stúpame po žltej značke na hrebeň. Naša labradorka Bosá veselo, s ľahkosťou vánku, pobehovala od jedného k druhému a nechápala, prečo sme takí pomalí, prečo tak fučíme pod ťarchou batohov.

Počasie nám nepraje. Začína pršať. Keď sme v mieste nazývanom Balnica dosiahli hrebeň, lialo už ako vodných diel na sviečkovej demonštrácii v roku 1988. Na čistinke na poľskej strane hranice nás prekvapili tri či štyri rady úzkorozchodných koľajníc. Nachádza sa tu stanička Beskydskej lesnej železnice. Premáva od mája do októbra dvakrát denne na trati Wola Michova - Przyslup. Nikde ani človiečika – kto by sa aj pretŕčal v daždi? Len od staničky k nám vybehla so zúrivým brechotom sučka vlčiaka s dvomi šteňatami a hoci spočiatku vyzerá nebezpečne, rýchlo zistíme, že jej ide len o čosi pod zub.

A pršalo a pršalo a pršalo. Celé nasledujúce tri dni. Akoby si dážď dal za cieľ,  premočiť nás na kosť.

Vytiahli sme z batohov krikľavožlté pláštenky pončového strihu a schovali pod nimi nielen seba, ale aj batohy. Cesta po hrebeni pokračovala cez celý rad terénnych zárezov, ktoré vyžadovali prudké klesanie a hneď vzápätí rovnako prudké stúpanie. Hoci išlo o výškový rozdiel len nejakých 5-10 metrov, pôda bola taká podmáčaná, že s ťažkými batohmi na pleciach sme sa kĺzali podstatne menej esteticky ako Ondrej Nepela. Čoskoro sme boli od blata ako prasce. Ak nesťažovali postup terénne zárezy, tak bol chodník miestami taký rozmoknutý, že blato sa do wibramiek vlievalo vrchom.

A stále pršalo. Hoci hraničným hrebeňom viedla modrá poľská i červená slovenská turistická značka, značenie nebolo ideálne. Viac sme sa orientovali podľa hraničných kameňov, ako podľa značiek. A čo chýbalo úplne, to boli tabuľky s označením významných bodov na trase.  Idete a idete a netušíte, kde ste...

Cieľom prvého dňa pochodu mala byť neobhospodarovaná útulňa v Ruskom sedle. Na základe mierky som podľa mapy odhadol, že k cieľu by sme sa mohli dostať o 3-4 hodiny. Keď sa však Ruské sedlo neukázalo ani po piatich hodinách šliapania, manželky sa začalo zmocňovať zúfalstvo. Ani som sa jej nečudoval - boli sme načisto premočení, manželkina pláštenka sa dotrhala na kriakoch, do topánok nám tiekla voda vrchom i spodom a pri každom kroku vydávali čudné ločkavé zvuky, ktorým prekvapená Bosá načúvala so zvedavo naklonenou hlavou.

Premočenej manželke bola zima. Triasla sa od zimy i od vysilenia, pretože batohy neboli najľahšie – okrem svojho výstroja sme vliekli vodu, krmivo a karimatku aj pre psa. Dva krát si trucovito sadla na hraničný kameň a so slzami na krajíčku odmietla pokračovať. Vždy som ju však presvedčil, že iná možnosť než pokračovať, nie je. Vrátiť sa už nedá – nezvládli by sme to fyzicky. Zostúpiť nie je kde, a tak môžeme len pokračovať vpred. V Ruskom sedle nás čaká nádherná útulňa, v ktorej si navaríme horúci čaj a polievku a potom zalezieme zahriať sa do teplého spacáka. Tak som aspoň manželke opisoval idylu, ktorá nás čaká.

Pravda však bola taká, že som v týchto končinách nikdy nebol. Netušil som v akom stave útulňa je, či bude obývateľná a ak áno, či bude prázdna. Keď som sa pozrel na naše premočené batohy, najviac som sa obával, v akom stave budú spacáky. Bude sa dať do nich vôbec vliezť? Nálada klesla pod bod mrazu a my sme ďalej pokračovali cez hustý les, v ktorom pod ťažkými tmavými mračnami bola takmer tma. Vyčerpane čľapoceme blatom potácavým krokom vpred, keď tu zrazu sa ma manželka, napočudovanie pokojným hlasom, spýtala:

„Čo je to tam pred nami za zviera?„

Obrátil som zrak naznačeným smerom. Z hmlovitého oparu medzi stromami sa vynárala nejasná silueta čohosi veľkého.

Zubor!

Bol to takmer mystický obraz. Skôr ako som si stihol čokoľvek uvedomiť, zbadala statného zubrieho býka aj Bosá. Tá v tom obraze nijakú mystiku nevidela. Čo cítila neviem. Možno si myslela, že bude sranda. Možno v jej počínaní bol kus obranárstva. Možno to bolo len také bezstarostne neuvážené roztopašné konanie. Mohlo nám byť celkom jedno, čo Bosú motivovalo, ale nemohlo nám byť jedno, čo urobila - rozbehla sa tryskom k zubrovi.

„Bosa, k nohe!„ reval som za ňou ako pominutý.

Bezvýsledne.

„Bosa späť!„

Nič. Naoko zúrivo sa blížila k zubrovi. Brechala z plných pľúc akoby disponovala vitálnou kapacitou konských pľúc (30 litrov).

Tu musím rozprávanie prerušiť a napísať, čo sme si o dva dni neskôr mohli prečítať na informačnej tabuli v ktorejsi dedinke pod hrebeňom Bukovských vrchov.....

Zubor hrivnatý (Bison bonasus) je najväčší európsky suchozemský cicavec... stádo zubrov reaguje pri stretnutí s človekom útekom. Ich reakcia však závisí od okolností, zloženia stáda a znepokojenia zvierat. Pri zachovaní bezpečnej vzdialenosti od čriedy zubry nereagujú agresívne. Staré býky sú menej plaché ako kravy. V čase ruje (august-september) reagujú býky na priblíženie sa človeka potriasaním hlavy, grúlením, hrabaním zeme prednými nohami a krútením chvosta. Keď človek nereaguje odchodom, môže býk zaútočiť. Býky môžu byť taktiež agresívne pri štvaní psom... (a na inom mieste: ) Je potrebne zdôrazniť, že stretnutie s čriedou voľne žijúcich zubrov v lese nie je nebezpečné, keď človek pozoruje zvieratá z bezpečnej vzdialenosti a správa sa pokojne...

Bosá dobehla k zubrovi, hlasito na neho naštekala zopár drzých rýpavých štekov, otočila sa a hrdo pribehla ku mne. Akiste si myslela, že ju pochválim, aký je geroj.

„Bosá prestaň!„ kričal som na ňu a pokúšal som sa ju chytiť. Ale nedala sa. Bola ako z divých vajec.

Jedným výsledkom jej akcie bola skutočnosť, že sa z hmly vynorili ďalšie štyri zubry. S hrôzou som zistil, že majú medzi sebou mláďa. Druhým dôsledkom Bosinej akcie bolo, že vyštekaný zubor si všimol aj našu prítomnosť. Na informačnej tabuli stálo, že najnebezpečnejšie sú zubry dráždené psom v mesiacoch august a september... No a my sme boli v Bukovských vrchoch práve na prelome týchto mesiacov.

Bosá si stále neuvedomovala nebezpečenstvo. Opäť sa vyrútila proti zubriemu býkovi a vzápätí utekala do bezpečia ku mne. Aspoň predpokladám, že si naivne myslela, že u mňa je v bezpečí. Azda verila, že ju hoc aj holými rukami pred rohatým kolosom s výzorom čerta obránim. Bosá sa správala neovládateľne ako vesmírna stanica, ktorá sa nezadržateľne rúti do zemskej atmosféry. Bolo mi jasné, že aj my sa rútime – do veľkého prúseru.

„Bosá späť! Prestaň! K nohe!„ vrieskal som za psom.

Jediným výsledkom môjho vrieskania bolo, že mi hlas začal chripieť a zubry si povedali, že sa pozrú zblízka na to krikľavožlté čudo, čo ruší lesné ticho. Pomaly sa blížili k nám. Manželka schovaná za stromom úplne zdúpnela. V panike si vybrala „stromisko„ s priemerom slabých desať centimetrov. Zdá sa, že niekedy aj desať centimetrov dodá trochu uspokojenia...

Lenže zatiaľ čo medzi manželkou a jedným zo zubrov stál „ochraňujúci„ strom, druhé dva zubry manželku vyšachovali a obstúpili ju nechránenú stromom. Zrazu sa pred manželkou vypínal zubor veľký ako poschodový dom a pozeral jej uprene do očí. Jeho skúmavé oči boli nepríjemne blízko. Ak ste si už boli niekedy dať vyšetriť očné pozadie, tak viete, o čom hovorím.

Mám pocit, že si manželka v tej chvíli prehodila cez hlavu žltú pláštenku, aby sa na tú hrôzu nemusela pozerať. S odstupom času tvrdí, že to nie je pravda, ale kto si to už presne pamätá...?

Ja som svoju pozornosť striedavo zameriaval na manželku a na Bosú. Tá urobila už asi štvrtý nájazd na stále toho istého zubra. To by už nasr..o aj odolnejšiu povahu. Zubor pár krát zahrabal nohou, zrazu sklonil hlavu s veľkými rohmi k zemi a prudko sa rozbehol proti psovi. Nikdy by som si nemyslel, že zubor je schopný takého rýchleho pohybu. Našťastie Bosá vzala nohy na plecia a zubor to po nejakých päťdesiatich metroch vzdal.

„Bosá prestaň!„ revem ako na decibelovom šampionáte.

Bosá to však stále považovala za dobrú zábavu – rozbehla sa so štekotom proti zubrovi aj piaty raz. To už muselo zubrovi poriadne zvýšiť tlak, pretože sa opäť vyrútil proti Bosej a tentoraz to už nebolo len také zastrašujúce!

Tentoraz to bolo o život!

Pochopila to aj Bosá. Dočasne trochu skrotla. Niežeby prestala brechať, ale brechala už zo vzdialenosti, ktorá jej dávala záruku, že si zachová život. Vlastne už brechala len tak symbolicky, aby si zachovala aké také dekórum, chabú fasádu dôstojnosti. Vyblednutá manželka sa zatiaľ triasla za svojim stromom, obklopená trojicou zubrov.

Cítil som, že sa odo mňa, ako hlavy rodiny, chlapa a človeka, ktorý má skúsenosti so zvieratami, čaká, že niečo urobím, že situáciu vyriešim. Aby som si dodal odvahy, povedal som si:

„Preboha, veď sú to len kravy! Podobné kravám kdesi na družstve. Na ne predsa musí fungovať to, čo platí na dojnice...„

So spásonosným nápadom v hlave som sa priblížil k obkľúčenej manželke, postavil som sa pred o hlavu vyššieho zubra, roztiahol som ruky v krikľavej žltej pláštenke siahajúcej po zem, začal som s nimi prudko mávať, akoby som sa chystal vzlietnuť a z celej sily som sa rozkričal, dúfajúc, že zubra tento opticko-akustický útok zaženie na útek.

So zubrom to ani nepohlo. Ba zazdalo sa mi akoby prekvapene pootočil hlavu nabok. Hľadeli sme si do očí asi z polmetrovej vzdialenosti: V jeho očiach som si zreteľne mohol prečítať otázku:

„Preboha, čo je to za smiešneho idiota?„

Pochopil som, že tadiaľto cesta nevedie. Rozhodol som sa teda odpútať pozornosť zubrov od manželky. To sa mi celkom ľahko podarilo, pretože som konečne dolapil Bosú a pripevnil ju na vôdzku. Pomaly sme kráčali od manželky a hľadali cestu ako podísť miesto, ktoré zubry v tejto chvíli považovali za svoj rajón. Zubry sklonili rohaté hlavy do pohotovostnej polohy a nebezpečne fŕkajúc nám ticho kráčali v pätách. Premýšľal som, či to vlhké, čo cítim v nohaviciach, je ešte stále len od dažďa alebo je tam už aj nejaká iná matéria. Načisto zmítorená Bosá sa mi pokúšala vytrhnúť z rúk. Prichytená na vôdzke sa rozbesnene krútila ako na kolotoči.

Pochopil som, že hlavný problém je pes.

Pevne som ho chytil za obojok a kožu na krku a pritlačil som ho k zemi. Vzápätí som ho priľahol. Vzhľadom na to, že som mal po celý čas na sebe aj dvadsaťkilový batoh, bol priľahnutý dostatočne a akýkoľvek jeho odpor nemal šancu na úspech. Chvíľu sme nehybne ležali. Zubry stáli okolo nás a podupávali. Vyčkávali.

Keď pochopili, že sme mŕtvi (od strachu) pomalým dôstojným krokom začali opúšťať bojisko.      

Chvíľu sme počkali, kým sa vzdialili, širokým oblúkom sme obišli miesto stretnutia a po hodine sme konečne dorazili fyzicky i psychicky zničení do útulne v Ruskom sedle.

Útulňa v Ruskom sedle.

Studnička poniže útulne.

Našťastie bola prázdna. Na nešťastie jej však chýbali dvere. To bol, po práve prežitom stretnutí so zubrami[1], pre manželku jasný dôvod, aby nás v noci navštívil medveď.

Pokračovanie zajtra...