Pavol Fabian

V ten večer sa mi zdalo, že sa deje niečo čudné. Pán s pani vytiahli spod postele batohy a začali do nich tlačiť kadejaké veci takým spôsobom, akým sa tlačí mäso do klobáskového črievka. Hneď som zbystrila pozornosť. Zaujala som strategicky významné miesto uprostred obývačky, aby som mala prehľad o dianí.

Hlavne ma zaujímalo, či sa ten cestovný zhon týka aj mňa. Dlho to nebolo isté, pretože pán s pani balili do batohov čudné veci, ktoré často nepoužívajú. A potom som zrazu začula presýpanie granúl a hrkot misky a vedela som, že na cestu sa mám chystať aj ja. Moji šéfovci si hodili batohy na plecia a v čase, kedy sa obvykle v spánku oni i ja prevraciame na druhý bok, vyrazili sme na autobusovú stanicu. Stanicu poznám. Hneď vedľa je stánok s predajom lángošov. Keď si ho šéfovci občas kúpia, tak sa vždy kúsok ujde aj mne. Ale vtedy bol stánok zatvorený. A všade pusto. Ani nečudo, veď pán vravel, že musíme byť na stanici o štvrť na dve v noci.

Na nástupisku postávali traja ľudia. Šéfovci zhodili batohy na lavičku a začali mi čosi montovať na tvár. Bolo to studené, celé z drôtu a mne sa to vôbec nepáčilo. Občas som síce videla, že iné psy to na ulici nosia, ale ja som tejto psej móde neholdovala. Chvíľu sme tam postávali a mňa trápilo, že vidím svet mriežkovane. Potom zrazu prišlo veľké modrobiele auto, ale oveľa väčšie než ktorékoľvek z tých, ktorými som sa dovtedy viezla. Predstavte si, že na rozdiel od pánovho auta, v ktorom sa vozím celkom rada, v ňom ľudia sedeli za sebou azda aj v desiatich radoch. A moji šéfovci chceli, aby som do toho zapáchajúceho a vrčiaceho stroja nastúpila. Mám ich celkom rada, ale toto sa mi nepozdávalo. Schodíky boli strmé a košík na tvári ma omínal. Pokúšala som sa, dať si ho dole. A uznajte, dávať si dole košík a zároveň stúpať po strmých schodíkoch sa nedá. Potom našťastie nejaký človek v modrej uniforme, ktorý voňal láskou ku psom, povedal, že mi tu vec z tváre môžu dať šéfovci dole.

„Poď Boska, poď neboj sa...„ lákali ma dnu.

Do autobusu sa mi však aj tak nechcelo. Šéfovci už dávno nastúpili a ťahali ma za vôdzku, ale ja nie a nie. Až som sa napokon rozhodla! Vybehla som po schodíkoch tak prudko, až som sa ocitla za volantom. Môj pán potom tomu dobrému človeku v modrej uniforme pokorným, tichým hlasom hovoril čosi o tom, aby v dnešnej neistej dobe nemal obavy - nijaká personálna výmena na poste šoféra sa nechystá. Radšej som sa zložila pod sedadlo. Moja pani sa spýtala pána:

„Určite vieš čo robíme? Je to bezpečné? Veď v rádiu vyhlásili, štvrtý lavínový stupeň?!„

Ale pán ju upokojil:

„Veď to nie je ten najhorší! Ešte jestvuje aj piaty! Hoci päťka je už len teoretická a v praxi sa takmer nevyskytuje.„

„No vidíš a ty hovoríš o bezpečnosti?„

Ale môj pán bol celý nadšený: „Veď si to len predstav. Za týchto okolností máme takmer isté, že národnom parku nestretneme ani nohu!„

Ďalej som ich nepočúvala. Zaspala som. A spala som čosi vyše piatich hodín.

Snívalo sa mi o všetkom možnom, len nie o tom, že mi vetrisko bude nadvihovať uši:

A už vôbec sa mi nesnívalo o tom, že tam bude krásne.

Pokračovanie zajtra