Pavol Fabian

Za všetko môže Sára?

Dôchodca Halama zadumaným pomalým krokom odmeriaval ranný okruh. Zrazu si uvedomil, že jeho pes zaostal príliš ďaleko. Na veľkom a zanedbanom ľudoprázdnom pozemku takmer v centre mesta - poslednom, ktorý ešte ušiel pozornosti developerských žralokov, síce psovi nič nehrozilo, ale predsa ho chcel mať radšej pod kontrolou:

"Sára, ku mne!"

Labradorka vyskočila z trávy a zdvorilo komótnym krokom, ktorý rozhodne nebol krokom, aký by mal v tejto situácii použiť dobre vycvičený pes, pribehla k pánovi. Koketne sa mu obtrela o nohavicu. Halama ju s uspokojením pohladil a pokračoval vyšliapanou cestičkou pomedzi vysokú burinu. Hlavou sa mu preháňali ťažké filozofické úvahy o smerovaní ľudstva spôsobené na dnes ohláseným, tretím rizikovým stupňom.

Z úvah ho vytrhlo až Sárino vytrvalé brechanie. Nedokázal na tú vzdialenosť rozoznať, o čo ide. Videl však, že na zemi čosi leží a Sára pri tom sedí a vytrvalo sa pokúša upozorniť ho brechotom na svoj nález. Halama zrýchlil krok. Vzdialený od tej veci už len pár krokov, zarazene zastal. Toto nečakal! Vedľa Sáry ležalo telo! Striasla ním vlna odporu.

„Sára, okamžite poď sem!„ zakričal. Zdalo sa mu nepatričné, aby pes dlhšie zotrvával pri bezduchom, komicky skrútenom tele, ktorému dominovalo veľké, akoby nafúknuté žltkasté brucho. 

Sára tentoraz pribehla ochotne. Pochopila, že povinnosť si už splnila. Halama hľadel na telo, ktorému chýbala hlava a v tej svojej mal chaos. Ešte pred chvíľou dumal o tom, že telo a myseľ sú rozdielne substancie a myšlienky, ktoré nám vštepuje Boh znovu objavujeme rozumom. A zrazu sa jeho úvaha o mysli, rozume a myšlienkach absurdne sprítomnila v podobe tela s chýbajúcou hlavou - centrom rozumu. Chýbajúca hlava mu paradoxne pripomenula aj manželkine ranné slová:

„Ulož si do hlavy, že na desiatu si objednaný k doktorovi Okoličánimu!„

Halama bol v rozpakoch. V prvej chvíli nevedel, čo robiť. Potom pozrel na hodinky. Bolo štvrť na desať. Najvyšší čas! Pripol si Sáru na vôdzku a svižným krokom sa pobral k domovu. Prešiel cez rušnú cestu a zamieril k trafike. Zvykol si tu kupovať svoj denník. Dnes na noviny nesmie zabudnúť! Nechápal ľudí, ktorí v čakárni u lekára len tak hľadia do prázdna. Taká strata času! On čítal, kde sa len dalo, hoci oči mu už neslúžili ako kedysi.

Výklad trafiky bol obložený farbistými plátkami. Palcové titulky z nich oznamovali svetu správy zásadného významu majúce na ďalší vývoj ľudstva rovnaký vplyv ako genetický materiál eunušského správcu háremu na sultánovo potomstvo.

Trafikantka si krátila chvíľu medzi dvomi zákazníkmi dychtivým čítaním v jednom z tých plátkov.

„Dobrý deň.„ pozdravil pán Halama.

Nerušene dočítala vetu páchnucu dávkou šokujúcej neuveriteľnosti a otrávene zdvihla zrak:

„Dobrý... z prechádzky, z prechádzky?„

„Ako každý deň...„ 

Rovnaká otázka, rovnaká odpoveď. Tak, ako každý deň...

„Vidím, že čítate o tom mŕtvom v Lažanoch... hm... a viete, čo sme na druhej strane ulice so Sárou pred chvíľou objavili my?!„ zatromfoval ako malý chlapec.

„Čo také?„ spýtala sa zo zdvorilosti. Veď čo už by sa v tej burine dalo objaviť? Najskôr nejaký nelegálny stavebný odpad.

„Našli sme tam telo bez hlavy.„

„Čože?!„ skríkla.

Konečne nie je pomimo! Konečne je aj ona priamo pri niečom, čo hýbe novinami, televíziami, svetom... tešila sa v duchu.

„Telo bez hlavy?„

„Veru tak. Bol to dosť nepríjemný pohľad...„

Zrazu sa zháčila a nedôverčivo sa naň pozrela:

„A nevymýšľate si?„

„Preboha, prečo by som to robil?„ zatváril sa dotknuto.

„Volali ste už políciu?„

„Nemal som odkiaľ... ja mobil nemám!„ oznámil jej hrdo.

Pomaly sa zberal na odchod.

„Nechcete zavolať odtiaľto?„ rýchlo navrhla. Uvedomila si, že jedinečnosť chvíle sa od nej s jeho odchodom opäť vzdiali.

„Radšej nie, policajti si iste budú overovať či číslo, z ktorého volám, patrí mne. Možno by mi neuverili, keby som volal odtiaľto...„

Pozbieral mince, čo mu vydala, chytil psa za obojok a otvoril dvere. Už bol takmer na ulici, keď trafikantke padol pohľad na Halamove noviny. Ostali na pulte.

„Noviny! Zabudli ste si ich tu!„ vybehla za ním.

„Ďakujem, to tá moja hlava deravá...„

Pomalým šuchtavým krokom zamieril k domovu. Trafikantka sa vrátila za pult. Hlavou jej vŕtalo - Čo ak nezavolá? Čo ak na to zabudne, kým príde domov? Alchajmerák jeden! Pomaly, ale isto spela k rozhodnutiu: Koniec - koncov nič sa nestane, ak zavoláme obaja. Lepšie dvaja, ako nikto!

Lákalo ju zamknúť trafiku a ísť sa pozrieť na druhú stranu cesty, ale bála sa. Zdvihla telefón a vykrútila číslo polície.

#

Pán Halama pod sprchou psovi umyl labky. Cítil pri tom kríže – veď kvôli ním ide k doktorovi Okoličánimu. Opatrne a pomaly, tak ako človek, ktorý má kríž s krížami, sa prezliekol a od manželky prevzal nachystanú igelitku s lekárskymi správami.

„Ponáhľaj sa, už nemáš veľa času, je tri štvrte na desať...„ súrila ho.

Má pravdu. Už sa musí ponáhľať. Na telo bez hlavy ani nepomyslel. Myslel na svoje telo s krížami.

#

Cesta do ordinácie viedla okolo trafiky a potom pozdĺž cesty, kde na druhej strane so Sárou objavil bezhlavé telo. Veľký a zanedbaný pozemok takmer v centre mesta už nebol ľudoprázdny. Naopak. Panoval tu neobvyklý ruch. Pri okraji cesty stálo niekoľko blikajúcich policajných áut, sanitka, vozidlo pohrebnej služby, dva pestro pomaľované mikrobusy súkromných televízií... Bielozelená policajná páska vymedzovala územie kam zvedavci nesmeli. A tých bolo neúrekom! Tlačili sa za páskou, šliapali si na päty, sťažovali sa jeden druhému, že nič nevidia. Pozície v prvom rade zaujali svalnatí chlapi z neďalekej stavby, ktorí sa postupne prelakťovali až na miesta, ktoré by sa pri inej príležitosti nazývali V.I.P. Celkom vzadu sa nespokojne tiesnila a na špičky stavala drobná trafikantka. Škrelo ju, že je príliš slabá na to, aby sa mohla prepracovať medzi V.I.P.

Tak ja som upozornila políciu a nakoniec nič neuvidím? Nijaký televízny reportér sa ma na nič nespýta? – jedošila sa.

„Neviete čo sa tam stalo?„ spýtala sa jej akási žena, ktorá sa v zástupe tlačila držiac za ruku malé dieťa. Trafikantka z trucu zavrtela hlavou. Ale z druhej strany sa ozvalo:

„Vraj tam našli telo bez hlavy. Asi mafiánska vražda.„

Všetci, čo tú informáciu začuli sa začali tlačiť ešte viac.

Halama sa pomalým krokom blížil k bzučiacemu davu pachtiacemu za senzáciou. Začul príkazy policajtov:

„Rozíďte sa. Nie je tu nič na pozeranie...„ 

Zriadenci pohrebnej služby vytiahli z auta rakvu a s veselými tvárami ju niesli za bielozelenú pásku. O malú chvíľu ju, tentoraz so zachmúrenými tvárami, niesli späť. Niesli ju akosi podozrivo ľahko.

Iste - vravela si trafikantka - veď telo bez hlavy toľko neváži...

Hneď za pohrebákmi odišlo aj jedno z policajných áut. Nasadli do neho štyria civilne oblečení chlapi s nahnevanými tvárami. Jeden z nich z neznámeho dôvodu hnusne zaklial.

Ľudia sa tlačili, šliapali si na päty, sácali sa a napriek tomu nič, čo by ich aspoň trochu uspokojilo, nevideli.

Malý chlapec sa nebadane uvoľnil z ruky svojej senzáciechtivej matky a čupol si. Pomedzi prešľapujúce, netrpezlivé, tlačiace sa nohy zbadal to, čo dôchodca Halama. Jediný z davu videl, čo sa stalo príčinou tohto ruchu. Chvíľu pozoroval veľkými očami ten prekvapujúci nález, potom sa postavil a hlasno sa spýtal:

„Mami, prečo tomu plyšovému medveďovi odtrhli hlavu? A prečo ho vyhodili?„                  

Poviedka bola uverejnená v sobotňajšej prílohe denníka Pravda - Kumšt.