Pavol Fabian

Kúsok za Šachťorskom sa nachádza ukrajinsko - ruský hraničný prechod. Po príchode naň sme okamžite vystúpili z autobusu. Zostať v ňom, znamenalo zomrieť na prehriatie. Slnko pálilo a vzduch sa nehýbal.

Uniformovaní nás hneď zahnali, vraj sa máme schovať za autobus, aby nás nebolo vidieť. Zmysel tohto príkazu som nepochopil. Ale asi vedeli čo robia, pretože každé auto prezerali štýlom, akoby jeho vodič isto iste prevážal prinajmenej strelivo s ochudobneným uránom.

Počas dlhého čakania sa pochopiteľne nevyhnete návšteve miestneho WC. Na tejto colnici sa takéto zariadenie nachádzalo. Bolo však také, že navštíviť ho mohol len človek trpiaci olfaktoplégiou[1].  Alebo človek so studeným potom na čele a s kŕčovito zovretým gluteálnym svalstvom, ktorému je už všetko jedno.

Vedľa záchodu spoluzapáchali kontajnery pretekajúce odpadkami. Nejaký miestny ekologický aktivista bojujúci s kopami smetí a dobrák v jednej osobe ich zapálil. Objem smetí sa síce pomerne rýchlo zmenšil, ale zato koncentrácia karcinogénov v ovzduší vzrástla rapídne. Po celej colnici sa šíril neznesiteľný zápach páliacej sa umelej hmoty.

Horúčava a smrad – to sa nedalo vydržať.

Za týchto okolností nás ani nemohlo prekvapiť, že v rámci pohraničných poplatkov sme museli zaplatiť po 2 USD ako príspevok na ekológiu Ruskej federácie. K tomu, samozrejme, pre colníkov po tri škatuľky marlboriek. No a ešte vypísať colné vyhlásenie o dovážaných peniazoch, zbraniach, drogách a cenných predmetoch... Tlačivo bolo slovenské a Česi z toho mali srandu.

 Nakoniec nás, výdatne naimpregnovaných dymovým 3,4benzpyrénom a inými telumilými látkami po hodine čakania vpustili na ruskú colnicu.

Aj tu nás hneď odstavili nabok a do colnej budovy sme mali prichádzať po dvojiciach. Jedna z budov bola zbitá zo starých plechov natretých na zeleno, bez svetla. Len zvonka sem prenikalo pár lúčov z pouličnej lampy.

Držali nás tu asi hodinu. Využili sme ju na utlmenie hladu. Jesť sa už dalo. Zápach z ukrajinskej colnice sem už neprenikal.

Len vďaka tomu, že fúkalo opačne. 

Benzínové čerpadlá popri ruských cestách sú už moderné, sem tam vidno i prvé ložiská bilboardového moru a najmä je tu dostatok cez noc otvorených krčmičiek a predajničiek občerstvenia a autodoplnkov. Nepochopiteľné bolo, prečo nám v týchto krčmičkách, či bufetoch nechceli za doláre nič predať a nikde ich ani nechceli vymeniť za ruble.

Rostov na Done - zátišie (zrejmé spojenie krajinného ekológa s výtvarníkom)

Na cestách možno pozorovať lepší výber áut. Na Ukrajine prevažovali predpotopné Záporožce. V Rusku sú lepšie cesty, smerom na Kaukaz dokonca čosi ako diaľnica. Ale na cestách smerom na juh sú aj vybudované palposty DAI-ky (dorožnaja avtomobilnaja inspekcia). Raz darmo, severný Kaukaz a najmä Čečensko je horúca krízová oblasť. DAI-ka nás zastavovala každú chvíľu. Dialo sa tak najmä na dôležitých križovatkách. Čo neprestajne kontrolovali - neviem. Ale tvárili sa dôležito. Kto by sa tak netváril, keď má na sebe nepriestrelnú vestu a samopal?

Doláre sa nám podarilo vymeniť až v Mineraľnych Vodach. Vedľa železničnej stanice sa nachádza asi jediná banka v meste. Jej zriadenci z nás mali nervy. Prekážalo im, že jeden človek nevymenil doláre pre všetkých ostatných. Nervy mali pravdepodobne preto, že sme im narušili siestu. Okrem nás tam totiž iní zákazníci neboli. Dnu nás opäť vpúšťali po dvoch, asi aby nevznikol chaos. Naše horibilné transakcie so sumami majúcimi za prvým číslom až jednu nulu, strážil za dverami statný námorník v pruhovanom tričku a samozrejme tiež v nepriestrelnej veste.

Na miestom trhu predávali onen povestný obilný kvas, o ktorom sa namyslení česko-slovenskí a po pravde dodajme, že najmä českí pivofilní návštevníci bývalého Sovietskeho zväzu vždy vyjadrovali značne pohŕdavo... vraj za komunistickej éry chabá ruská náhrada za nedostatkové pivo... odporná mútna tekutina pochybnej chuti... pôsobiaca zaručene preháňavo...

V Mineraľných Vodách som kvas ochutnal prvý raz. Tekutina je síce mútna, ale ak je dobre vychladená (a to väčšinou je), tak je to chutný a určite osviežujúci nápoj. Iste - spôsob jeho podávania na ulici z vyradenej armádnej dvojkolesovej cisterny do obchytkaného pohára, z ktorého pijú všetci, nie je príliš lákavý..., ale vypil som s chuťou štyri deci a nemalo to nijaké následky. Ba neskôr som sa stal stúpencom tohto nápoja, praktikujúcim jeho konzumáciu nielen v Rusku, ale aj v Kirgizstane. A nedávno som ho, v konzervovanej podobe a značne predražený, videl aj na pultoch našich obchodov.

Keď sme si neskôr v Mineraľnych Vodach v krčme dali čapované pivo, práve to bolo nechutné a vodové. Výčapníčke dlho trvalo, kým načapovala. Práca veru nejde od ruky, keď obsadených stoličiek možno rátať na desiatky a kríglov máte osem. Na taký nápor pivofilných Slovákov a Čechov nebola pripravená a ani privyknutá.

Chodiac po trhu som zbadal ako policajti legitimujú dvoch najmladších účastníkov výpravy, z ktorých jeden, nie v súlade so skutočnosťou, budil dojem neplnoletého. Neviem čo im chceli, ale o chvíľu ich eskortovali k nášmu autobusu a rovno ku mne!

„Vy rukavadíteľ grúpy? „ (pokladali ma za neho, pretože som bol jeden zo štyroch najstarších a navyše s bradou).

Náš vedúci (tiež s bradou) sedel ešte v krčme a čakal na pivo.

„Da, ja rukavadíteľ! Što slučílos?„

Policajti mi odovzdali chalanov a vzápätí aj ich pasy. Čo sa stalo sme sa nedozvedeli. Nezrozumiteľne rozprávali čosi o tom, že konajú na základe upozornenia trhovníckych bábušiek. Chalani vraj chodia po trhu s pasmi v rukách a niekto by ich o ne mohol pripraviť. Ale chalani túto verziu odmietli. Tvrdili, že ich zobrali preto, lebo policajtom sa zdali príliš mladí na to, aby mali vlastné pasy.

A možno, ako ľudia nezapadajúci do koloritu trhu, vzbudili podozrenie policajtov oprávnene. O tri mesiace po našom návrate na tomto trhovisku vybuchla bomba, ktorú pravdepodobne nastražili čečenskí separatisti a spôsobila smrť 13 ľuďom.

Zdroj fotografií:

http://martinkosir.net/foto/963/