Pavol Fabian

Prvý raz som sa o Mont Blanc pokúšal začiatkom mája 1996. Cestou autom krížom cez Švajčiarsko to síce vyzeralo nádejne, pretože vinohrady sa už paradoxne zelenali pod zasneženými vrcholkami hôr – neklamný znak pokročilej jari. Keď sme však dorazili do Chamonix, hneď sme vedeli, že sme prišli nevhod.

Mont Blanc, v popredí Bossonský ľadovec (Glacier des Bossons)

Mesto bolo pusté, kempy prázdne, okrem jedného všetky zatvorené. Nad mestom ťažké, tmavé, snehové mraky. V Office de Tourisme na námestí Place du Triangle de l´Amitié pravidelne vyvesujú predpoveď počasia na nasledujúci deň. Nám nestačilo, keď sme si prečítali, že hore husto sneží a snežiť bude. Chceli sme to od pracovníčky za pultom počuť na vlastné uši. A tak sme sa dozvedeli aj ďalšie nepriaznivé, ale dôležité správy. Chata na Aiguille du Goûter vo výške 3 850 m n. m., našincami familiárne nazývaná Gutierka, nachádzajúca sa na začiatku montblanského ľadovca je zatvorená. Ak by sme dorazili až k nej, maximálne by sme sa mohli ukryť v núdzovom zimnom prístrešku, kde nás však nečaká nič iné než chlad a azda trochu ochrany pred vetrom. Lanovky a zubačky nepremávali tiež...

Na vrchole Mont Blancu

V kabíne auta, ktorým sme sa do Chamonix doviezli, sedeli dvaja skúsení a dvaja neskúsení horali. Najmä ich vybavenie nebolo postačujúce na panujúce zimné podmienky. Bolo by teda dosť veľkým rizikom vydať sa za takýchto okolností na opustenú horu so záľahou čerstvého snehu. Vyrazili sme teda aspoň na túru po ľadovci Mer de Glace. Navrávali sme si, že čakáme na vhodné počasie a zároveň sme využívali čas na to, aby skúsení naučili neskúsených pohybovať sa po ľade v stúpacích železách a zlaňovať. Dvesto metrová hĺbka ľadovca dlhého 7 kilometrov a širokého 1 200 metrov  sa nám zdala byť ideálnym trhlinodrómom na takýto výcvik.

ľadovec Mer de Glace

Do výšky 1 913 metrov vás vyvezie zubačka Train du Montenvers. Ďalej už musíte ísť po svojich. Niežeby prechádzka po Mer de Glace nebola pekná túra, ale to, čo hore nad Gutierkou neustále padalo na zem ako hustý prašan, to tu dole padalo v menej príjemnej, tekutej forme. Po necelej hodine som sa na ľadovci Mer de Glace cítil ako na sviečkovej demonštrácii v Bratislave 25. marca 1988, keď eštebáci usúdili, že na námestí sa zhromaždilo príliš mnoho osobnej hygiene neholdujúcich ľudí a pre možný vznik epidémie sa rozhodli nás dôkladne poumývať pomocou vodných diel. Premočený, ako na „sviečkovici„ a na Mer de Glace som potom už v živote nikdy viac nebol. Trvalými následkami si to odniesol našťastie len môj cestovný pas. Začali sa mu odlepovať rožky na stránke s fotografiou. V nasledujúcich rokoch to bol trvalý zdroj nepríjemností pri prechodoch hraníc, hroziaci dokonca jeho zhabaním.

 Nádejných cestovateľov, ktorí neholdujú pokojnému pohodliu útulných suchých hotelov, ale cestujú štýlom - ráno neviem kde večer zložím hlavu – by som chcel upozorniť, že podlepením odchlipujúcich sa rožkov akýmkoľvek bezfarebným, neagresívnym, agresívnym, vodnatým, chemoprénovým, školským, supercementovým, kanagonovým, či iným lepidlom, že skrátka podlepením rožkov akýmkoľvek lepidlom dosiahnete jednu, jedinú vec - ešte výraznejšie zviditeľníte defekt pasu, ktorý v každom normálne zmýšľajúcom pasovákovi celého sveta musí vzbudiť jediné – nedôveru k vašej osobe a k vašej totožnosti. A to sa vám na niektorých hraniciach môže kruto nevyplatiť. 

 Túra približne do polovice ľadovca Mer de Glace bola napriek dažďu pekná. I cesta späť do Chamonix. Tá najmä preto, že dažďovou vodou napité a preto ťažké 40 metrové lano som neniesol ja. Po ľadovci sme sa pohybovali naviazaní naň. Ani nie tak kvôli nebezpečenstvu pádu do trhlín - veď vytrvalý dážď a teplejšie počasie dokonale zlikvidovali všetky zradné snehové mosty zakrývajúce trhliny, ale najmä z pedagogických dôvodov.

ľadovec Mer de Glace

Z Chamonix sme nakoniec odišli bez vrcholovej trofeje. Jediný, kto trofej získal, bol majiteľ kempu. V tejto hluchej časti roka sme boli jedinými návštevníkmi. Ceny za nocľah mimo sezóny mal pomerne mierne, ale za použitie elektrickej sušičky na premáčané šatstvo sme zaplatili toľko, koľko v mojich predstavách kvartálne zaplatí stredne veľký výrobca sušeného mlieka svojmu elektrovodnému závodu.

Mont Blanc/Monte Bianco (hraničný vrchol medzi Francúzskom a Talianskom) 

Ďalší pokus o Mont Blanc sa uskutočnil v auguste 1998. Po aklimatizačných túrach v okolí Chamonix sme sa vydali nahor. Poctivo, tak ako sa na čestných horalov patrí - to znamená po vlastných. Odspodu, z Les Houches až na vrchol. Tí pohodlnejší môžu požiť zubačku, ktorá ich  vyvezie z La Fayet až na konečnú do Nid d´Aigle vo výške 2364 m n.m. Okrem zubačky si možno pomôcť i sedačkovou lanovkou.

Keď sme vycupkali nad konečnú zubačky začalo pršať. Spočiatku to bolo nenápadné, neškodné mrholenie, ktoré bolo neškodné len do tej chvíle, kým sa na nepremokavom oblečení nezlúčili drobné kvapky do väčších a väčšie do potôčikov a nezačali vám stekať na nie celkom nepremokavé pumpky a odtiaľ do topánok. Poznáte to: najprv ste lenivý a hovoríte si: trocha dažďa neuškodí, veď to o chvíľu prejde a šaty uschnú... Nechce sa vám navliecť na seba odolnejšie šatstvo a už vôbec nie nepremokavé návleky na topánky.

Potom si hovoríte: do šľaka, už by ten dážď naozaj mohol prejsť, lebo nakoniec budem úplne mokrý...

No a nakoniec, keď sa mrholenie zrazu vypracuje na takmer prietrž mračien, si hovoríte: do riti, som načisto premočený, teraz už naozaj nemá zmysel sa prezliekať. Teraz ide o to, kde uschnem...

Premočený na kosť, v topánkach voda, čo krok to čvach pochopíte, že nocľah v stane by nebol práve najpríjemnejší spôsob strávenia noci. Aj šanca, že by ste do rána oblečenie vysušili by bola nulová. Hoci ste to nemali v pláne, rozhodnete sa zmeniť cieľ dnešnej etapy a prenocovať v chate Tête Rousse.

chata Tête Rousse

Zdroj fotografií:

pohľadnice

a