Pod horou.
Keď prídete do Doğubayazitu počas ramadánu, je takmer isté, že sa poriadne nevyspíte. Kurdi vyznávajúci islamské náboženstvo, cez deň dodržiavajú pôst a to až tak, že niektoré reštaurácie sú zatvorené. Po západe slnka sa však v meste rozprúdi život. Pohostinstvá sú plné družne sa baviacich chlapov popíjajúcich čaj z bucľatých decových pohárikov, či sledujúcich futbalový prenos. Všetky obchody sú pootvárané do desiatej, ba i jedenástej.
Keď konečne mesto o polnoci ako tak stíchne, máte nádej na dve hodiny spánku. O druhej ráno začnú totiž chodiť po meste bubeníci a hlasným bubnovaním rozliehajúcim sa po pustých uliciach dávajú obyvateľom na vedomie, že svitanie a s ním ďalší pôstny deň sa blíži – moslimovia majú poslednú možnosť najesť sa. So svitaním (teda okolo štvrtej) sa ozve prvý muezín. Z reproduktorov pustených na plné gule začne zvolávať veriacich na modlitbu, postupne sa pridávajú z ostatných mešít z rôznych kútov mesta ďalší a ďalší muezíni. O chvíľu už počúvate kakofóniu zvukov ako keď v rádiu na stredných vlnách rýchlo prelaďujete stanice. Keď zmĺkne aj posledný muezín a myslíte si, že si ešte do rána schrupnete, ste na omyle. Vyplašené muezínskymi modlitbami sa nad mesto vznesú kŕdle krkavcov a vrán a s hlasitým škriekaním lietajú zdesene z miesta na miesto dobrú hodinu. Mnohotisícové škriekanie a obloha potemnená od mračien vtákov vykonávajúcich hromadné nálety raz na strechu, raz na strom – pripomínajú najdesivejšie scény z klasického Hitchcockovho hororu Vtáci.
A to veru nie sú podmienky na uvoľňujúci spánok...
Ale inak je Doğubayazit príjemné, i keď špinavé, provinčné a polovojenské mesto. A s tým ramadánom to tiež nie je až také vážne. V gýčovito vyzdobenej doğubayazitskej reštaurácii Asmali Konak vás hlavný čašník prezieravo usadí do zadnej miestnosti a hoci je pravé poludnie, ochotne vám prinesie k obedu miestne pivo značky Efes – samozrejme v čiernej nepriesvitnej igelitke, aby ostatní hostia nevideli.
Dobrou základňou pre spoznávania okolia Doğubayazitu je hotel Isfahan. Jeho riaditeľ Fettah Sedef ovláda dobre okrem angličtiny aj ruštinu. Fettah je hrdý Kurd, podobne ako väčšina obyvateľov mesta. Turkov tu možno nájsť len v uniforme. Vojenská prítomnosť tureckej armády je zrejmá na každom kroku. Kurdskí povstalci z PKK (Kurdská strana práce) občas šarapatia – nie je to tak dávno, čo uniesli troch nemeckých horolezcov z 1. výškového tábora na Ararate. Okolo mesta sú početné guľometné palposty opevnené vrecami s pieskom, s hlavňami nasmerovanými k iránskym hraniciam striehnu zakopané tanky. Fettah Sedef rád cestuje - najmä do Ruska, na Ukrajinu a do stredoázijských postsovietskych republík. Za ženu má Poľku a o Kurdoch tvrdí, že musia mať spoločný prapôvod s Rusmi. Argumentuje napríklad tým, že slovo ďakujem sa po rusky povie spasiba a v kurdštine je to spas.
Zdroj fotografií:
PF
Komentáre
divný to zvyk ten ramadan:)
Pali...
plnobruché rána mám... ((-: