Pavol Fabian

Rakúsko – 2. pokus.

Slavičín.

Po maturite, ktorú som absolvoval na strednej škole v jednom krásnom meste na Morave - prezývanom hanácke Atény, nás čakal už len smutný rozchod. Vzhľadom na to, že išlo o internátnu školu s veľkým spádovým územím, jestvovala len minimálna šanca, že sa ešte niekedy uvidíme. Chceli sme to zakončiť nejako adekvátne. V sedemdesiatych rokoch sa cestovať von veľmi nedalo. Skôr sa len tak rôzne trampovalo, čundrovalo. Z fundovaných informácií tlačového orgánu KSS - Pravdy sme vedeli, že za západnými hranicami ČSSR zúri kriminalita, na uliciach západných metropolí hrozí, že vás prepadnú za bieleho dňa, čakajú tam celé húfy imperialistických agentov, špiónov a záškodníkov. A okrem toho by nás tam aj tak nikto ani nepustil.

A tak sme si vymysleli radšej cyklistickú túru z Brna na Lipno. Štyria chalani a tri dievčatá. Všetko by bolo fajn, až na to, že som nevlastnil bicykel. Prvý som si kúpil až ako tridsaťpäťročný a už som sa z neho netešil tak, ako by som sa bol mohol tešiť, ak by mi ho kúpili rodičia včas.

Dievčatá z našej partie mali kvalitné Favority – galúskače a dvaja chalani išli dokonca na mopede.

Napokon som si horko - ťažko zohnal bicykel.

Skladací.

Nič proti skladacím bicyklom. Do mesta sa hodia – poskladáte, dáte do kufra auta, skočíte na ňom na nákupy... Chyba skladacieho bicykla je v tom, že obvod jeho kolesa sa zmestí minimálne dvakrát do obvodu kolesa galuskovej Favoritky. Ak som chcel udržať tempo s pretekárskymi favoritkami našich dievčat, musel som šliapať dvakrát rýchlejšie. V praxi to znamenalo, že náhodný pozorovateľ môjho cyklistického výkonu, musel mať pocit, že sleduje trhavo zrýchlené pohyby nejakého cyklistu z grotesky Bustera Keatona. A už vôbec nespomínam, že dievčatá na svojich favoritkách mali navyše prehadzovačky a lepšie prekonávali kopcovitý terén. Tobôž nehovorím o vyrovnaní sa mopedu.

Skrátka namakal som sa ako kôň.

Ale čo by som neurobil, keď na Favoritke predo mnou s vlasmi nádherne rozviatymi vo vetre šliapala moja stredoškolská láska.

Cesta na Lipno viedla malebným juhomoravským a juhočeským pohraničím s rázovitými, bohom zabudnutými dedinkami. Scenériu sem tam kazila hliadková strážna veža pohraničnej stráže trčiaca ako štipec na bielizeň z ostnatého pletiva, ktorým bol obohnaný tábor socializmu.

stražna veža v Podyjí  (zdroj: www.zeleznaopona.com)

Tretí deň cesty sme večer zamierili do lesa temnejúceho sa pri ceste s úmyslom utáboriť sa. Bez veľkého hľadania sme našli nádhernú voňavú mäkkú trávu, ktorá už len pri pomyslení na to, že do nej zložím svoje šliapaním zničené telo, vyvolávala rozkoš. Zosadli sme z bicyklov a začali rozťahovať celty a spacáky. V tmavnúcom lese zvoľna utíchali vtáky a príroda sa ukladala na noc. Tešili sme sa, ako si sadneme do kruhu k malému ohníku na pár gitarových akordov, na kradmé pohľady do očí cez modravý štipľavý dym stúpajúci z pahreby...

Strážna veža v Podyjí (zdroj: www.zeleznaopona.com)

Zrazu sme začuli vrčanie motora a na lesnej ceste zbadali tmavú siluetu blížiaceho sa vozidla. Vzhľadom na stav lesnej cesty sa ten gazík približoval nerozumne rýchlo. Nebezpečne doskákal až k nám a z jeho korby začali vyskakovať pohraničníci s namierenými samopalmi. Zazneli rázne povely. Z dvoch strán nás pohotovo obkľúčili. Potom ten, čo sa mu v tme čosi lesklo na výložkách zvolal:

„Predložte občianske preukazy!“

Nebolo nám do smiechu. Nič sme síce neurobili, nemali sme sa čoho báť, svedomie sme mali čisté, ale ktovie... V tých časoch sa vravievalo, že pohraničníci základnej služby majú za zneškodneného narušiteľa štátnej hranice týždeň dovolenky. Základná vojenská služba vtedy trvala dva roky, opušťáky vojakom veľmi nerozdávali a vybrať sa domov skontrolovať opustenú frajerku túžil každý jeden z tých, čo teraz držali v rukách samopaly. Od opušťáku ich delilo len jemné stlačenie spúšte. Čo ak sa niektorému z nich zažiada ísť domov?

(Foto - zdroj: http://www.fankscm.estranky.cz)

Našťastie – asi sa nežiadalo, ale spať sme v tom lesíku nemohli – nachádzali sme sa príliš blízko rakúskej hranice. Museli sme sa zbaliť a proti noci kamsi ísť. Kam, to nikto nevedel a ani pohraničníci nám neporadili, kde by sme mohli prespať bez toho, aby sme ohrozovali štátnu hranicu. Nakoniec sme zaliezli do lesa asi o päť kilometrov ďalej, dúfajúc, že sme sa už striasli ich kontroly. Zapaľovať oheň a hrať na gitaru však už nikomu v ten večer ani nenapadlo. Načo zbytočne na seba upozorňovať. Zaľahli sme a boli sme radi, že pohraničníci bdejú, kým my spíme. Boli sme radi, že nás strážia pred imperialistickými agentmi. Veď na tom západe vás môže každú chvíľu na ulici niekto prepadnúť so zbraňou v ruke...