Chile je z hľadiska geografického ojedinelá krajina, pretože v smere východozápadnom šírka územia nie je väčšia ako 200 kilometrov avšak v smere severojužnom je to neuveriteľných 5 300 kilometrov. Tento dlhý slíž chilského územia zahŕňa veľmi rozličné typy krajiny. Od púšte Atacama na severe, cez reťaze andských veľhôr v centrálnom Chile, fjordy a ľadovce v Patagónii a v Ohňovej zemi až po kruhový výsek Antarktídy - Territorio Antártico.
Chilania sú na svoj štát hrdý. Štátne zástavy visia takmer na každom kroku. A hrdí sú i napriek tomu, že sa o nich v Južnej Amerike posmešne hovorí, že večer, keď idú spať, si musia ľahnúť pozdĺžne, aby sa im nohy nenamočili do Pacifiku.
Terminal de Buses.
Dvaja študenti z Nitry, s ktorými som sa zoznámil už počas letu do Londýna, pokračovali z Chile smerom do Brazílie. Po vystúpení v Santiagu som ich poprosil, či by mi so svojimi jazykovými schopnosťami pomohli zistiť, z ktorej autobusovej stanice odchádzajú autobusy do Argentíny a ako sa tam dostanem.
Ochotní síce boli, ale viac ako môj problém ich zamestnával ten ich. V Londýne im pri bezpečnostnej kontrole zhabali viacfunkčný nôž a teraz sa pokúšali zistiť, kde sa nachádza a či ešte vôbec niekedy zakrojí do pravej oravskej slaniny, ktorú do Chile prepašovali napriek zákazu dovozu takýchto komodít.
Chile si svoje relatívne izolované územie, ohraničené morom a nedostupným pásmom Ánd chráni pred ochoreniami rastlín a zvierat. V lietadle sa dozviete, čo všetko nemôžete do krajiny priviezť. Trochu neskoro...
Nakoniec som zostal odkázaný sám na seba.... Zamenil som prvé doláre za pesos. Vzhľadom na zdieračský kurz v letiskovej zmenárni to asi nebolo najšťastnejšie riešenie, ale potreboval som miestnu menu na dopravu do centra. V informačnej kancelárii som digitálne (nie, nie, nejde o nijakú prevratnú techniku, ale o použitie desiatich prstov vlastných rúk) a za pomoci zopár španielsko-anglicko-nemeckých slov zistil, že mikrobus – tzv. colectivo smerujúci do mesta stojí 6 USD, ale nebol som si istý, či a kedy ma zavezie na Terminal de buses Sur (Internacional Terminal), ktorý by podľa mapy mal byť ten môj. Okrem týchto sa v Santiagu nachádzajú ešte tri ďalšie veľké autobusové stanice – Terminal Norte, Terminal de Buses Alameda a Terminal Los Héroes. Ak chcem dostihnúť svoju skupinu, tak vybratie toho správneho Terminálu sa javí ako vec kľúčovej dôležitosti.
Aeropuerto Santiago de Chile
Aeropuerto Santiago de Chile
Peši sa do mesta ísť nedá. Možno by sa v najkrajnejšej núdzi aj dalo, ale rozhodne nie s takmer 30-kilovým lodným vakom, v takmer 30-stupňových horúčavách do takmer 30 kilometrov vzdialeného centra mesta. Teda presnejšie - 26 km.
Nakoniec som zvolil taxík. Nielen kvôli istote, že ma dovezie priamo na miesto, ale aj kvôli objemnému lodnému vaku, s ktorým by som sa ťažko pretláčal do colectiva. Taxikár si zapýtal 8 000 peso a pri vstupe na diaľnicu odo mňa vypýtal ďalších 500 peso, vraj na mýtne.
Nejednal som sa s ním.
Aj tak som nevedel som či sú to reálne ceny alebo ma obtiahol. A najmä som chcel čo najrýchlejšie pokračovať do Argentíny.
Podľa pôvodného plánu sme mali mať v Santiagu deň voľna. Využiť sme ho mali na nákup potravín a tí, ktorí nemali benzínové variče (teda aj ja) si mali zohnať plynové bomby. Bomby totiž do lietadla brať nemožno. Iba ak by ste leteli bombardérom... A zohnať v Južnej Amerike plynovú bombu, to môže byť trošičku problém. Ak už nejaké majú, tak napichovacie. A my sme mali variče na závit...
Moja situácia mi neumožňovala, aby som hľadal špecializovaný obchod s bombami. Tak aspoň nejaké potraviny. V okolí autobusovej stanice som však nijaký poriadny obchod s potravinami nenašiel. Len bufety. Kúpil som si teda aspoň rožky, pečené zvláštne zlepené po štyri kusy, dve konzervy neviem čoho (ukázal som prstom) a aqua mineral con gas. Dve konzervy neviem čoho sa neskôr ukázali ako čosi absolútne nekonzumovateľné a pôvod tejto potraviny mi zostal aj po ochutnaní neznámy.
Na autobusovej stanici bolo neuveriteľne rušno. Svoje služby tu ponúkalo asi 40 okienok rôznych dopravných spoločnosti, ktoré disponovali veľkými autobusmi, minibusmi, či osobnými autami. Veľké autobusy sú najlacnejšie, ale v troch spoločnostiach, ktoré som oslovil, mali lístky na najbližší spoj až okolo polnoci. Bolo niečo popoludní a to mi nevyhovovalo.
Nakoniec som sa v spoločnosti Nevada dohodol, že ma zoberú o 15,00 za 12 tisíc pesos do Puente del Inca. 12 000 peso je cena do vzdialenejšej Mendozy, ale zaplatiť ju musím tak, či tak, pretože autobus musí byť vyťažený.
Pätnásť minút pred plánovaným odchodom postávam, tak ako mi kázali, pred kanceláriou spoločnosti Nevada.
Nič sa nedeje.
Po pár minútach nervózne zaťukám na okienko a chlapík z kancelárie ma s neveľkým nadšením odviedol na asfaltovú odstavnú plochu k mikrobusu, pri ktorom nikto nebol.
Ani šofér, ani cestujúci.
Vyrapotal čosi po španielsky, čo som pochopil tak, že mám čakať a odišiel.
Nič sa nedialo – teda s tým „mojim„ mikrobusom. Všetky ostatné odchádzali a prichádzali, na stanici bol neuveriteľný ruch. Stál som tam uprostred tej asfaltovej plochy ako taký výkričník.
Napokon, dávno po deklarovanom termíne odchodu, sme sa pri mikrobuse zišli ôsmi. Tí, čo vedeli po španielsky – teda všetci okrem mňa, nevzrušene debatovali a čakali na šoféra. Zrazu sa z debatujúceho hlúčika oddelil civilne oblečený človek, ktorý sa zaň vyhlásil. Všetci ho okamžite za šoféra aj uznali, zvlášť keď sa ukázalo, že má od auta aj kľúče.
Batožiny bolo veľa, batožinového priestoru málo. Mal som strach, aby môj lodný vak neumiestnil šofér na strechu. Tam sa mi to nezdalo príliš bezpečné. Vak sa nakoniec do batožinového priestoru zmestil, i keď dvere sme museli pritlačiť traja, aby sa dali zavrieť.
Bol som spokojný.
Šofér v rozpore s dopravnou vyhláškou, podľa ktorej by mal pred jazdou v prvom rade zapnúť a skontrolovať smerovky, svetlá a iné dôležité veci, uprednostnil rádio. A pre istotu ho zapol na plné gule. Hrali sambu. Podľa šoféra asi kapela mala dosť nevýrazné vokály, pretože sa pridal aj on. Hoci bol mikrobus natrieskaný do posledného miesta, rad tiel a batožín predo mnou nevytváral dostatočnú protihlukovú stenu.
Šofer sa zjavne riadil podľa Einsteinovho výroku: „V dnešných časoch je ľahšie rozbiť atóm ako predsudok.“
Hoci nemal som žiadne predsudky voči sambe a jej priaznivcom, hlučná samba búšila do mojich vystresovanej hlavy akoby ju chcela rozbiť na atómy.
O tom, že môj názor na absolútnu vyťaženosť mikrobusu nebol kvalifikovaný som sa presvedčil na okraji Santiaga, kde sme pribrali ďalších cestujúcich - mamičku s malým dieťaťom.
Môj vak napokon predsa len musel ísť na strechu.
Odvtedy som mal po pokoji. Obával som sa, či vak na rozbitých hrkotavých cestách nestratíme. Šofér jazdil s temperamentom južanského milovníka akoby jeho cieľom bolo obskákať čo najviac dier v ceste. Podľa otrasov sa dalo usúdiť, že mikrobus buď nemá v poriadku tlmiče alebo ich proste nemá. Vozidlo zvonku vyzeralo normálne a zachovalo, ale podlahu mal z hrubých a azda aj dechtových dosiek a bočné steny boli tiež z dreva. Paradoxne som väčší strach ako z dopravnej nehody, či straty lodného vaku, mal z toho, že sa mi do zadku zadrie trieska.
Chilania sú družní ľudia. Jeden taký sedel vedľa mňa. Neustále nadväzoval rozhovor napriek tomu, že som mu odpovedal najmä digitálne. Kládol mi zvyčajné konverzačné otázky typu – ako sa vám páči v Chile a ja som mu odpovedal zdvorilostne pochvalne: Bueno, muy bueno, napriek tomu, že som z Chile zatiaľ nič nevidel.
Hranica medzi Chile a Argentínou sa kľukatí po hrebeni Ánd. Široká a relatívne bezpečná (ak máte v poriadku auto - a ja som dúfal, že je to náš prípad) asfaltka bola tesne pred dokončením. Cesta do najvyššieho bodu priesmyku Cuesta los Caracoles-Portillo viedla nekonečnými serpentínami, aké som dosiaľ nikde nevidel. Každá zákruta tvorila temer 180 stupňový uhol. Cesta nikam neodbočovala, nekopírovala terénne danosti, ale serpentíny boli umiestnené takmer v priamke nad sebou. Každá zákruta mala svoje poradové číslo ako to oznamovali veľké tabule zarazené do zeme. Keď sme práve dýchavične vykrúcali pätnástu zákrutu, môj zhovorčivý sused mi hrdo ukázal prstami, že ich bude tridsať.
Uznanlivo som pokýval hlavou a zároveň som bol rád, že so mnou nie je manželka. Na úseku Nemšová – Vsetín máva spotrebu 1 – 2 Kinedryly/30 km. Tu by musela zjesť celé balenie a aj tak by bola zelená ako sedma. A k tomu priotrávená Kinedrylom.
Argentínska a chilská colnica majú nezvyčajný vzhľad. Sú postavené ako betónové pevnosti. Má to svoje zdôvodnenie. Medzi oboma štátmi prepukali kedysi pohraničné nepokoje.
colnica
Na argentínskej colnici počas vybavovania pasových formalít šofér odopol laná, ktorými bol môj vak pripevnený na strechu mikrobusu. To preto, aby sa už nezdržiavali, keď budem vystupovať - do Puente del Inca zostáva zbehnúť len pár sto metrov...
Zdroj fotografií:
http://en.wikipedia.org/wiki/Santiago,_Chile
http://santiagodechiledailyphoto.blogspot.com/
http://www.sleepinginairports.net/casa/_santiago_photos.htm
http://es.geocities.com/perspectivavisual/caracoles.jpg
http://www.flickr.com/photos/uranio/2258556495/sizes/l/
a
Komentáre
Tusim si sa uz dostal do Argentiny:))
Pali, a čo si v tom Chile zabudol, že sa nemá ukazovať prstom,
Keď si spomenul Patagoniu, hneď mi prišli na rozum deti kapitána Granta, tie sa tam tuším tiež zatúlali, pamätám si na nejakého Indiána, ktorý ich vodil kade - tade. A čo, Indiáni nič?
Nuž, tie serpentíny