Pavol Fabian

Rakúsko – 3. pokus

Chápal som, že skúsení súdruhovia na čele štátu, ktorí zariadili, aby sme boli ostnatým drôtom, sem-tam napojeným na elektriku, chránení pred západom, vedia prečo...

Chcel som to však vedieť aj ja.

Hneď v nasledujúcom roku som podal žiadosť o devízový prísľub[1] na cestu do Rakúska. Podal som ju viac-menej z recesie. Vzhľadom na moje rodičovské zázemie, ktoré v šesťdesiatom ôsmom zradilo stranu, i na niektoré moje aktivity, som vôbec neočakával, že by mi prísľub dali. No dostal som ho až nečakane ľahko. Dodnes neviem prečo. Možno si mysleli, že ako syn nie dostatočne strane a vláde oddaných rodičov, na Západe zostanem a v republike bude o jedného revizionistu menej. Naozaj neviem. Tak ma to prekvapilo, že som nevedel, čo mám robiť. Vôbec som s tým nerátal. Nič som neplánoval. Ťažko som aj mohol takú cestu s niekym plánovať, keď účasť jednotlivých členov výpravy mal v rukách nejaký kádrovák v Štátnej bezpečnosti. Nemal som s kým ísť. Mohol som sa na to vykašľať alebo ísť sám. Samozrejme ma to lákalo - kto vie, či sa ešte niekedy naskytne taká šanca? Zvolil som druhú možnosť.

Presne určenú sumu dolárov na presne určený počet siedmich dní som si kúpil v Štátnej banke československej v kurze 1 USD: 7,20 Kčs. Nepamätám sa už, koľko tých dolárov bolo... V každom prípade išlo o sumu, ktorá vás neopravňovala sebavedomo odovzdať batožinu do rúk olivrejovaného chlapíka postávajúceho úctivo pred viedenským hotelom Sacher a hrdo vstúpiť dnu.

hotel Sacher, Viedeň

Aby bola cesta vôbec realizovateľná, rozhodol som sa jej väčšiu časť absolvovať stopom a spať pod širákom. Mal som vtedy devätnásť rokov, nijaké skúsenosti so samotárskym cestovaním a podľa toho to celé aj dopadlo.  Aby som ušetril devízy, do Rakúska som sa vybral z Českých Budějovíc kam som sa mohol dostať za koruny a najmä som tam mohol zadarmo prespať u matkinej sestry.

České Budějovice

Celý môj pobyt v Rakúsku sa tak zmenil na zúfalý autostop po trase Linz – Bratislava s adrenalínovo priloženým nožom na krku. Tým nožom bol imperatív včasného návratu vo vopred stanovenej lehote (mal som v úmysle hlásiť sa na vysokú školu a akékoľvek zdržanie návratu by si mohli súdruhovia vysvetľovať ako koketovanie s emigráciou spôsobené nepevnosťou mojej oddanosti socialistickej vlasti).

Cesta z Českých Budějovíc do Linzu bola komfortná. Medzinárodný vlak mal päť vagónov a okrem mňa v ňom cestovali v duchu vtedajších zvyklostí už len štyria ľudia - dvaja Česi a dvaja Gréci. Pre každého cestujúceho bol teda k dispozícii jeden vagón.

V pohraničnej stanici Dolní Dvořiště sa pomer vagón: cestujúci ďalej vylepšil v prospech cestujúcich. Dvaja Česi, ktorí cestovali s akousi olejomaľbou zabalenou v baliacom papieri, sa celý čas triasli, čo im na ich umelecký kontraband povedia colníci. Triasli sa zbytočne, pretože colníci im veľa nepovedali. Použili vlastne len tri oceľovo chladne vyrieknuté slová:

„Pojďte s námi.„

Odviedli ich a viac už nepriviedli späť.

Na mne sa pohraničníkom nepozdávalo, že na fotografii v pase nemám fúzy. Pretože na tvári som ich vraj mal. Ich označenie - fúzy, pre moje, devätnásťročné páperie bolo nepochopiteľne úctivé, ale mne - práve dospelému devätnásťročnému faganovi - to dodalo sebavedomie. Ale len do chvíle, kým mi neprehrabali obsah batoha takým štýlom, ako keď matka kontroluje druháčika, či má v batohu do školy v prírode pätoro ponožiek, tri vreckovky a šesť trenírok presne podľa rozpisu. Zrazu som sa opäť cítil ako malý chlapec.

Konečne vlak prepustili a parný rušeň pomaly vyrazil smerom k železnej opone. Na nárazníkoch rušňa na každej strane sedel jeden pohraničník so samopalom v pohotovostnej polohe. Pozorne sledoval okolie, aby do vlakovej súpravy štýlom Billyho the Kida nenaskočil potenciálny záujemca o emigráciu. Vlak išiel krokom a postupne prekonával niekoľko zátarás a plotov z ostnatého drôtu a iného pokožke príjemného materiálu.

Pri poslednej zátarase nás očakávali ďalší tzv. pozemní pohraničníci. Pohraničníci z nášho vlaku zoskákali dolu k tým pozemným. Ukázalo sa, že ich bolo viac, pretože podobne prilepení ako tí, na nárazníkoch rušňa, boli ešte ďalší na schodíkoch každého vagóna i na konci celého vláčika. Keď zoskočili, vláčik sa pohol a prešiel za posledný plot.

Boli sme v Rakúsku!

Zdroj fotografií:

www.zeleznaopona.com

www.c-budejovice.cz/