Rakúsko – 3. pokus
Chápal som, že skúsení súdruhovia na čele štátu, ktorí zariadili, aby sme boli ostnatým drôtom, sem-tam napojeným na elektriku, chránení pred západom, vedia prečo...
Chcel som to však vedieť aj ja.
Hneď v nasledujúcom roku som podal žiadosť o devízový prísľub[1] na cestu do Rakúska. Podal som ju viac-menej z recesie. Vzhľadom na moje rodičovské zázemie, ktoré v šesťdesiatom ôsmom zradilo stranu, i na niektoré moje aktivity, som vôbec neočakával, že by mi prísľub dali. No dostal som ho až nečakane ľahko. Dodnes neviem prečo. Možno si mysleli, že ako syn nie dostatočne strane a vláde oddaných rodičov, na Západe zostanem a v republike bude o jedného revizionistu menej. Naozaj neviem. Tak ma to prekvapilo, že som nevedel, čo mám robiť. Vôbec som s tým nerátal. Nič som neplánoval. Ťažko som aj mohol takú cestu s niekym plánovať, keď účasť jednotlivých členov výpravy mal v rukách nejaký kádrovák v Štátnej bezpečnosti. Nemal som s kým ísť. Mohol som sa na to vykašľať alebo ísť sám. Samozrejme ma to lákalo - kto vie, či sa ešte niekedy naskytne taká šanca? Zvolil som druhú možnosť.
Presne určenú sumu dolárov na presne určený počet siedmich dní som si kúpil v Štátnej banke československej v kurze 1 USD: 7,20 Kčs. Nepamätám sa už, koľko tých dolárov bolo... V každom prípade išlo o sumu, ktorá vás neopravňovala sebavedomo odovzdať batožinu do rúk olivrejovaného chlapíka postávajúceho úctivo pred viedenským hotelom Sacher a hrdo vstúpiť dnu.
hotel Sacher, Viedeň
Aby bola cesta vôbec realizovateľná, rozhodol som sa jej väčšiu časť absolvovať stopom a spať pod širákom. Mal som vtedy devätnásť rokov, nijaké skúsenosti so samotárskym cestovaním a podľa toho to celé aj dopadlo. Aby som ušetril devízy, do Rakúska som sa vybral z Českých Budějovíc kam som sa mohol dostať za koruny a najmä som tam mohol zadarmo prespať u matkinej sestry.
České Budějovice
Celý môj pobyt v Rakúsku sa tak zmenil na zúfalý autostop po trase Linz – Bratislava s adrenalínovo priloženým nožom na krku. Tým nožom bol imperatív včasného návratu vo vopred stanovenej lehote (mal som v úmysle hlásiť sa na vysokú školu a akékoľvek zdržanie návratu by si mohli súdruhovia vysvetľovať ako koketovanie s emigráciou spôsobené nepevnosťou mojej oddanosti socialistickej vlasti).
Cesta z Českých Budějovíc do Linzu bola komfortná. Medzinárodný vlak mal päť vagónov a okrem mňa v ňom cestovali v duchu vtedajších zvyklostí už len štyria ľudia - dvaja Česi a dvaja Gréci. Pre každého cestujúceho bol teda k dispozícii jeden vagón.
V pohraničnej stanici Dolní Dvořiště sa pomer vagón: cestujúci ďalej vylepšil v prospech cestujúcich. Dvaja Česi, ktorí cestovali s akousi olejomaľbou zabalenou v baliacom papieri, sa celý čas triasli, čo im na ich umelecký kontraband povedia colníci. Triasli sa zbytočne, pretože colníci im veľa nepovedali. Použili vlastne len tri oceľovo chladne vyrieknuté slová:
„Pojďte s námi.„
Odviedli ich a viac už nepriviedli späť.
Na mne sa pohraničníkom nepozdávalo, že na fotografii v pase nemám fúzy. Pretože na tvári som ich vraj mal. Ich označenie - fúzy, pre moje, devätnásťročné páperie bolo nepochopiteľne úctivé, ale mne - práve dospelému devätnásťročnému faganovi - to dodalo sebavedomie. Ale len do chvíle, kým mi neprehrabali obsah batoha takým štýlom, ako keď matka kontroluje druháčika, či má v batohu do školy v prírode pätoro ponožiek, tri vreckovky a šesť trenírok presne podľa rozpisu. Zrazu som sa opäť cítil ako malý chlapec.
Konečne vlak prepustili a parný rušeň pomaly vyrazil smerom k železnej opone. Na nárazníkoch rušňa na každej strane sedel jeden pohraničník so samopalom v pohotovostnej polohe. Pozorne sledoval okolie, aby do vlakovej súpravy štýlom Billyho the Kida nenaskočil potenciálny záujemca o emigráciu. Vlak išiel krokom a postupne prekonával niekoľko zátarás a plotov z ostnatého drôtu a iného pokožke príjemného materiálu.
Pri poslednej zátarase nás očakávali ďalší tzv. pozemní pohraničníci. Pohraničníci z nášho vlaku zoskákali dolu k tým pozemným. Ukázalo sa, že ich bolo viac, pretože podobne prilepení ako tí, na nárazníkoch rušňa, boli ešte ďalší na schodíkoch každého vagóna i na konci celého vláčika. Keď zoskočili, vláčik sa pohol a prešiel za posledný plot.
Boli sme v Rakúsku!
Zdroj fotografií:
www.zeleznaopona.com
[1] Devízový prísľub bol za čias komunistického režimu formálne papier, ktorý zabezpečoval, že vám banka vyplatí potrebné devízy na cestu na západ na presne určený počet dní. V skutočnosti získanie devízového prísľubu znamenalo dokonalé prekádrovanie vašej osoby vyžadujúce si písomné vyjadrenie o vašej angažovanosti a oddanosti socialistickému zriadeniu, o vašej pracovitosti, charaktere a neviem o čom všetkom ešte, od vášho bezprostredného nadriadeného v práci, od predsedu mládežníckej organizácie vašej triedy, krúžku, predsedu mládežníckej a straníckej organizácie ročníka a celej školy, či pracoviska, od predsedu miestnej organizácie KSČ, celoškolskej a celopodnikovej organizácie KSČ a napokon samozrejme aj od niekoho v Štatnej bezpečnosti.
Komentáre
Bohuzial, takto to bolo,
PF, aj vo mne to vyvoláva spomienky...
Dva roky sme podplácali, chodili za prezidentom, za funkcionármi strany, aby ho nezavreli. Taká je moja prvá spomienka na Rakúsko.
Devízový prísľub som nikdy nedostala...
Ale pekné spomienky...
Pali,
Pali, tá strážna veža je z Dolního Dvořiště ?
Rozpravkarka,
Maco,
PF, niektoré zážitky je ťažko dostať z duše... To ako keby si trhal zuby!
A smiem aj ja volať Pali?
Pali,
Rozpravkarka
Pali, z tvojich prác mám dojem, že novinárčiš, ako ja...
Rozpravkarka,
no, pekne