Pavol Fabian

Na druhý deň sme vynosili batohy k okraju cesty. Na tomto mieste vraj zvyknene zastavovať autobus. Kým naozaj prišiel, piesok a prach sme mali nafúkaný všade. Vo chvíli, keď náš už začala chytať skepsa v súvislosti s príchodom vôbec nejakého autobusu, sa v diaľke zjavila nablýskaná nádhera na šiestich kolesách s vonkajším posilňovačom bŕzd. Naložili sme do nej svoju objemnú batožinu, aby sme ju po nejakých piatich minútach jazdy na hranici opäť vykladali.

zastávka autobusov v Puente del Inca

Argentínski colníci len kývli rukou, ale na chilskej colnici bolo veselo. Uniformovaní muži skúseným pohľadom preskúmali naše obličaje a po vyhodnotení dôveryhodnosti jednotlivých ksichtov ukázali prstom na Jardu. Slušným spôsobom – to znamená bez slova, len gestom rýchlo sa pohybujúceho ukazováka – mu prikázali, aby vybalil svoj lodný vak a to tak, že úplne. To znamená, že do poslednej špinavej nevypratej ponožky...

Jeden z dôstojníkov, ako sa ukázalo, mal kvalifikáciu ovoniavača. Nie, nehrozte sa hneď – o ponožky nemal záujem. Upútala ho Jardova soľnička.

Colník soľničku nekonečne presýpal hore a dole a neustále k nej privoniaval, ako keby doteraz soľ v tejto forme nikdy nevidel a doma si solil polievku za pomoci kladiva a dlátka odštiepením kusa kamennej soli. Po chvíli ovoniavania však zistil, že Jarda vlastní ešte zaujímavejší objekt na ovoniavanie - plátené vrecko s ochutenými ovsenými vločkami.

colnica na argentínsko-chilskej hranici

Ostatní cestujúci boli už dávno vybavení, len Jarda sedel v presklenej búde a sledoval ako sa colník hrá na foxteriéra. Chilským colníkom sa však nemožno čudovať. V krajine celkom logicky platia prísne ochranárske opatrenia, na ktoré vás upozornia letáčikom ešte pred pristátím v Santiagu. Chile je vďaka svojej geografickej polohe dokonale izolované od ostatného územia, či už Tichým oceánom alebo vysokým reťazcom Ánd. Vďaka tomu sa Chilanom podarilo nedovliecť si, respektíve eliminovať väčšinu nebezpečných ochorení rastlín a zvierat. Z toho dôvodu platí prísny zákaz dovozu mäsových výrobkov, semien a v podstate akýchkoľvek potravín (i inštantných), zákaz dovozu biologických materiálov, ale aj psov, mačiek a drobných spoločenských zvierat.

O tom, že to myslia vážne, svedčí aj to, že Jardovi colníci zhabali nielen vrecúško ovsených vločiek ale dokonca aj soľničku so soľou.

Teda vlastne pardon... plátené vrecúško mu po vysypaní obsahu veľkodušne vrátili!

Caribe, kde si?

Chilské hlavné mesto je usadené v podhorí Ánd, približne v polovici 5 300 km dlhého slíža chilského územia. Obklopené je horami pokrytými snehom.

Popri moderných mrakodrapoch možno vidieť koloniálne domy, katedrály, kostoly, múzeá, honosné vilové štvrte. Nezanedbateľnú časť mesta tvoria upravené parky a záhrady s urastenými stromami a pestrými kvetinami.

Santiago de Chile

Santiago de Chile

Najspoľahlivejšou dopravou v Santiagu je metro. Jazdí od siedmej ráno do jedenástej večer. Metro v Santiagu má dve dlhé linky a v čase našej prítomnosti sa budovala tretia. I kvôli tomu bolo hlavné santiagske námestie Plaza de Armas celé rozkopané a ohradené vlnitým plechom.

metro v Santiagu de Chile

Tunajšie metro netvoria klasické železničné vagóny. Vozne sa pohybujú na pneumatikách. Stanice sú čisté, vlaky prichádzajú každé dve minúty. Cena lístkov do metra sa mení podľa denných dopravných špičiek. Mestskú dopravu v Santiagu zabezpečuje i množstvo žltých autobusov, ale tento spôsob dopravy nie je príliš spoľahlivý.

Autobus nás dopravil do centra hlavného mesta na Terminal de Búses Sur. Tam sme ako svetaskúsení globetrotri suverénne nastúpili do súpravy metra a odviezli sa štyri stanice do Heroes, kde sme prestúpili a išli jednu stanicu do Santa Ana.

Ďalej sme svetaskúsených globetrotrov nepripomínali už ani omylom. Skôr burlakov na Volge. Vďaka Jardovej zlej orientácii sme zablúdili. Nálada v mužstve sa prudko zhoršila, keď sme zistili, že pod Jardovým velením sme urobili okolo stanice metra zbytočný niekoľkokilometrový okruh. S plnými báglami na pleciach, vo vyše tridsaťstupňovej horúčave, v lokalite nie príliš vzdialenej od najväčšej ozónovej diery sveta, od ktorej aj chilské ovce slepnú, sa Jarda nemal právo uraziť na tých pár nelichotivých oslovení...

Večer sme trávili v hoteli.

Popíjali sme víno, študovali sme bedekre a dohadovali sa kam pôjdeme. René sa rozhodol ísť na ostrov Robinsona Crusoea, my ostatní do Puconu.