Skrutka zásadného významu.
Konečne sme dostali správu, že vrtuľník o hodinu priletí. Pobrali sme batohy a z kempu sme sa premiestnili na lúku, kde betónový štvorec zarastajúci trávou bol pristávacou plochou. Vedľa nej stála cisterna s leteckým benzínom a váha - decimálka.
Položili sme batohy a sudy na hromadu k váhe. A poučení predchádzajúcimi skúsenosťami sme sa chaoticky rozptýlili po lúke. Vedeli sme, že hodinka v tunajších podmienkach trvá najmenej 180 minút.
Po necelých troch hodinách sa v diaľke ozval charakteristický traskavý zvuk vrtuľových listov. O chvíľu sa zjavil aj pôvodca zvuku. Vrtuľník sa rýchlo blížil. Uchopili sme do rúk klobúky, šiltovky a ľahšiu batožinu, prikrčili sme sa a zavreli oči, aby sa nám do nich nenaprášilo. Skrátka správali sme sa tak, ako sa to vídava vo filmoch.
Oči sme otvorili až keď sme si uvedomili, že ktosi neďaleko nás bohapusto nadáva. Vrtuľník stál obďaleč na lúke, jeho druhý pilot bežal k nám červený ako Maďar po feferónke a kričal na nás, aby sme uvoľnili pristávaciu dráhu.
Vycúvali sme z betónového štvorca a helikoptéra Mi-8 pristála tam, kde si to pilot predstavoval.
Vrtuľník bol plný Poliakov a Rusov.
Vedúci maydaadyrského kempu sa však ukázal ako schopný manažér. Poliaci a Rusi museli vystúpiť. Dostali sme prednosť, veď čakáme už štyri dni.
Rusi namosúrene vyťahovali batohy z brucha vrtuľníka a my sme nedočkavo čakali, kým ho vyprázdnia. Vrtuľník medzitým dopĺňal pohonné hmoty. Všetko by sa mi bolo pozdávalo, až na to, že jeden z pilotov vyliezol na vrtuľník, odklopil obrovské kryty motorov a začal tam čosi doťahovať kľúčom.
Z denného spravodajstva som už poznal charakteristiku tohto typu vrtuľníkov. Najlepšie ich charakterizuje slovné spojenie – hnilé hrušky. Pomyslenie, že môj život bude o chvíľu visieť od jednej nedotiahnutej skrutky mi spôsobovalo mierny tlak v oblasti žalúdka.
Vrtuľník Mi-8, let z Mayda Adyru do bejzu, mohol naložiť na palubu dve tony nákladu. Pasažierov nevážili. Automaticky sa predpokladalo, že každý z nich váži 75 kíl. Batohy sa vážili na decimálke a palubný technik si poctivo zapisoval odvážené údaje. Zdalo sa, že skutočne vrtuľník nechcú preťažiť.
Hoci sme si kúpili celú helikoptéru, vedúci kempu nám na palubu pridal dvoch nesympatických Rusov. Bez mihnutia oka od nich vyinkasoval, tak ako od nás, po 80 dolárov, hoci helikoptéra bola už zaplatená. Čistý nezdanený zisk šéfa kempu = 160 USD. Asi to bral tak, že keď je vo vrtuľníku ešte rezerva do limitu dvoch ton, tak je škoda nevyužiť ju.
V helikoptére boli na každej strane pod okienkami drevené lavice, doprostred medzi ne sme poukladali batohy. Druhý pilot dal každému podpísať akýsi papier, (asi vyhlásenie, že letíme na vlastné nebezpečenstvo) a o chvíľu sme už boli vo vzduchu.
Ak otvoríte okno v helikoptére narobíte menší problém, než keď sa vám to isté podarí v Boeingu. Vzdušný vír vytvorí síce celkom slušný prievan, ale môžete fotografovať.
Pohľad na ľadovec zbrázdený trhlinami mi pripomínal pohľad na mozog s jeho závitmi. Inylček – mozog planéty. Druhý najdlhší horský ľadovec na svete (64 km) je skutočne impozantný, zvlášť, ak sa o ňom tvrdí, že čo do objemu ľadovej masy je dokonca najväčší na svete. Ani výhľady do nespočetných bočných dolín s ľadovcovými prítokmi a týčiacimi sa zasneženými vrchmi nie sú na zahodenie.
A zrazu sme boli v base campe.
Vystúpili sme z Mi-8 a rýchlo sme sa začali obliekať. Zmena teploty bola citeľná, nehovoriac o tom, že krútiaca sa vrtuľa spôsobovala v okolí helikoptéry riadnu snehovú víchricu a ostré kryštáliky ľadu sa nám zapichovali do tváre.
Pri odlete z base campu sa už žiadne váženie batohov nekonalo. Predpokladalo sa, že každý z lezcov po mesačnom živorení v nehostinných výškach schudol a najmä spotreboval to, čo v batožinách tvorilo podstatnú časť váhy – potraviny.
Vrtuľník po prílete do bejzu dosadol na úzky hrebeň morény.
Nikdy nevypínal motory.
Výstup i nástup za rachotu motorov v kúdoloch zvíreného snehu bola vždy rýchla akcia v štýle Delta Forces.
I my sme boli pripravení na rýchly nástup, len sa nám zdalo, že je nás prichystaných na nástup akosi veľa.
Tentoraz pasažierov nik nerátal ani nevážil batohy. Keď vrtuľník pristál, chceli sme doň naložiť batohy. Šéf bejzu však bez vysvetlenia prikázal, aby sme batohy nechali tam kde sú a naskočili na palubu bez nich.
Urobili sme čo chcel.
Vrtuľník sa okamžite vzniesol do výšky a odviezol nás asi o kilometer ďalej ku kazachstanskej hranici. Piloti nás vyhodili uprostred obrovského ľadovca a odleteli späť do bejzu po batohy.
Miesto, kde nás piloti pri spiatočnom lete vyhodili na ľadovci a pohľad smerom, ktorým sme odlietali bez toho, aby vrtuľník musel nabrať výšku...
Nezostávalo nám nič iné, než dúfať, že naložia všetko a nič naše tam nezostane. O chvíľu sa vrtuľník vrátil a druhý pilot stojaci kaskadérsky v otvorených dverách na nás kričal už zo vzduchu:
„Býstro, býstro molodci.„
Nuž rýchlo sme naskákali do vrtuľníka, v ktorom boli bez ladu a skladu nahádzané naše i cudzie batohy a rôzny materiál, po ktorom sme stúpali a potkýnali sa oň. Až teraz sme pochopili, prečo nás museli najprv previezť sem. Vrtuľník bol zjavne preťažený a aby sa vôbec dostal do vzduchu, potreboval pomalý, takmer vodorovný, štart. A taký sa dal uskutočniť len tu, na rozľahlom, len pozvoľna klesajúcom, ľadovci. Z base campu by sa musel vzniesť kolmo hore a to by s takým nákladom asi nedokázal.
Dvere sa zatvorili a vrtuľník sa pomaly začal zdvíhať.
Ale akosi až príliš pomaly.
Kabína sa vo vzduchu prevaľovala zo strany na stranu ako ranená veľryba na súši a cez otvorené dvere pilotnej kabíny sme počuli ako sa piloti vzrušene dohadujú. Chvíľu sme balansovali asi 5 – 10 metrov nad ľadovcom a potom na nás z kabíny zakričal pilot:
„Prehádžte batohy zo zadnej časti helikoptéry do prednej. Inak nevzlietneme.„ Začali sme poslušne prehadzovať batohy a vzápätí na ne padať a váľať sa medzi nimi, podľa toho ako balansovala helikoptéra. Keď bola batožina premiestnená, vrtuľník zrazu zrýchlil letiac vo vodorovnom smere a tým ako ľadovec klesal do údolia sme postupne získali výšku hoci v skutočnosti sme asi nevystúpili ani o meter.
Nie že by som bol pravidelným návštevníkom kostola, ale sú také chvíle, keď človek zacíti intenzívnu potrebu pohovoriť s Bohom. Toto bola jedna z nich.
Zdroj fotografií:
Komentáre
Veľmi fajn diel...
zaujimavy zazitok s vrtulnikom:)))
...potreba pohovorit si s Bohom :))
jj, fajn čítanie
konečne i koment pripojím
bystro, bystro... davaj, davaj...