Z Horného Baksanu sme sa do alplageru mali dostať stopom.

Plán to nebol zlý.

Základným predpokladom úspechu takto postaveného plánu však je, že po cestách sa pohybujú nejaké autá. Keď po hodine neprešlo našim smerom ani jedno, niektorí sa vydali do alplageru peši. Tvrdili, že podľa mapy je to len päť kilometrov.

Bolo to osemnásť...

Petrovi s Milanom sa podarilo odchytiť v bočnej uličke Horného Baksanu akýsi autobus. Bol to typický malý ruský rozheganý krám. Šofér bol ochotný zobrať nás za 50 rubľov na osobu. Okrem nás a šoféra v ňom sedeli ešte traja domáci.

Vyrazili sme na cestu.

No... vyrazili je silné slovo, pretože viac ako 20km/hod. sme nešli. Navyše sotva sme sa pohli, autobus zišiel z cesty do akejsi osady a nám začalo lepiť, lebo na Kaukaze sa často hovorí o prepadoch a ozbíjaní turistov.

„Kuda jédem?„ spýtali sme sa domácich spolupasažierov.

Nevzrušene nám oznámili, že po benzín.

Na otázku, ako môžu ponúkať prepravu, keď nemajú benzín, nám neodpovedali.

Urobili sme pomalý okruh po dedine. Šofér a domorodci sa pritom rozhliadali na všetky strany. Čo, alebo koho vyzerali neviem. Rovnako dobre mohli hľadať niekoho, kto by im predal benzín, ako mohli vyzerať, či sú na vopred dohodnutom mieste nachystaní kumpáni, ktorí majú prepadnúť autobus...

Isté je len jedno – to, čo hľadali, nenašli.

Vrátili sme sa na rozbitú asfaltku a pokračovali v ceste. Benzínu asi predsa len bolo dosť.

Potom prišiel mierny kopček.

Pre náš dýchavičný autobus to však bolo čosi ako 2,5 km vysoká Glocknerhochalpenstrasse v rakúskych Alpách. Autobus sa so stúpaním pomaly kašľavo trápil. Domorodci, ktorí dovtedy sedeli na zadných sedadlách sa presunuli k šoférovi a napäto sledovali ručičku ukazujúcu teplotu motora. Bola to asi jedna z mála vecí, ktoré na palubnej doske fungovali.

Z motora sa začalo dymiť.

Dymilo sa stále viac, ale šofér bol tvrďas.

Nezastal.

Očividne sa chcel dostať na vrchol stúpania, kde tiekol potok. Podarilo sa nám doraziť až tam a motor skapal. Bez toho, aby si domorodci so šoférom niečo povedali, všetci vybehli von. Jeden vbehol s vedrom do potoka a začal vodou oblievať rozpálenú motorovú kapotu, aby sa dala vôbec chytiť a otvoriť.

Keď ju otvorili, šofér sa začal vŕtať v motore. Širokým oblúkom z neho vyhodil čosi, čo vyzeralo ako klínový remeň. Začali sme sa obávať, či nás tento autobus ešte niekam dovezie. Chlapi zatiaľ kýblovali vodu z potoka a oblievali tentoraz už priamo motor. Potom šofér usúdil, že vody už bolo dosť, zatvoril kapotu a jednému z domorodcov podal do ruky kľuku, aby pomocou nej nahodil motor. Také čosi som videl naposledy niekedy pred 30 rokmi.

Domorodému pomocníkovi sa nedarilo. Šofér nevzrušene vystúpil z autobusu a na prvý pokus si motor nahodil sám.

Vot balšaja ruskaja technika!

Chlapi nastúpili, jeden z nich s plným vedrom vody a pre každý prípad ostali stáť v pohotovostnej polohe pri vodičovej kabíne. Napriek všetkým obavám nás autobus napokon doviezol až priamo pred alplager.

Pochopili sme, že v Rusku netreba byť netrpezlivý. Všetko síce chvíľu trvá, ale nakoniec sa všetko podarí.

Náš "hrdina" autobus. Vľavo plot, za ktorým sa nachádza reštaurácia "observatórium". Pre poreby tohto blogu a jeho ekologicky zameraných čitateľov napíšem, že to čo tečie spod autobusu, bola voda, ale ako to bolo naozaj...?

Večer v krčme – observatóriu som si objednal dva chičiny (placky plnené syrom či mäsom). Čašníčka mi ich priniesla na otlčenom smaltovanom tanieri s ružičkami. K tomu zeleninový šalát a fľaškové pivo.

Slušne sa ma spýtala, či chcem k pivu aj pohár a ja som je slušne povedal, že nie. Pitie priamo z fľaše predstavuje menšie riziko zmiešanej virózno-bakteriálnej kontaminácie ako z obchytaného, zle vypláchnutého pohára.

Keďže videla, že som slušne vychovaný hosť, po chvíli doniesla aj stojan so servítkami a k placke dokonca vidličku.

Pustil som sa do jedenia. Ale dobré jedlo ( a toto bolo vynikajúce!) treba občas aj zaliať. Čašníčka mi však priniesla fľaškové pivo neotvorené. Opätovne privolať čašníčku nebola celkom jednoduchá záležitosť. Výhliadky na úspech boli veľmi neisté, ale napokon prišla. Po štvrťhodine...

Poprosil som ju, či by mi pivo mohla aj otvoriť. Čašníčka v slušivých tmavých zamatových šatách sa na mňa chápavo usmiala, nežne mi vytrhla z ruky vidličku a pomocou jej rukoviatky odstránila korunkový uzáver z fľaše. Opäť sa usmiala, podala mi vidličku i otvorené pivo.

Až mi raz bude niekto klásť otázku, kedy som sa cítil ako najväčší blbec na svete, hádajte akú mám odpoveď?

Zdroj fotografií:

PF