Pavol Fabian

Pred nami bol ďalší štvordňový trek do Adyr su. Na odvoz do Verchneho Baksanu sme si zabezpečili mikrobus.

Vo Verchnom Baksane odbočil vodič doprava a po chvíli nám cestu znemožnila závora a vojak so samopalom, ktorý nás nechcel pustiť ďalej. Vodič naňho nakričal, či nevidí, že má domácu (miestnu) poznávaciu značku. Vojak bol bažant, tak odbehol po mazáka. Mazák bol rovnako neoblomný. Náš vodič sa však nezľakol. Nakričal čosi aj na mazáka a  tak nás nakoniec neochotne pustili.

Pochopil som, že základom úspešnej komunikácie na Kaukaze (v Rusku?) je na niekoho nakričať.

Vstup do doliny Adyr su

Cesta za závorou po prejdení mosta po pár metroch končila pri krásnom kaňonovitom prudkom toku rieky Adyr su a pri plošinovom výťahu pre autá nie nepodobnom tým vo Valparaise. Okrem výťahu tam boli samostatné schody pre peších, ale vo vrchnej časti ich zasypal a zničil balvan. Masívnym telefónom (podobným tomu z elbrusskej lanovky) sa dalo dohodnúť s obsluhou lanovky. Za vyvezenie hore pýtali 100 rubľov, tak sme sa vydali radšej po schodíkoch. Práve sme boli v strede schodiska, keď spustili zhora lanovku s nákladným autom Museli sme sa veru riadne pritlačiť k zábradliu, aby nás nezachytila...

pod výťahom (vpravo vidieť výťahovú koľajnicu a skrinku s telefónom)

výťah do doliny Adyr su

výťah do doliny Adyr su

výťah do doliny Adyr su

Od lanovky viedla poľná, horko-ťažko zjazdná cesta hore dolinou....

V hornej časti doliny nás chytil prudký lejak práve keď sme prichádzali k neoplotenému táboru, ktorý sa tváril ako pioniersky. Na jeho okraji sa nachádzala nezmyseľne postavená nezmyselne veľká strecha, pod ktorou sa mohlo bivakovať bez stanu (sľuboval nám to Honza). Zakrátko nás decká očumovali ako raritu. Po chvíli začalo tak fúkať, že kvapky dažďa zanášalo aj pod strechu a museli sme sa obliecť do nepremokavého.

tábor Džailik

Z tábora dobehol zadýchaný chlapík opýtať sa nás, čo tam chceme. Keď sme povedali, že skryť sa pred dažďom, povedal, že máme vypadnúť do piatich minút. (asi chcel ukázať, že má hodinky). My sme mu na to povedali:

Kakíje charóšije ľúdi živút zdes v górach...

A zostali sme tam kým lejak trochu neustal. Po polhodine sme pokračovali dolinou vyššie. Asi o dvadsať minút bolo vidieť náš „ kemp„.

Bol to bývalý horolezecký kemp Džajrik, teraz totálne zdevastovaný - tvorilo ho viacero vagónov (ako ich sem preboha dotrepali?) s preborenou strechou a akási stodola, kde väčšina z nás spala. Popri kempe sa riečka rozvetvovala do mnohých ramien. Mnohé z nich sme museli preskakovať. S batohmi na chrbte nebolo práve najjednoduchšie doskočiť opäť na suchú zem. Jedna dievčina z našej partie to vzdala a rozhodla sa riečku prebrodiť. Voda bola taká ľadová, že ju síce prebrodila, ale predviedla nám všetkým exkluzívny hysterický záchvat.

riečka Adyr su

Neskôr cez tú istú rieku, na tom istom mieste prešiel miestny pastier. Prišiel nás požiadať o cigaretu. Vôbec mu neprekážalo, že sa kvôli nej namočil až po ... Ba počas rozhovoru a fajčenia stál stále po členky vo vode.

Vot, rúskij čelovék!

pohľad do záveru doliny (vrchol Ullu - tau 4 207 m. n. m.)

pohľad do záveru doliny (vrchol Ullu - tau 4 207 m. n. m.)

Ďalší deň, len naľahko (veci sme nechali v stodole+stráž) sme pokračovali dolinou. Vyššie bolo ešte jedno celkom honosné rekreačné zariadenie aj s mladými babami a za zariadením nás opäť zastavili dvaja vojaci.

Chceli vidieť povolenie na vstup do hraničného pásma.

Sedlo Mestia, kam sme mali namierené, tvorí totiž už hraničnú čiaru s Gruzínskom, podobne ako dominujúca hora Ulutau. Stúpali sme stále vyššie nádhernou dolinou a stretli sme len piatich ruských horolezcov, inak ani noha.

V závere doliny sa nachádza dobre vybavená bivakovacia búda. Chalani sa pri nej rozložili na tráve a vyhrievali sa na slnku. Zdalo sa, že nikto nemá veľkú chuť stúpať po ľadovci do sedla Mestia. 

pri pozornom pohľade rozoznáte na hranici ľadovca kaukazskú "terénkozu"

v okolí bivakovacej búdy

Ale napokon sa šlo a tak sme mohli vrhnúť pohľad aj do Gruzínska. Pri spiatočnej ceste sme na príkrom ľadovci mali trochu problémy, muselo sa vŕtať zopár ľadovcových šróbov... Zdržali sme sa a späť do tábora sme dorazili až za hlbokej tmy. Jeho strážcovia už začínali uvažovať, či nás majú ísť hľadať.

výstup do sedla Mestia

návrat

návrat

návrat

Pri návrate z doliny Adyr su sme pri stanici výťahu stretli veľkú skupinu ruských turistov v sandálkach a s videokamerami. Mali z nás mali srandu. Pýtali sa či je ešte ďaleko do Centrálneho Kaukazu... Turistov pod výťahom čakali tri mikrobusy. Pretože začalo poprchať sandálkoví turisti sa ďaleko nedostali. Z Kaukazu videli len rozbitú lesnú cestu.

dolina Adyr su

Pod výťahom pri závore nás opäť zastavil vojak. Ani nie preto, aby nás kontroloval, ale preto, aby zistil odkiaľ sme a aby si vypýtal vodu, lebo oni (boli traja) vraj vodu nemajú. Dostal dve fľaše so zarobenými šumienkami a ešte chcel niečo sladké. Snikerska ho uspokojila.

Vo Verchnom Baksane sme sa postavili na autobusovú zastávku (zápach ako na ukrajinskej colnici + plno črepín). Akýsi Baksančan nám povedal, že o 11,30 by mal ísť autobus do Elbrusu.

Pochopiteľne nič nešlo.

Pokúšal som sa stopovať, ale nič mi nezastavilo. Povedal som Hanke, že stopovať by mala žena, ale odvetila, že to vraj v tejto krajine neplatí. Po hodine mi zastavil nákladiak a chcel nás odviezť za 300 rubľov.

Nesúhlasili sme.

Znížil na 250 rubľov.

Nesúhlasili sme, tak odišiel smerom na Elbrus.

Asi po pol hodine sa vrátil, zastavil a povedal, že nás odvezie za 200 rubľov - už sme začali váhať, keď Hanka zastavila starú ale luxusnú Volgu, s koženým polstrovaním a chrómovými rukoviatkami a taxikár nás odviezol do Elbrusu za stovku. Pretože bol pomere lacný, chalani sa s ním dohodli na zajtra na desiatu že ich odvezie do Terskolu,do horolezeckého obchodíka. Ja som sa spýtal, čo by chcel za odvezenie do Tyrnyauzu.

Pýtal 150 rubľov.

To sa mi zdalo veľa.

A ako sa na druhý deň ukázalo, zdalo sa mi dobre.

Ullu - tau 4 207 m. n. m.

Večer sa na mňa v alplageri neustále usmievala jedna ruská učiteľka.

Teda oni boli tri.

Tie učiteľky.

Ale usmievala sa len jedna.

Na mňa.

Aj my sme boli traja. Usilovali sme sa upútať ich okrem iného tým, že sme založili táborák a dúfali sme, že ich priláka. Keď to nezafungovalo, dali sme na oheň čečinu a vyrobili sme hustý dym, ktorý vietor zanášal na miesto ruskej diskotéky. Dymom a za pomoci dažďa sme diskotéku napokon zrušili a tým sme oslobodili učiteľky od povinnosti bdieť nad deťmi.

Učiteľky sa chichúňali z bezpečnej vzdialenosti, a bolo zrejmé, že tie dve „nemoje“ sa až tak zoznamovať nechceli. Chalani napokon išli spať, ale učiteľky boli čiperné do jednej v noci. Najmä  „tá moja„... Stále pokukovala smerom k nášmu stanu..

Ale nijaká družba nenastala.

Ráno odišli.

-(((

Zdroj fotografií:

http://server.ipp.cas.cz/~lukes/02kav/02dzan/slides/

http://www.czex.cz/hradil/kavkaz2001/

a

PF