Pavol Fabian

Oheň a ľad na Aconcague.

V ten deň väčšina ľudí využila zlepšenie počasia a vyrazila hore.

Mojmír a ja sme sa kvôli deficitu v príjme tekutín ešte zdržali v Nido de Cóndores – chceli sme si navariť čaj na cestu. Varili sme na požičanom variči. René, ktorý mal podobný úmysel, sa nás prišiel spýtať, či máme dosť vody aj pre nich.

Nemali sme.

Odišiel s tým, že ide nabrať vodu do zamrznutého jazierka pod táborom.

O chvíľu sa však vrátil.

Amík, od ktorého sme mali požičaný varič ho videl ako sa chystá po vodu. Zastavil ho a povedal mu, nech si zoberie jeho vodu – má jej vraj dosť. Američanova voda ležala v plastových fľašiach pri jeho stane. René nám ich priniesol s tým, aby sme uvarili čaj aj jemu.

Keď Mojmír dovaril ďalšiu zo svojej pestrej série neobyčajne „chutných“ cestovín, nalial do ešusu tekutinu z Američanovej fľaše a postavil ešus na varič.

 Sedel som vzadu v stane, napoly zalezený do spacáku a sledoval Mojmírovo varenie v predsienkovom priestore.

Zrazu vzbĺkol veľký plameň.

Nechápali sme čo sa deje.

Mojmír v snahe zachrániť tropiko odhrnul cípy predsienkovej celtoviny nabok, ale oheň bol stále vyšší. Zozadu, cez Mojmírov chrbát, som mu pomáhal odťahovať stanovú celtovinu.

Plameň sa však zväčšoval.

Konečne sme pochopili!

Tekutina v ešuse nebola voda, ale benzín! A to, čo vzplanulo boli benzínové výpary nahromadené pod stanovou kupolou!

Mojmír sa zúfalo pokúsil vysunúť varič s ešusom von z predsienky, ale vylial pritom časť benzínu na zem.

V tom okamihu ako keby vybuchol celý stan – všetko sa ocitlo v jednom ohni. Mojmír začal vyliezať zo stanu a zatarasil východ. Ja som sa v panike vrhol na opačnú stranu, ale uvedomil som si, že stan neprerazím. Keď Mojmír vyliezol von, horela už celá predná časť stanu.

Ocitol som sa v ohnivej pasci!

Vrhol som sa do blčiacej ohňovej steny a dopadol som do snehu pred stanom. Uvedomil som si, že niekto na mňa kričí:

„Váľaj sa v snehu! Horíš!„

Vo viac ako päťtisícovej výške sa človek obvykle pohybuje pomaly a rozvážne. Jednak šetrí dych a jednak ani rýchlejšie nevládze.

Nikdy som netušil, akú rýchlosť pohybu som schopný v tejto výške vyvinúť. Blčiace stanové plátno je zaručene účinným dopingom, ktorý vás, i keď napoly zazipsovaného v spacom vreci, donúti dosiahnuť skvelé bežecké výsledky. Nie je to síce doping športovými federáciami zakázaný, ale neodporúčam ho použiť nikomu.

Vzápätí po tom, ako som bosý vybehol na sneh, som si uvedomil, že musím zachrániť zo stanu topánky. Zostať bez nich na snehu vo výške 5 600 m. n. m., by mohol byť trošku problém. Vrhol som sa do ohňa a vytiahol Meindlovky.  Vzápätí som sa vrhol ešte raz a vytiahol svoj drahý spací vak Warmpeace, na ktorý som bol patrične hrdý.  V spodnej časti už obhorela draho zaplatená gore dryloftová i pertexová vrstva a perie sa z neho sypalo ako z postreleného bažanta.

Mojmír medzitým vyhodil zo stanu 5 litrovú kanistru s benzínom.

To už pribehli na pomoc Kórejčania s Američanmi a začali stan z opačnej strany ťahať. Chceli ho strhnúť preč od benzínovej kaluže. Nešlo to, pretože stan bol primrznutý a navyše som ho pred tromi dňami poctivo zaťažil kameňmi a snehovými kvádrami. Pokúšali sme sa oheň zahasiť tým, že sme doň hádzali kvádre snehu, ktorými som deň predtým obkolesil stan. Ale to len zhoršilo situáciu, pretože každý dopad snehového kvádra len rozprskol benzín na ešte väčšiu plochu. Kórejčania s Američanmi pomáhali zachraňovať zo stanu čo sa dalo. Zachránené veci hádzali naokolo do snehu.

Keď oheň dohorel, v snehu zostal len začmudený čierny okrúhly fľak a z nášho dočasného domova len torzo - časť vnútorného stanu, kúsok tropika a zdeformované laminátové tyčky. Americko-kórejský záchranný team pomocou lepiacej pásky síce dal tyčky ako-tak dohromady a na vyvýšenine v skalnom závetrí postavil torzo stanu, ale na bývanie to rozhodne nebolo. Nanajvýš sa tam dalo zvyškom tropika prikryť zopár nepotrebných drobností.

Miesto po zhorenom stane.

Ostatní „neprihoretí„ členovia výpravy využili priaznivé počasie a išli hore. Naša dvojčlenná „výšková inventarizačná komisia„ sa dala do zhľadúvania vecí, zisťovania následkov požiaru, sumarizácie škôd a opravy poškodených častí výstroja.

Mojmírove topánky zostali paradoxne nedotknuté. Zhoreli mu na nich len šnúrky. Venoval som mu náhradné.

Ani sa mi nepoďakoval.

Mne zhorel stan.

Spací vak mi obhorel tak, že z jeho spodnej časti sa sypalo perie.

Na uhol mi zhoreli windstopové rukavice a popruhy na stúpacích železách.

Dosť škôd na to, aby ma prešlo nadšenie ísť na vrchol.

Keď sme sa trochu spamätali, začali sme riešiť škody. Z neďalekého opusteného a zrúteného stanu, ktorý som začal nazývať stan „po mŕtvole„  som odrezal kus tropika a Dana mi ním zaplátala spací vak. Zároveň mi sľúbila, že mi požičia rukavice, pretože má troje. Namiesto zhorených popruhov som na stúpacie železá chirurgickým hodvábom našil kus popruhu odrezaného zo stanu „po mŕtvole„. Druhú mačku mi „vyriešil„ Jarda tým, že mi venoval akýsi mäkký látkový popruh a Dana mi ho našila.

Keď boli stúpacie železá  provizórne zreparované, mal som sa ísť cvične prejsť na vršok, kde stálo torzo môjho stanu.

Na tom kúsku cesty stúpacie železá ako-tak držali na nohách. Tým som bol po technickej stránke opäť schopný liezť navrch.

Oprava mačiek

Schyľovalo sa však k večeru. Mojmír chcel, aby sme ešte v ten deň vyšli do Plaza Berlin. Mne sa, po požiarnickom zážitku ísť hore v ten deň veľmi nechcelo.

Potom som zasa ja naliehal, aby sme išli, lebo počasie bolo veľmi dobré a stmievalo sa až okolo desiatej, ale to už zase nechcel ísť Mojmír.

Zostali sme ďalšiu noc v Nido de Cóndores.

A to bola zásadná chyba!

Zdroj fotografií:

PF