Pavol Fabian

Parque Provincial Aconcagua.

Pri vstupe do Parque Provincial Aconcagua je strážnica, ktorou musí prejsť každý návštevník. Strážcovia parku tu kontrolujú, či vlastníte platné povolenie na výstup. Každý návštevník dostane igelitové vrecko na odpadky a skupinka štyroch návštevníkov dostane na úschovu odpadu veľké silónové vrece. Vrecia sú číslované a číslo vreca vám zapíšu aj do permitu. Každý návštevník je povinný pri návrate odpad, ktorý vyprodukoval, odovzdať, prípadne sa preukázať potvrdením od muličiarov, že vrece s odpadom od neho prevzali, aby ho zniesli dolu. Kto tak neurobí, príde o stodolárovku.

O doláre však príde aj každý, kto v Puente del Inca kupuje potraviny, suveníry, či čokoľvek iné. Obchodník bez najmenších rozpakov príjme doláre, ale vydáva vám už v argentínskych pesos.

Strážne stanovisko Guardaparque pri vstupe do doliny Horcones.

Strážne stanovisko Guardaparque pri vstupe do doliny Horcones.

Strážne stanovisko Guardaparque pri vstupe do doliny Horcones.

Po strážnicu sa ešte dá doviezť autom. Stálo tu zopár zelených armádnych Mercedesov a rôzne americké rozložité dodávky. Väčšina trekingových agentúr sem klientov vyvezie autom, prechádzkovým tempom urobia s nimi okruh okolo malebného jazierka Lago Horcones, ktoré sa nachádza kúsok za strážnicou a potom idú zas kamsi inam.

Naše ambície sú väčšie.

Sotva sme vybavili vstupné formality začalo pršať - dostatočný dôvod, aby sme pridali do kroku. Schovať sa nebolo kam. Po troch hodinách ostrej chôdze sme prudko klesli k horskej riečke, aby sme sa vzápätí vyhupli späť a opäť klesli - tentoraz už definitívne - rovno do táboriska Confluencia (asi 3 300 m. n. m.)

Všetci stanovali na pravom brehu, my s Mojmírom na ľavom. Jednu z vežičiek s veľkým balvanom na vrchole vidno aj na tejto fotografii.

V Confluencii je miesta na táborenie neúrekom. Veď aj na mapách sa uvádza existencia horného a dolného táboriska. Mojmír vybral miesto pre stan na ľavom brehu. Obozretnejší (teda všetci ostatní) si stany postavili na pravom brehu, pretože nad táboriskom na ľavom brehu v prudkom svahu čakalo veľké množstvo balvanov, veľkých ako autožeriav Tatra, na ten oslobodzujúci okamih, kedy sa skotúľajú dole. Mnohé z nich tam držali len silou vôle. Navyše niektoré z balvanov boli umiestnené na vrchole zvláštnych útvarov, ktoré pripomínali niekoľkometrové stĺpy z hliny.

Chcel som, aby sme sa z bezpečnostných dôvodov presťahovali na pravý breh, ale Mojmír tvrdohlavo trval na svojom. Bezpečnosť nášho bivaku stála doslova na hlinených nohách.

Mojmír na dôkaz, že sa už sťahovať nemieni, vytiahol z batoha svoj funglnový benzínový varič a začal variť. Zakrátko vyšlo najavo, že varič doma neodskúšal a nevie s ním zaobchádzať. Prvé, čo sa mu s varičom podarilo vyrobiť, bol veľký oheň, ktorým takmer podpálil stan. Nakoniec po dlhej manipulácii s varičom sa mu podarilo čosi uvariť.

Keby som pozorne načúval týmto znameniam, mohol som tušiť, že problémy s varičom sú len predzvesťou budúcich ozajstných problémov.

V noci som sa nevyspal. Mojmír celú noc pregrcal. Prvé grcanie prišlo tak nečakane, že ogrcal nielen svoj spacák a karimatku, ale aj kúsok mojej. Aby vyvrátil podozrenie, že zvracanie je odpoveďou nespokojného žalúdka na ním uvarené a skonzumované jedlo, oznámil mi, že on vždy prvú noc na expedíciách grcia.

Škoda, že mi to nepovedal ešte pred tou prvou nocou.

Spal by som pred stanom...

Alebo on...

Hoci sme sa nachádzali v krajine odkiaľ pochádza bývalá vynikajúca tenistka a teraz majiteľka parfumérskej firmy Gabriela Sabatini, ktorej najnovší parfum Dévotion údajne ukrýva v sebe neodolateľne zmyselnú vôňu horiacej túžby, elektrizujúcej atmosféry, nespútanej vášne a ktorý je vraj charakterizovaný ovocno-kvetinovou vôňou, na vrchole ktorej ucítite bergamot, čierne ríbezle, jablko, v srdci ktorej sa ukrýva ruža, jazmín, konvalinka, pomarančový kvet, broskyňa a po ktorej na vašej koži zostane dlho základný tón, kde vonia dubový mach, tropický vetiver, santalové drevo, tonka, vanilka a pražené mandle - tak v atmosfére nášho stanu zostalo nadlho cítiť ako typický základný tón čosi celkom iné, pripomínajúce žalúdočnú šťavu.

Nebol to však jediný dôvod prečo som zle spal. Pozorne som načúval a registroval každé kotúľanie sa aj toho najmenšieho kamienka, pripravený v prípade nebezpečenstva zo stanu okamžite vyštartovať. A verte, počas celej noci sa tých kamienkov nakotúľalo neúrekom!

O tom, že som sa neobával zbytočne, som sa presvedčil, keď sme sa po troch týždňoch vracali späť. Confluenciou sme iba prechádzali, ale to mi stačilo na to, aby som si všimol, že miesto kde stál náš stan je zasypané množstvom hliny zo zrútených veží a namiesto stanov sa týčia k nebu zrútené balvany veľkosti nákladiaka.  Mali sme skrátka šťastie.

Stará Confluencia - podľa čerstvejších informácií a fotografií z netu sa dnes v pôvodnej "starej" Confluencii príliš netáborí - asi z bezpečnostných dôvodov.

"Nová" Confluencia

Na druhý deň ráno sme v rámci aklimatizácie vyrazili na túru do Plaza Francia – základného tábora pod južnou stenou Aconcaguy. Ten sa nachádza vo výške okolo 4 000 m. n. m. 

cestou pod južnú stenu Aconcaguy

Južná stena Aconcaguy je jedna z najťažších lezeckých stien na svete. Týči sa nad táborom do takmer trojkilometrovej výšky, čím sa stáva piatym najvyšším zrázom na svete.

južná stena Aconcaguy

Všade bolo plno neuveriteľne žiariaceho, čerstvého snehu. Ako skúsený horal som sa ponatieral ochranným faktorom č. 60 a bol som navysoko, že taký vysoký faktor nemá nikto z výpravy.

Natrel som všetko.

Všetko okrem chrbtov rúk.

Dôsledok nedal sa seba dlho čakať. Spálil som si ich tak, že mi najprv sčerveneli, potom sfialoveli, potom sčerneli a nakoniec opuchli ako pánu Salátovi z Čeladnej pol roka pred smrťou. Tkanička dopadol podobne. Akurát nesčernel. Na rukách mu vyrástli pľuzgiere veľké ako ringloty. Také som ešte v živote nevidel!

Teda pľuzgiere...

Ringloty áno...

V doline pod južnou stenou Aconcaguy kedysi stávala chata, ale vraj ju odfúkla víchrica. Z chaty sme našli len betónové základy.

Večer, keď sme sa vrátili do tábora Confluencia, v improvizovanej stanovej krčme sme si dali nehorázne drahé pivo a zvyšok večera Mojmír strávil baštrngovaním s varičom. Výsledkom trojhodinového varenia prerušovaného rozoberaním a skladaním variča bola vlažná voda "znečistená" lyofilizátom francúzskej inštantnej polievky. Polievka bola vo vode viac rozpustená ako uvarená.

Naša dvojica disponovala nefunkčným benzínovým varičom a plynovým varičom bez bomby. Bolo zrejmé, že máme vážny problém, ohrozujúci naše ďalšie podnikanie v horách.

Zdroj fotografií:

PF 

a

http://www.aconcagua.ws/a_ws2/ingles05/atrek/gallery.asp