Pavol Fabian

Sobotňajší neúspech na Makyte prispel k môjmu rozhodnutiu na ďalší deň opäť skúsiť šťastie, tentoraz inou výstupovou trasou. Autom som sa dal odviezť na koniec asfaltky v Uherskej. Odtiaľ už kráčam sám. Spočiatku po širokej lesnej ceste, kde v snehu vidno staršie stopy po snežniciach. Táto pochodová pohoda však dlho netrvá. Zelená značka odbočuje z lesnej cesty doprava a strmo do kopca, stará snežnicová stopa pokračuje pohodlne po sporadicky odhrabávanej lesnej ceste.

Dnes som vyrazil o čosi skôr ako včera, a tak sa všade vôkol mňa dvíha nepreniknuteľný opar, či skôr hmla. Viditeľnosť je obmedzená. Ihličnatý les nadobúda až mystický vzhľad. Napriek tomu, že kmene niektorých stromov (a teda aj turistické značky) sú zasnežené, dá sa v teréne pomerne dobre orientovať. Funguje to až do momentu, kým neprídem v poľovníckemu posedu.

Tu sa značka stráca. Vďaka závejom snehu sa nedá ani intuitívne vytušiť kadiaľ cesta vedie ďalej. Vydávam sa viacerými smermi, kde by sa dalo predpokladať pokračovanie značky. Nijakú som však nenašiel. Rozhodol som sa teda posed obísť pomerne veľkým pátracím okruhom. V hlbokom snehu a ešte k tomu cestou-necestou to vôbec nebola oddychová záležitosť. Napriek tomu som značku nenašiel. Vydal som sa teda logicky priamo hore, kde som tušil hrebeň Valašskej Kýčery.

Dobrý nápad to nebol. Od ďalšieho postupu ma odradila takmer nepreniknuteľná hradba hustého ihličnatého lesa. Vrátil som sa späť k posedu, rozdelil som sa so srnkami o svoj jediný chlieb a rozhodol som sa okolo posedu vykonať ešte jeden omnoho širší pátrací okruh. Vďaka tomuto rozhodnutiu som našiel dve ďalšie zelené značky. Ale to aj boli posledné, ktoré som v ten deň videl. Postúpil som síce o kúsok ďalej, ale bol som v rovnakej situácii, ako pred chvíľou. Znovu pátracie okruhy s väčším a väčším polomerom a znovu bez výsledku. Začal som byť zúfalý, pretože sa mi zdalo zahanbujúce vrátiť sa aj po druhý raz bez vrcholového úspechu. A tak som si povedal, že sa proste musím predrať kolmo k hrebeňu aj keby som si v tom hustom lese mal roztrhať drahý gore-tex na franforce.

Tentoraz však šťastie už stálo pri mne a bez väčšej ujmy na oblečení som intuitívne narazil na červenú hrebeňovú značku. Celé to hľadanie značky trvalo vyše dvoch hodín! Bolo to asi najdlhšie hľadanie značky počas celej mojej horalskej kariéry.

Odmenou za vytrvalosť bolo dočasne vyčasenie sa. Hmly ustúpili a hrebeň zaplavili slnečné lúče. Snehové pláne Valašskej Kýčery sa trblietali ako prírodná šperkovnica. Po necelej hodine šliapania som dorazil k záverečnému stúpačiku na Makytu.

výhľad z Makyty smerom na Slovensko

Makyta nie je práve výhliadkový vrchol... Je zalesnená, len smerom na Slovensko sa otvára úzky priezor lemovaný zasneženými smrekmi. Na vrchole sa nachádza prístrešok a plechová schránka s vrcholovou knihou. V minulosti tu údajne stála aj drevená rozhľadňa. Po zapísaní sa do vrcholovej knihy sa vraciam po vlastnej stope hrebeňom Valašskej Kýčery.

vrcholová schránka na Makyte 922 m. n. m.

Všade okolo mňa je rozprávkovo zasnežený, nádherný jedľovobukový porast pralesového typu. Na mieste, kde moja stopa viac-menej náhodne narazila na červenú značku sa rozhodujem ako ďalej. Čas je opäť pokročilý. Na Čertove skály sa dnes rozhodne nedostanem. Napriek tomu sa rozhodujem pokračovať po červenej až na sedlo Radošov. Odtiaľto modrá značka vedie na Pulčínske skály. Je to mohutná pieskovcová skalná stena, ktorá sa však mojej návštevy už nedočkala. Vzhľadom na pokročilý čas sa rozhodujem zostúpiť do Zděchova. Pekný víkend končí. Táto časť Javorníkov je nádherná a v zime nepochopiteľne turistami nedotknutá.

sedlo Radošov 705 m. n. m.

parking v Zděchove

Zdroj fotografií:

PF