Pavol Fabian

Quebrada de los Horcones je široká  a dlhá (37 km) dolina.

Quebrada de los Horcones

Karavána mulíc v doline Quebrada de los Horcones

Z okolitých hôr do nej chaoticky stekajú nespočetné dopoludnia prebroditeľné a odpoludnia neprebroditeľné toky. Pôda sopečného pôvodu je väčšinou červená. Aj mútna bahnitá voda má takú čudesnú červenú farbu, že vlasteneckého básnika z rokov meruôsmych možno podozrievať či inšpiráciu k svojim veršom nečerpal práve tu:

„Hudba zvučí, hrmia delá,

Váľajú sa mŕtve telá.

Krv sa valí potokami

Kone hrabú nožičkami.„

Okrem diel tu nájdete všetko, čo je obsahom týchto štyroch veršov – hudba zvučí moderným trekárom z walkmenov, sem – tam, sa v teréne váľa mŕtve telo mulice, potokmi sa valí „krv„ a nožičkami tu hrabú mulice – a to sú predsa polovičné kone[1]! 

Ak by sa niekto nazdával, že len odpočíva, odporúčam zamerať pozornosť na brušnú oblasť.

V doline sedela hustá hmla. Z nej sa občas vynárali karavány mulíc putujúce oboma smermi. Muličiari usmerňujúci chod karavány správnym smerom nás úctivo zdravili. Niektorí boli oblečení tradične – pončo a klobúk s veľkou rovnou strechou (čosi ako Zorro pomstiteľ). Iní už podľahli výhodám športových búnd.

Muličiar v Quebrada de los Horcones

Quebrada de los Horcones

Quebrada de los Horcones

V polovici cesty do základného tábora som stretol troch Slovákov z letiska vo Schwechate. Bez triumfujúcich pocitov som sa im prihovoril:

„Načo bolo to vaše tajnostkárstvo, keď sme sa tu teraz stretli?„

Ich vodca zareagoval:

„Denne stretávam stovky ľudí a nemám vo zvyku každému rozprávať kam idem a ani to nechcem vedieť od iných. Okrem toho to stále neznamená, že ideme na Aconcaguu. Je tu viacero možných cieľov.„

Hneď som vedel, koľko bije. Opäť som so sklopeným chvostom vycúval....

Možno tu kdesi je príčina toho, kde sa dnes Slováci  v rámci medziľudských vzťahov nachádzajú. Neviem si predstaviť, že by sa takýmto spôsobom pri náhodnom stretnutí na druhom konci sveta ignorovali dvaja Česi, či príslušníci ktoréhokoľvek iného národa.

A tak som len pozdravil a predbehli sme ich.

Údolie Horcones je nepredstaviteľne široké a dlhé. Keď sme dosiahli približne stred doliny, chodník sa začal po pravej strane šplhať do svahu.

Záver doliny Quebrada de los Horcones je strmší (teda omnoho strmší ako toto, ale fotodokumentácia chýba)

základný tábor Plaza de mulas je už neďaleko

Na konci údolia bola už riadna zima a nepríjemne fúkalo. Pomaly sa tu rozpadáva akási chata bez strechy. V jej závetrí sme si na seba navliekli teplejšie oblečenie a vydali sa na poslednú časť cesty.

Záverečný úsek pred základným táborom predstavuje stúpanie do výšky 4 230 m. n. m. v pomerne exponovanom rozbahnenom šmykľavom teréne. Obratné mulice sa v ťažšom teréne pohybujú šikovne. Menej obratné ležia popri ceste v rôznom stupni rozkladu.

Ich stav zodpovedá času, ako dlho tu ležia. Niektoré vyzerajú čerstvo – neporušené hlavy majú položené na kameňoch ako keby len spali... Keď si však všimnete brucho, z ktorého chýbajú vyzobané či vyžrané vnútornosti a odopcháte nos, zistíte, že čerstvosť naozaj nie je stav, o ktorom by sa dalo v súvislosti s mulicami hovoriť... Ale aspoň som nemusel trápiť svoju predstavivosť, ako skončím, keď sa mi náhodou niečo stane. Ľudia tieto smutné pozostatky výprav neodstraňujú a tak jedinými tvormi, ktoré tu plnia sanitárnu službu je zver a vtáky – údajne i kondory.

Kondory patria, ako je známe, medzi najväčšie vtáčie druhy. Rozpätie ich krídiel dosahuje až 3,2 metra. Jediný kondor, ktorého som za celý čas pobytu videl, pôsobil zatvorený vo voliére ako lákadlo na turistov v hostinci pri meste Puerto Varras. A aj ten - chudák, pretože bol odchytený, ako hlásala tabuľka, ešte v roku 1953, vyzeral tak, akoby trpel Alzheimerovou chorobou a na svoje lepšie časy si už iste nepamätal. Chudák zatvorený za pletivom ani nemal snahu krídla rozpínať. Iste vedel prečo. Ak by aj mali jeho krídla impozantné rozpätie, za pletivom by to patričný dojem nevyvolalo.

Stúpanie do základného tábora bolo nepríjemné nielen kvôli ťažkému terénu, ale akosi prestávali fungovať dodavateľsko-odberateľské vzťahy v takej dôležitej komodite akou je kyslík. Organizmus na to odpovedal štrajkom. Inými slovami, museli sme každú chvíľu odpočívať. Odpočíval som tak často, že keby som tak často odpočíval ako zamestnanec kubánskej firmy možno by mi to prešlo, ale v japonskej by som mal okamžitú výpoveď istú.

Za stúpaním bolo treba prekonať ešte niekoľko morén a boli sme v základnom tábore Plaza de Mulas.