Na druhý deň dopoludnia som sa s Vlastíkom vybral kúpiť na bazár čerstvé lepjošky – pečivo s chuťou chleba a tvarom lángoša.
Na včerajšiu príhodu som nemyslel. Bol som presvedčený, že opilec ešte dospáva noc a ak aj nie, aj tak si nebude nič pamätať.
Neďaleko reštaurácie West sme ho stretli.
Stál tam s kýmsi a sotva ma zbadal, vykročil neomylne k nám. Zvítal sa so mnou ako so starým známym a vraj či ideme na ten výlet.
Odmietol som, vyhovoriac sa na iný program.
Odmietnutie nechcel prijať.
Po chvíli však rezignoval a vyzval ma, aby sme išli aspoň na pivo.
Odmietol som – teraz idem na bazár a nie do krčmy!
Oznámil nám, že v tom prípade pôjde s nami a na bazáre môžeme kúpiť fľašku vodky a spolu ju vypiť.
Odmietol som: je prílišné teplo, nebezpečnú kombináciu alkoholu a tepla nemám rád.
Nechcel to akceptovať. Neviem akého bol vierovyznania, ale pretože v Kirgizstane je aj nemalá skupina budhistov, bol som presvedčený, že on je jedným z nich a do dnešnej podoby sa reinkarnoval z kliešťa. Základná klieštia vlastnosť - prisať sa na niekoho - mu zostala aj do tohto života.
Hoci... buddhisti vraj nepijú...
Vykročili sme s Vlastíkom smerom k bazáru a oni za nami.
„Na bazáre sa dá lacno kúpiť vodka! Sadneme si s fľaškou na lavičku v parku a lup ju do seba„ húdol si svoje.
„Musím si vypiť, pretože po včerajšku ma bolí hlava a najlepšie je klin klinom... Poznáte to...„
Odmietol som týmto spôsobom liečiť jeho hlavybôľ. Nemali sme chuť s nimi piť.
Keď nechceš piť, stačí, keď kúpiš fľašku vodky nám a ty piť nemusíš...„, ubezpečoval ma.
S tým som zásadne nesúhlasil. Rozhodli sme sa, že si ich nebudeme všímať a azda to po čase vzdajú a stratia sa.
Ale oni nie. Vytrvalo kráčali v tesnom závese. Môj „parťák„ neustále lamentoval, ako ho bolí hlava a ako potrebuje vodku. Popri tom nám obaja pokukovali po vreckách, skúmajúc, kde by sme tie ich bubáky mohli mať schované. Vlastíkovi závistlivo hľadeli aj na fototašku, v ktorej mal fungl nový digitálny fotoaparát v hodnote 2 hektolitrov najlacnejšej vodky. Nebol to vôbec obdivný pohľad fotoamatérskeho zanietenca zaujímajúceho sa o najnovšie výdobytky fototechniky.
Napriek obklopeniu množstvom ľudí sme sa na miestnom bazáre prestali cítiť bezpečne. Rozhodli sme sa vrátiť späť do kempu a takým spôsobom sa ich zbaviť. V napätom strehu sme kráčali ku kempu pripravení na obranu vreciek i fototašky.
Môj „kamarát zo včerajška„ si húdol svoje o vodke a bolestiach hlavy.
Zrazu som dostal spásonosný nápad:
„Kagda u tebja balezň golovy u meňa jesť medikament dľa takoj balezni...„
„Kakoj medikament?!„
„Pilulky Ibuprofén„.
Zhnusene si odfrkol. Chvíľku bol ticho. Potom sa mu asi rozležalo v hlave:
„A ty mne dáješ etoj medikament?„
„Dám, ale mám ho v kempe.„
Odprevadili nás až do kempu, my sme vošli dnu a oni ostali čakať pred bránou. Vlastík ma presviedčal, aby som sa na nich vykašľal a nič im nedal.
To sa však priečilo môjmu svedomiu. Navyše som predsa skladal Hippokratovu prísahu. Je síce pravda, že moja lekárska kompetencia sa vzťahuje na zvieracích pacientov... ale títo notorici k nim ďaleko nemali.
Zobral som zo stanu načatý blister Ibuprofénu s tromi tabletkami, ale potom som sa vrátil a vymenil ho za celý, neporušený. Odniesol som im ho von, oni poďakovali a zrýchleným krokom trielili späť do mesta.
Vôbec nepochybujem, že ho v najbližšej lekárni bez väčších problémov predali za dvadsať somov – taká bola v tom období aktuálna cena pol litra samohonky na karakolských komoditných burzách.
A to je možno i vysvetlenie jedného zo spôsobov zásobovania tunajších lekární. Veď aj jeden z liekov, ktoré som potreboval v Kirgizstane zohnať, mali v jednom jedinom kuse len v jednej lekárni a potom už nikdy nikde viac – inde o ňom ani nechyrovali...
Ale pomohol mi, nech bola jeho cesta ku mne akákoľvek.
Zdroj fotografií:
a
Komentáre
zázračná ružová tabletka ...
Reinkarnáci a z klieťa :-)))
:-)
no kliest to bol poctivy:)))