Pavol Fabian

Vyraziť na vrchol sme mali v pláne o druhej v noci.

Všetci boli už zalezení v stanoch, aby si pred výstupom odpočinuli, len ja som sedel na kameni pred múrmi Prijutu asi do desiatej a nemohol som sa vynadívať na tie nádherné farebné zmeny horskej scenérie spôsobované černejúcou oblohou.

Mladý Rus, ktorý si nevedel vynachváliť počasie si prisadol na skalu a začal do tej scenérie hrať na píšťale. Pravdupovediac, jeho hra nestála za veľa, ale tóny píšťale v kombinácie s tou krásou a pocitom čohosi nadpozemského, ktorý vždy mávam v horách celkom dobre súladili. Romanticko-mystické ticho sem tam prerušilo len drzé plechové kotúľanie sa hrdzavej konzervy po ľadovci.  Vonkoncom nebolo zriedkavé. Každú chvíľu sa niektorá z tej hromady uvoľnila.

 Keď som si ľahol do stanu, Ondro už spal. Spokojne som sa zababušil do spacáku. Dýchalo sa veľmi dobre. Tešil som sa, že sa pred výstupom poriadne vyspím. Ale zbytočne, pretože Ondrovi bolo zle. Tvrdil, že z jedla, ale v tom to asi nebolo. S druhým Ondrom stále varil a jedol to isté a jemu nebolo nič.

Zle mu bolo z výšky.

Tak ako Mojmírovi v Confluencii.

Bál som sa, aby mi Ondro nevyviedol to, čo Mojmír, ale Ondrovi sa zatiaľ len grgalo. Ale aj to bolo príšerné, pretože kyslasté výpary z jeho útrob rýchlo zaplnili malý priestor pod stanovou kupolou.

Vzdychal, prehadzoval sa a smradľavo grgal. S mojim spánkom pred zajtrajším výstupom to vyzeralo zle. Medzitým sa zdvihol pomerne silný vietor a začal lomcovať stanom.

Ondro sa šiel von vracať. Keď sa vrátil, oznámil, že noc je jasná a teplá.

Potom sa išiel vygrcať druhý raz a povedal, že noc je jasná a teplá.

Dal som mu dve tablety proti zažívacím problémom a ľutoval som, že nemám so sebou silné uspávacie tabletky a nedal som mu ich už pred dvomi hodinami... O chvíľu totiž bola jedna a vonku sa začal ruch. Nádejní pokoritelia vrcholu sa začali pripravovať na výstup...

Ondro len ležal a vzdychal.

Ponechal som ho osudu a začal som sa pripravovať sám.

Keď som vyšiel zo stanu, bola naozaj jasná, ale vôbec nie teplá noc.

Fúkalo poriadne. S pomocou čelovky som zišiel ľadovec a tam som zistil, že mi akosi slabo svieti. Začal som vymieňať baterku. Niet lepšieho nápadu ako za tmavej noci meniť baterku v čelovke. Akonáhle vyberiete tú starú, čelovka prestane aj sliepňať a vy si zrazu uvedomíte, že vlastne ešte celkom dobre svietila. Keď sa mi ju podarilo poslepiačky vymeniť, zišiel na ľadovec druhý Ondro. Ten mal zas problém s pripevnením mačiek na svoje plastikové Asolo a tak som mu s opravenou čelovkou posvietil.

Potom sme išli kus cesty spolu, pretože on si zabudol čelovú lampu dolu v alplageri. Cestu k Pastuchovským skalám znepríjemňovalo viacero trhlín. Bolo dobre, že som mu svietil. Ondro mal však rýchlejšie tempo ako ja. Kým sa dalo – „predsvecoval“ som mu na cestu. Potom sa odo mňa úplne oddelil (už skončili trhliny a aj začalo pomaly svitať – dalo sa). Značenie bolo dobre vymyslené. Cestu označovali drevá vtlčené do ľadovca, na ktorých boli pripevnené fosforeskujúce fólie, aké sa používajú na míľnikoch popri cestách.

Na ľadovci sa rozvidnieva

Každý z našej partie vyrazil individuálne a z iného miesta (podľa miesta táborenia). Nevedel som, kto sa kde práve nachádza. Videl som len zopár čeloviek svietiť po celej obrovskej ploche ľadovca. Spočiatku sa mi išlo pomerne dobre - v 70 krokovom rytme. Neskôr, keď som sa dostal k Pastuchovým skalám a pod východný Elbrus a pokračoval som traverzom do sedla medzi Elbrusmi, bolo to ťažšie - prešiel som postupne na 25-35 krokový rytmus.

Od Pastuchových skál sa naskytal nádherný pohľad na Donguz Orun a celý hrebeň, ktorý sa pomaly prebúdzal do dňa. Fučiac od námahy som hľadel na tú nádheru a vravel si, že musím vyliezť na vrchol aj keby sekery z neba padali. Tie síce nepadali, ale hviezdy nad Kaukazom v tú noc padali ako hrušky. Videl som ich najmenej desať. V duchu som vyslovil desať prianí, ktorých neplnenie ma v nasledujúcich dňoch utvrdilo v tom, že povera o vyslovovaní priania, ktoré sa naisto splní, je naozaj len povera.

Svetla je stále viac, zopár postavičiek na ľadovci a Ušba (4 710 m. n. m.) v pozadí

Prvé slnečné lúče na Donguz Orune (4 468 m. n. m.)

Dobehol som Petra, od ktorého som sa dozvedel, že Milan a Maja to už vzdali. Chvíľu som išiel s ním, až kým mu vietor neuchytil rukavicu a on sa rozbehol zachraňovať ju, čím stratil asi 50 výškových metrov.

Tieň Elbrusu v čistej rannej atmosfére

Postupoval som do sedla medzi Elbrusmi sám a tu ma chytila kríza. Nevládal som ďalej, ani sa mi nechcelo a trocha sa mi začala krútiť hlava. Bál som sa, aby som kvôli motajúcej sa hlave nespadol dole po ľadovci. Začal som uvažovať, či prehltnúť tabletu, ktorú som si pre takýto prípad zobral so sebou, ale radšej som si to rozmyslel a povedal som si, že to musím prekonať sám. Musím sa viac sústrediť na chôdzu, aby som nespadol.

Tesne pred sedlom medzi oboma Elbrusmi, drobná postavička na konci stopy je Peter.

Medzitým sa už rozvidnelo. Ako som sa neskôr dozvedel, v sedle medzi Elbrusmi malo krízu viacero ľudí. Pomaly som pokračoval do sedla. V sedle som naďabil na Ukrajincov, ktorí tu nocovali vo dvoch stanoch. Takouto aklimatizáciou sa vraj pripravovali na Everest. Vôbec som im nezávidel, pretože chlad bol citeľný a nadôvažok fúkalo. V sedle som na posilnenie zjedol kus čokolády a zapil som ju iontovým nápojom.

Nie nadarmo sa hovorí, že čokoláda je droga - hneď sa mi zlepšila nálada a aj krok bol istejší. Zo sedla pokračovala cesta na vrchol exponovaným svahom. Niektorí naši boli už na ceste. Sledoval som ich, kým som jedol čokoládu. Videl som, že to vôbec nie je jednoduché. Dosť sa trápili, aby v zľadovatenom teréne našli dobrú cestu.

pohľad do sedla, vľavo svah nižšieho východného Elbrusu (5 628 m n. m.), v pozadí Ušba a Donguz orun

Dojedol som a vyrazil najprv v Honzových šľapajach. Neskôr som si hľadal svoju cestu a potom som naďabil na vyšliapanú cestu, ktorá však zrazu viedla okolo a cez poriadnu trhlinu, kde mi bez istenia dobre lepilo.

Ďalej cesta viedla už len po pozvoľnom hrebeni na konci ktorého bol malý kopček. To bol vrchol západného Elbrusu 5 642 m. n. m. Na vrchole je kríž s popripínanými stuhami a akési pamätníky.

k vrcholu západného Elbrusu (5 642 m. n. m.) vedie už len pozvolný hrebeň

Honza na vrchole

Výhľad bol perfektný na všetky strany, ale najimpozantnejší je smerom na Ušbu. Na vrchole sme boli asi 10 minút. Niečo sme si zajedli, vypili a utekali dole, lebo nepríjemne fúkalo.

k vrcholu pár krokov...

pohľady z vrcholu

Pri zostupe som stretol Ondru, ktorý napriek zažívacím ťažkostiam sa predsa len vydal na cestu a neskôr vyliezol na vrchol tiež.

Na východný (a nižší) z oboch vrcholov  Elbrusu som však už nemal silu vyliezť. Cesta späť na Prijut bola aj tak nekonečná a nepríjemná. Na strmom ľadovci trpeli najmä prsty.

vľavo východný Elbrus

zostup do sedla

Keď som dorazil na Prijut, tí, čo vyliezli na vrchol včera, boli už preč. Tí, čo to vzdali dnes sa už tiež ponáhľali, aby stihli poslednú lanovku o štvrtej. Tú som už stihnúť nemohol, musel som ešte zbaliť stan.

Pred ďalším nocľahom na Prijute som uprednostnil zostup po vlastných. Spolu s Ondrom a ďalšími chalanmi sme sa vydali na cestu k hornej stanici lanovky. Stihli sme to asi za pol druhej hodiny.

stanica lanovky Mir

Ďalej sme však nepokračovali. Stanica bola veľká a neuzamknutá. Nikde ani nohy. Keby nebolo vytlčené jedno okno, cez ktoré fúkalo, bolo by to celkom príjemné miesto na prenocovanie. Rozhodli sme sa, že tu zostaneme. Už sme si rozložili spacáky a začali variť, keď tu zrazu okolo deviatej zaznel zvonček a k našej stanici začala vystupovať lanovka. Trochu sme sa obávali, čo sa stane. Či nás zo stanice nevyhodia. Z lanovky vystúpili traja ľudia s batohmi a vôbec sme ich nezaujímali. Potom zvonček zazvonil druhý krát a... už zvoniť neprestal. Zvonček však nie je primerané slovo. Zvonce boli dva, oba veľké ako misa na polievku v kasárenskej jedálni. Ich zvuk bol taký prenikavý, že sme uvažovali či ich savétskije konstrukťóri pôvodne nevyvinuli pre armádu ako alarm vyhlasujúci začiatok III. svetovej (nukleárnej) vojny.

Myslieť na spánok pri tejto zvukovej kulise sa nedalo.

Skôr bolo isté, že nám do rána zaľahne v ušiach, či dôjde k trvalému poškodeniu sluchu. Mysleli sme, že zvonenie prestane, ale neprestalo. Začali sme byť zúfalí. Našiel som síce ďalšie vhodné priestory na prespanie v miestnostiach označených ako bar, ale aj tam bolo zvonček počuť, hoci menej.

„Zvonček„ bol umiestnený vysoko na stene. Za pomoci lezeckej techniky zvanej rabaka a za pomoci lezenia po dverách a nanosených guľatinách sme sa pokúsili dostať sa k nemu. Cieľom bolo zabaliť neúnavný úderník do tetrapakovej škatule. Podarilo sa, ale zvuk to veľmi nestíšilo. A škatuľa o chvíľu pod vplyvom vibrácií aj tak odpadla.

Na stanici bolo pootvárané všetko. Aj dvere do miestnosti odkiaľ sa ovládala lanovka. Dominoval jej masívny predpotopný telefón, ktorým sme sa pokúšali dovolať na spodnú stanicu lanovky, aby zvonček vypli. Ale dovolať sa nedalo.

odtiaľto sa ovláda elbrusská lanovka, na okne zavesený predpotopný telefón

Nakoniec sme odskrutkovali nejaký elektrický kábel a zvonček prestal zvoniť. Budík sme si natiahli na 6,30, aby sme sa stihli najesť, pobaliť a namontovať späť kábel, kým dôjde personál lanovky.

Od únavy som spal ako zarezaný. Odmontovaný kábel funkčnosť lanovej dráhy nijako neovplyvnil. V noci údajne zvonček dokonca dva alebo tri krát, keď silne fúkalo, znovu zazvonil a zjavne prišla aj nová kabínka lanovky, pretože tam ráno stála iná než večer. Ale ja som o ničom nevedel.

Spal som ako zarezaný.

foto z kabíny lanovky

Ráno sme pomerne ľahko a rýchlo zbehli za 2,5 hod. k údolnej stanici.

údolná stanica lanovky

Tam sa nám hneď ponúkol vodič Fordu Transitu, že nás za 300 rubľov odvezie do kempu.

Povedali sme mu, že akceptujeme cenu 200 rubľov. A kúpili sme si pivo za osemnásť a pokojne sme popíjali.

Iní pasažieri našťastie nepribúdali. Ruský šofér to nevydržal s nervami a prišiel za nami s upravenou ponukou znejúcou na 250 rubľov.

Oznámili sme mu, že máme čas, pivo nám chutí a že počkáme na niekoho, kto nás odvezie za 200 rubľov. Odišiel s nahnevanou tvárou, chvíľu okolo nás chodil a bolo vidieť, že sa v ňom odohráva vnútorný boj samého proti sebe, ale nakoniec súhlasil a sedem ľudí s batohmi odviezol do kempu za dvesto.

západný (5 642 m. n. m.) a východný (5628 m. n. m.)  Elbrus

Zdroj fotografií:

http://www.pbase.com/paha/image/57307573   (1x)

http://martinkosir.net/foto/)   (1x

http://www.czex.cz/hradil/kavkaz2001/ (1x)

a